Nechcem, aby bol môj syn odporný k ženám, tak ho nekarhám, že plače ako baba
Niekedy v predškolskom veku sa pohľad okolia začne rozdeľovať: slzy a zraniteľnosť sa už tolerujú len u dievčat, chlapcom zase povoľujeme agresivitu.
Píše Jessica Machadová, článok zverejňujeme so súhlasom The Washington Post
Nikdy som nemala prácu, v ktorej by nebola atmosféra určovaná temperamentom mužských kolegov. Neraz som bola svedkom toho, ako muži hádzali o stenu perá, pokrčené papiere, vlastne čokoľvek, čo mali práve poruke. Keď som sa raz kolegu čosi spýtala, udrel dlaňou do stola, prstom ukázal na kolegyne a zreval: „Ak je to niečo jednoduché, spýtaj sa ich.“
Keď muži predo mnou niečo podobné urobili, zvyčajne som na nich iba hodila pohľad s výrazom: „To už je trochu priveľa.“ Som už príliš stará na to, aby som so sebou nechala takto zametať.
Nie som však z tých, čo vrátia úder naspäť, alebo eskalujú napätie. Mojím údelom, ale aj údelom mojich kolegýň bolo odolať mužskému hnevu a postarať sa o to, aby vyšumel. Stali sme sa akýmisi pacifistkami v sukniach.
Súčasť novej generácie
Mužské správanie, o ktorom hovorím, mi veľmi pripomína prejavy môjho dvojročného syna. Kedykoľvek si zaumieni, že chce niečo, čo nemôže dostať, zostane frustrovaný a spustí kvílenie, ktoré trhá uši.
Ako batoľa mal značne limitovanú slovnú zásobu, čo samo osebe tvorilo polovicu jeho frustrácie. Zároveň si neuvedomoval potrebu zdržanlivosti a ticha a nevedel, ako správne prejaviť svoj smútok či sklamanie. To však v jeho veku nedokážu ani dievčatá.
Preto ho povzbudzujem, aby mi vždy povedal, keď je smutný. Nechcem, aby z neho vyrástol muž, čo zvyšuje hlas na ženy. Alebo muž, čo chtiac-nechtiac vytvára prostredie, v ktorom sa ženy necítia pohodlne, keď majú vyjadriť svoj názor. Bola by som radšej, keby bol súčasťou novej generácie, v ktorej muži nie sú zúrivé a pohŕdavé monštrá.
Bábiky a figúrky so zbraňami
Viem, že jeho správanie sa nezrodilo niekde v