Denník N

Milan Lasica: Rozplakať ľudí trvá dlhšie ako ich rozosmiať

Július Satinský a Milan Lasica v predstavení Náš priateľ René (1991). Foto - Jozef Uhliarik
Július Satinský a Milan Lasica v predstavení Náš priateľ René (1991). Foto – Jozef Uhliarik

Konečne môžem hovoriť o veciach, ktorým rozumiem, zareagoval Milan Lasica, keď sme ho oslovili na rozhovor o humore, o klaunoch a o komikoch.

Odjakživa som mal rád komikov a mám pocit, že čím som starší, tým ich mám radšej. S jedným z dvoch komikov, ktorých mám vôbec najradšej, som sa rozprával. O čom? O komikoch.

Keď som bol chlapec, veľmi rád som chodil do kina. Najradšej som mal filmy s Budom Spencerom a Terenceom Hillom. A tiež som veľmi rád chodil do knižnice, do hudobného oddelenia, a tam som počúval platne s vašimi dialógmi s Júliusom Satinským. Vedel som ich naspamäť. Na tých filmoch a na tých dialógoch som vyrastal. Na čom ste vyrastali vy?

V čase môjho detstva bolo v Bratislave niekoľko kín, tu v centre. Stal som sa fanúšikom filmu a veľmi rád som chodil do kina, niekedy, keď sa mi to podarilo, aj dvakrát za deň. Predovšetkým do kina Liga, ktoré bolo v Liga pasáži, býval som oproti na Dunajskej ulici. Premietali sa väčšinou sovietske filmy, ako sme my chlapci hovorili – bojové. Ale v kine Palace bolo kino Čas, a to premietalo od rána do večera nepretržite dokumenty a americké grotesky. Tam som videl amerických komikov, z ktorých som si obľúbil Friga, teda Bustera Keatona. A tiež Laurela a Hardyho, pretože boli dvojica a bolo fascinujúce, ako si môžu porozumieť dvaja komici, ktorí sa vždy zákonite dostanú do komplikovaných situácií. Nepamätám sa, že by sa tam premietali Chaplinove grotesky. Chaplina som potom videl až v jeho celovečerných filmoch.

Keď som chodil do školy, boli práve časy tvrdej normalizácie, a vaše dialógy boli pre mňa viac než len pobavením. Určili moje súradnice, môj svetonázor, pomohli mi určiť, kde je sever, a čo bolo najdôležitejšie, mal som pri nich pocit slobody. Keď ste chodili do školy vy, bola ešte tvrdšia doba – teror 50. rokov. Kto vám vtedy dával takýto pocit slobody?

Mne sa páčili komici filmoví, ale aj divadelní. K tým som sa mohol dostať len v Bratislave, ale až tak veľa ich nebolo. Najväčšou hviezdou bol František Dibarbora, ktorý bol nesmierne populárny, aj keď ešte neexistovala televízia. Bol populárny cez divadlo a cez rozhlas. Istým spôsobom bol zaujímavý komik aj Karol Zachar, ktorý imitoval takých starčekov. Hral v slovenských hrách, ako bolo Kocúrkovo od Chalupku, a bol veľmi úspešný. Ale Dibarbora bol oveľa modernejší a dá sa povedať, že súčasnejší. On bol pre mňa najväčšia hviezda a ani sa nepamätám, že by tu okrem neho v tomto žánri niekto nejako zvlášť vynikal. Potom trošku neskoršie, v druhej polovici 50. rokov to boli Werich s Horníčkom. Videl som Werichov

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Divadlo a tanec

Milan Lasica

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie