Denník N

Na statok prišli najprv Nemci, potom ich vytlačili Rusi, nevybuchnuté míny po vojne zapaľovali

Martin Budáč. Foto – Post Bellum
Martin Budáč. Foto – Post Bellum

Martin Budáč chodil do školy niekoľko kilometrov, topánky nemali, v zime im cestu vyšliapal otec.

Martin Budáč sa narodil v roku 1931 v Červeni, časti obce Breznička v okrese Poltár. Mal piatich súrodencov – troch bratov a dve sestry. Ich otec bol gazdom, vlastnil 13 hektárov pôdy, ktorú spoločne obhospodarovali.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected].

Post Bellum môžete podporiť aj na darcovskom portáli.

Žil bežný život sedliackeho chlapca – spoločne s ostatnými deťmi pásol kravy, pracoval na poli, navštevoval školu vzdialenú od domu niekoľko kilometrov. Topánky nemali, a tak, keď prišla tuhá zima a napadol sneh, otec chodieval pred nimi, aby im vyšliapal cestu.

Do školy chodil rád, chcel ísť aj do meštianky, ale v roku 1944 sa začalo Povstanie, školu zavreli a ďalej slúžila ako ubytovňa pre partizánov.

Bratia Budáčovci. Foto – Post Bellum

Vianoce s nemeckými veliteľmi

Príchod nemeckých vojsk po potlačení Povstania sledoval aj s ostatnými Červenčanmi z kopca nad Brezničkou.

„Prišli s tankmi, kanónmi a tam, pred Brezničkou, sa zakopali. Videli nás, mysleli si, že sme partizáni. Ale starosta Gábor im povedal, že nie, to sú naši“, čím ich zachránil od ostreľovania.

Nemeckí velitelia u nich žili dva týždne, počas Vianoc v roku 1944. Ráno mali telocvik, na dvore rozložené kanóny, ktorými ostreľovali blížiacu sa Červenú armádu, ale neublížili nikomu.

Martin Budáč spomína, ako jemu a jeho súrodencom vojaci púšťali rádio, vianočné piesne a rozdávali cukríky. V dome boli vtedy štyri deti. Najstarší brat, ktorý musel narukovať do slovenskej armády, bol v tom čase v nemeckom zajatí. Chytili ho pri bojoch v Medzilaborciach, keďže sovietsky front sa blížil pomaly a Nemci posilnili svoje oddiely.

Podporte vydanie knihy Stretnutie tých, čo prežili Shoah

Post Bellum v spolupráci s domovom pre seniorov Ohel David už druhý rok priebežne pracuje na projekte pod názvom Stretnutie tých, čo prežili Shoah. Jeho výstupom bude kniha s príbehmi preživších holokaust, ktorí boli súčasťou Ohel David počas jeho dvadsaťročnej existencie.

Najväčšia časť práce nás čaká počas leta, aby sme pokojne mohli knihu uviesť do života začiatkom decembra 2018. Teraz však potrebujeme aj vašu pomoc. Podporou projektu na Startlabe nám môžete pomôcť zachovať ich mimoriadne dôležité výpovede a svedectvá aj pre ďalšie generácie. Vybrať si môžete z rôznych odmien, ktoré sme pre vás citlivo vybrali.

Viac informácií sa dozviete na www.startlab.sk/knihapostbellum

Po Nemcoch prišli Rusi

12. januára 1945 dorazila ruská armáda a nemeckí vojaci museli z Červene utiecť: „Od Pincinej prišli veľké dažde, tak ich voda vyhnala zo zákopov. Čierňava Rusov išla dolinou a hnali ich tadiaľto. Dvaja nemeckí vojaci ich z vŕška ostreľovali, potom prišli k nám, mamka im dala chlieb a tadeto poza dom ušli.“

Počas streľby otec deti poskrýval do stohu slamy, v ktorej im vyrobil bunker. Guľky okolo nich síce svišťali, ale našťastie sa nikomu nič nestalo.

Pred príchodom Červenej armády bolo v miestnej škole ubytovaných aj niekoľko desiatok ukrajinských a poľských utečencov. Tí boli na úteku pred Sovietmi. „Mali kone, povozy, tak k nám chodili robiť. Na jeseň tu siali. Ale keď sa blížil sovietsky front, tak s Nemcami utekali aj oni.“

Po „návšteve“ nemeckých veliteľov poctili rodinu Budáčovcov svojou návštevou aj príslušníci sovietskej armády.

„Prišli Rusi a vravia: ‚Mama, daj kušať!‘“ rozpomína sa pán Budáč. „Šiesti si sadli okolo stola. Mama nám ráno spravila šoprle (makové šúľance), tak pozerali na to, že čo to je, lebo to bolo čierne. ‚A sadlo neni?‘“ Tak im pani Budáčová dala aj slaniny, aj chlieb, ktoré jedli spolu s makovými šúľancami.

Na ich dvore rozložili štyri kanóny, odkiaľ potom bombardovali Brezničku a Mládzovo.

Niekoľko vojakov sa u nich usadilo, spávali v stodole, len dve „bárišne“, asi tridsaťročné poštárky, bývali s nimi v dome. Počas pobytu si krátili chvíle šitím kožených čižiem, ktoré potom posielali rodinám. Aj za sviňu, ktorú si od rodiny vypýtali, zaplatili balom látky a „remeňom“.

Ale inak sa stravovali poväčšine sami: „Chlieb mali dobrý, taký ako my, zato Nemci mali chlieb čierny, suchý, museli ho sekerou rúbať.“

Foto – Post Bellum

Partizáni chceli otca Martina Budáča aj zatknúť, keď ho chytili na ceste do Brezničky. Mysleli si, že pred nimi uteká, lebo drží s Nemcami. Navyše v ich dome našli aj nemecké knižky, z ktorých sa jeho brat Jano v škole učil, čo ich v tomto názore ešte utvrdilo. Našťastie sa im podarilo celú situáciu vysvetliť.

V tom čase sa bojovalo hlavne v Mládzove, vzdialenom od Červene asi päť kilometrov. Tam zabili aj jedného z ruských veliteľov, ktorý bol u rodiny ubytovaný. Desiatich nemeckých veliteľov, ktorých zajali v bitke, priviedli k Budáčovcom, kde im zobrali nožíky, britvy, prstene.

„Jeden si nevedel dať dole prsteň, tak Rus zobral sekeru, že mu ho utne. Tak si ho slinil, až ho nakoniec dole dal. Ale nebili ich, len to, čo mali, im pobrali.“

Nemeckých vojakov potom odviedli cez les, smerom na Pincinú.

Bombardovanie obce

Už pred Povstaním zažili obyvatelia Brezničky a Červene bombardovanie, keď sa americké letectvo snažilo zničiť železničnú trať. Bola nedeľa, väčšina ľudí bola na omši, z ktorej ich farár pustil, a tak bežali sledovať, čo sa deje.

„Ja som v kostole nebol, pásol som kravy aj s Lenkou Budáčovou. Videli sme biele chmáry, reku – čo sa to robí! No a hučali, a hučali, až kým nezačali bomby púšťať. Janko Svoreň pásol kravy pod Borčokom, tak bežal do Kalinova za žandármi, že na jeho kravy bomby púšťajú,“ spomína s úsmevom.

Jedna bomba spadla aj do chodby susedovho domu, nikoho však nezabila, len zranila nemeckých vojakov, ktorí tam boli v tom čase ubytovaní.

Foto – Post Bellum

Spomienky na rodinu Aladára Tadeusza

Pred vojnou v Brezničke žila aj jedna židovská rodina. Na Aladára Tadeusza si spomína ako na starého pána v bielych nohaviciach s paličkou, ktorý chodil jeho otca volať na rôzne poľnohospodárske práce. Okrem rolí vlastnil Tadeusz aj mäsiarstvo a krčmu, do ktorej ľudia chodili „za muzikou“.

Pán Tadeusz zomrel ešte pred zavedením transportov, jeho dcéru aj s matkou sa podarilo prepašovať cez les do Maďarska. V tom čase bola hranica len pár kilometrov od Červene.

Paradoxne, jediné zranenia, ktoré Červenčania utrpeli, boli až po skončení vojny. Ako deti nachádzali nevybuchnuté míny a bomby, ktoré ukladali na kopu a zapaľovali.

„Zapálili sme to, ale len ich rozhodilo, vybuchli len dve. Tak sme ich potom po jednej zapaľovali. Ale Sojčiakovci našli nevybuchnuté granáty a mladému Paľkovi až oči poranilo a aj o ruku prišiel. Dlho bol potom mrzákom.“

Nástup komunizmu a vstup do JRD

Po skončení vojny ostal Martin pomáhať svojmu otcovi na statku. Starší súrodenci mali vyštudované školy, tak pracovali na rôznych úradoch. V roku 1950 nastúpil na vojenskú službu. Po jej ukončení sa chcel zamestnať na železnici, ale miestni úradníci mu to nedovolili. Nemal kto pracovať na poliach pre vtedy už fungujúce Jednotné roľnícke družstvo Kalinovo.

Spravil si vodičský kurz a až do roku 1985 pracoval ako traktorista: „Ráno som prišiel, zadelili prácu a robil som až do večera. Keď bolo treba na jar siať, tak aj v nedeľu. Ani manifestovať som nešiel na 1. mája, lebo som musel na traktore robiť. Prvú dovolenku som mal, keď som nastúpil na dôchodok.“

V 50. rokoch si svoje role ešte mohli obrábať sami, museli však odvádzať kontingenty – obilie, zemiaky, vajcia, maslo a podobne. Kto neodovzdal, toho zatvorili. Situácia sa zmenila v šesťdesiatom roku.

„Keď sme mlátili, prišiel tajomník z JRD, dal nám dozorcu a všetko žito mi zobrali. Nemali sme čím chovať dobytok, z čoho žiť, tak otec podpísal, že vstupuje do JRD.“

Horšie však na tom boli väčší roľníci, ktorí do družstva odmietli vstúpiť. Gazdov z neďalekého Petrovca zatkli a odviedli do Jáchymova. Jednému zo susedov, pánovi Ferienčíkovi, sa podarilo ujsť. „Päť rokov ho nebolo. Až keď udelil prezident amnestie, tak sa ohlásil.“

Doteraz nik nevie, kde sa báči Joži, ako ho všetci na dedine volali, ukrýval. Ľuďom hovoril, že bol doma. Jeho majetok však nakoniec aj tak skončil ako časť JRD: „Dievka sa mu vydala, dom zbúrali a majetok mu zhabalo družstvo.“

Napriek tomu všetkému boli ľudia radi aspoň za to, že majú prácu. Aj s manželkou konštatovali, že horšia situácia bola vtedy vo väčších obciach a mestách.

S manželkou Boženou. Foto – Post Bellum

Rok 1968 a revolúcia

Obyvatelia Brezničky sa o vpáde vojsk Varšavskej zmluvy dozvedeli z miestneho rozhlasu. V hlásení ich upokojovali a zároveň žiadali ľudí, aby vojakov neprovokovali. Niekoľko odvážlivcov sa napriek tomu našlo, dokonca aj z radov straníkov. Tí na nich z križovatky vykrikovali, aby sa vrátili domov. „Nik nevie, načo prišli a kto ich volal. Ale u nás bol pokoj, tadiaľto nešli, prechádzali len Rimavskou Sobotou, cez Lučenec do Zvolena.“

Malých gazdov z tejto časti Novohradu sa zmena režimu v roku 1989 výrazne nedotkla. Ako spomína, tešili sa, že sa komunistický režim skončil, ale zároveň mali aj obavy, čo bude nasledovať.

Martin Budáč pracoval pre JRD až do roku 1985, keď mu priznali invalidný dôchodok. Spoločne so svojou manželkou vychoval tri deti, doopatroval svojich rodičov aj svokrovcov.

So ženou žijú v Červeni, v dome, v ktorom pred niekoľkými desaťročiami ubytovávali nemeckých a ruských vojakov.

 

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected].

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie