Menšiny odišli, veriacich ubudlo, ulice Istanbulu zaplavil mužský, napätý a popudlivý dav

Seriál esejí tureckých spisovateľov, ktorý vyvrcholí letným autorským čítaním v Košiciach, pokračujeme textom Nedima Gürsela: Jeden deň v Istanbule.

Nedim Gürsel. Foto – Wikipedia/Georges Seguin

Znovu počujem muezínov hlas, ktorý vyzýva na poslednú modlitbu. Pre mňa je to hodina rakı, nie modlitby. Prvý vypitý pohárik otvára brány noci. V noci, samozrejme, nikdy nepracujem, lebo v Istanbule je noc nežná a plná tajomstiev. I rozkoše.

Dlho som vstával skoro ráno. Bolo to v Istanbule, na ázijskom brehu Bosporu, v mojom milovanom meste, ktoré ma všade nasledovalo – a spomienka naň sa mi ako rozžeravené železo navždy vpálila do pamäti. Každé ráno som vstával v čase modlitby a písal.

Už dlho to tak nie je, ale stále počujem hlas muezína z mešity v Anadoluhisarı, ktorý dolieha až k mojej posteli. Hlas má kovový, občas chrapľavý, akoby prichádzal z hlbín veku. Vraj mu raz počas spevu zazvonil mobil. Zlé jazyky zo štvrti vraveli, že prerušil zvolávanie na modlitbu a zdvihol ho. Nič o tom neviem, ale musím priznať, že nie som také ranné vtáča ako on. Vstávam teraz omnoho neskôr, povedzme okolo deviatej.

Stretnutie civilizácií

Ako napovedá už názov, Anadoluhisarı (Anatolská pevnosť) je štvrť, ktorá sa nachádza na ázijskom brehu Bosporu. Najstaršia mestská pevnosť, ktorú v 14. storočí vybudoval sultán Bayezid, prezývaný Blesk, sa týči hneď vedľa môjho domu.

Vlastne ide o náš rodinný dom, v ktorom trávim leto, často sám, pretože moja žena a dcéra odchádzajú k moru, na juh Turecka. Anadoluhisarı je ideálnym miestom na písanie. Oproti, presne šesťsto metrov odtiaľto (je to najužšie miesto Bosporu), leží ďalšia pevnosť, Rumelihisarı (Rumelská pevnosť), ktorú postavil sultán Mehmed II. Tomu hovoríme Dobyvateľ a je najvýznamnejším panovníkom osmanských dejín. Jeho meno nesie most, ktorý postavili Japonci a ktorý preklenuje Bospor a spája jeho brehy.

A nespája iba brehy Bosporu či Áziu a Európu, ale približuje aj Západ a Východ. Dobyvateľov most, oslobodený od ducha dobývania, dnes vzájomne spája ľudí. Týči sa oproti môjmu domu ako symbol stretnutia civilizácií a nie ich „stretu“, aj keď je medzikultúrny dialóg v našom globalizovanom a po zuby ozbrojenom svete často zložitý.

Nežné vody Ázie

Môj deň sa teda začína v tomto veľmi „istanbulskom“, ak nie osmanskom prostredí, a lode, ktoré mi plávajú pod oknom, udávajú rytmus mojej práce. Občas sa stane, že loď narazí do yalı, starých osmanských sídel, ale to je iný príbeh. Nechcel by som sa však jedného dňa prebudiť s veľkým ruským tankerom v spálni. Dávam prednosť hlasu muezína. Ten hlas ma sprevádza rovnako ako silueta Istanbulu s jeho zaoblenými a vertikálnymi líniami, jeho kupolami a minaretmi, ktoré ospevovalo toľko spisovateľov, počínajúc Pierrom Lotim.

Po raňajkách (pravých tureckých, s poriadne tmavým čajom, olivami, bielym syrom a so všemožnými zaváraninami) teda píšem a pritom sa dívam, ako plávajú lode. Na poludnie sa vydávam na obed do malej reštaurácie, ktorá leží na brehu rieky Göksu a vítajú ma v nej ako kráľa. Som totiž dokonalý hosť, ktorý sníva, čo sa mu ponúkne. V tejto malej reštaurácii v našej štvrti je toho v porovnaní s ostatnými reštauráciami, ktoré tiež sídlia na brehoch Bosporu, na jedenie tak málo.

Göksu páchne, už dlhý čas je to znečistená rieka. Avšak na počiatku minulého storočia sa po nej premával Pierre Loti v kayıku a hovoril o čírej vode

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom

Tureckí spisovatelia

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |