Denník N

Nielen vláde treba kultúrny reparát

Poslanci SaS prišli s takým neodborným návrhom, že sa im podarilo vyvolať jednotnú odmietavú reakciu širšej kultúrnej obce na Slovensku.

Autorka je podpredsedníčka Progresívneho Slovenska a filmová producentka

Strana SaS toho už dala slovenskej kultúre veľa. Daniela Krajcera, volebný prísľub, že zruší Fond na podporu umenia či satirické divadelné predstavenie propagujúce liberálnu ekonómiu (naozaj, vygúglite si). Posledný legislatívny návrh na úpravu zákona o Audiovizuálnom fonde (AVF) z dielne poslancov Rajtára a Kaščákovej však už zaváňa bohapustou sabotážou.

Poslanci sa zamysleli nad niekoľkými zmluvami AVF k filmu Generál z produkcie filmovej spoločnosti JMB Film & TV Production a dospeli k názoru, že producent míňa peniaze a nenakrúca. A tak v spravodlivom rozhorčení nielenže podali trestné oznámenie, ale – veď sú predsa poslanci – pre istotu aj rovno z prvej vody, bez bázne a hany (a najmä akejkoľvek konzultácie s niekým, kto sa tomu aspoň trocha rozumie), niekoľkoriadkový návrh zákona, ktorý by úplne zrušil podporu vývoja filmov a tiež možnosť súbehu financovania filmov z viacerých verejných zdrojov.

Ťažko povedať, čo bolo motiváciou tohto „hrdinského“ počinu a prečo v súčasnosti, keď sa nám krajina rozpadáva pred očami, RTVS sa rozkladá v priamom prenose a na uliciach hlavného mesta umierajú nevinní cudzinci, považujú poslanci SaS za potrebné riešiť práve audiovíziu, ktorá konečne po rokoch povstala z popola. Ale v poriadku, padni, komu padni, pokiaľ sa deje niečo nekalé, treba to vyniesť na svetlo božie.

Problémom však je, že riešenie, s ktorým Kaščáková a Rajtár prišli, je absurdné, nezmyslené a chybné na toľkých úrovniach, že týmto návrhom donútili mnohých členov kultúrnej obce v zúfalstve sa zamyslieť nad tým, či súčasná ministerka kultúry, ktorej menovanie považovali za krutý vtip, nie je vlastne tou lepšou alternatívou.

Filmový priemysel má svoje zákonitosti, výrobný cyklus a trhové špecifiká. Podstatou verejnej podpory výroby filmov v Európe je práve zvyšovanie ich konkurencieschopnosti na globálnych trhoch a podpora kvalitnej a umelecky relevantnej filmovej produkcie, ktorú trh nedokáže zabezpečiť. O tom, že verejná podpora filmovej produkcie je kriticky dôležitá najmä pre menšie krajiny a trhy, sme sa bolestivo presvedčili na Slovensku v nedávnej minulosti, keď kvôli krachu filmových štúdií na Kolibe, rozvratu v STV a neexistencii funkčných mechanizmov financovania kinematografia na niekoľko rokov prakticky zanikla. Až zriadenie AVF ako nezávislej a odbornej inštitúcie a neskôr reforma RTVS spôsobili, že slovenská kinematografia začala nadobúdať štandardné európske kontúry a že sme sa postupne prestávali hanbiť pred našimi kolegami filmármi v zahraničí.

Samozrejme, aj fungovanie AVF malo a má svoje rezervy. Okrem počiatočných problémov s transparentnosťou si museli filmári vydiskutovať viaceré pravidlá a praxe podpory, ktoré nie vždy korešpondovali s aktuálnymi potrebami. Treba však povedať, že takýto dialóg je prirodzenou súčasťou zdravého a rozvíjajúceho sa ekosystému a postupné narastanie objemu kinematografie prináša nové výzvy aj na schémy jej podpory.

Ako príklad môže slúžiť práve existujúci systém podpory produkcie filmov na viaceré etapy, ktorý je európskou anomáliou. Ten naozaj spôsobuje spomínané „reťazenie zmlúv“ a na tlak novej generácie slovenských filmových producentov, pracujúcich v medzinárodnom prostredí, od neho AVF síce pomaly, ale upúšťa a postupne predstavuje v Európe bežnú formu jednej zmluvy na produkciu. Ak by teda poslanci SaS ostali pri kritike tejto praxe, ktorú by konzultovali aspoň s niekým, kto filmy reálne vyrába, mohli pomôcť akcelerovať proces, ktorý by slovenskú kinematografiu posunul k modernejším štandardom.

To by však museli rozlišovať medzi filagóriou a alegóriou, respektíve medzi základnými fázami výroby audiovizuálneho diela. Samotnej produkcii, čiže prvému filmovaciemu dňu totiž predchádza fáza vývoja, ktorá je svojím spôsobom tou najdôležitejšou pri vzniku filmového diela. Zahŕňa základnú tvorbu, nápad, scenár, hľadanie lokácií, hercov, či vytváranie štábu – jednoducho prípravu toho, čo sa má vlastne nakrúcať.

Z hľadiska logiky verejnej podpory si zaslúži najväčšiu pozornosť, pretože v nej sa ukáže potenciál filmového diela a z ekonomického hľadiska je najohrozenejšia. Práve preto je miera podpory vývoja filmov v Európe jedným z dôležitých indikátorov konkurencieschopnej kinematografie.

Kvalitná kinematografia (podobne ako iné oblasti umenia a kreatívneho priemyslu) dokáže vzniknúť iba ako špička istej kritickej masy produkcie, ktorá sa dosahuje kombináciou rôzneho typu verejných a súkromných zdrojov. Podpora filmov vo vývoji je často rozhodujúcim prvkom pri vzniku medzinárodných koprodukcií. A práve túto fázu navrhujú poslanci SaS vylúčiť z verejnej podpory. V princípe návrat o svetelné roky vzad.

Ponechajme stranou fakt, že na to, aby sa nakrútený film dostal k divákovi, potrebuje následne post-produkciu a distribúciu a venujme sa ešte druhému brilantnému nápadu, ktorý chce zabrániť kombinácii rôznych verejných zdrojov pri výrobe filmov.

Okrem toho, že napríklad RTVS má zo zákona povinnosť spolupracovať na projektoch nezávislých producentov (financovaných aj z AVF), a že je to opäť bežná európska prax, zákaz kombinácie rôznych verejných zdrojov je absurdný ako taký. Ak by sa totiž aplikoval ako princíp pre verejnú podporu nielen kultúry, ale aj iných typov projektov, v princípe by skrachovala veľká časť činnosti občianskych združení, neziskových organizácií či aktivít miest a obcí (viď otvorený list riaditeľa a predsedu Rady Fondu na podporu umenia tu).

Navyše, AVF nerozdeľuje len peniaze zo štátneho rozpočtu, ale prispievajú doň všetky subjekty, ktoré sú súčasťou audiovizuálneho ekosystému (producenti, distributéri, súkromné televízie apod.). Práve preto je kombinácia rôznych typov verejných a súkromných zdrojov tým najlepším spôsobom, ako pri vysokých rozpočtoch, ktoré si filmová produkcia vyžaduje, zabezpečiť efektivitu vynaložených verejných zdrojov.

Zhrnuté a podčiarknuté – navrhované „opatrenia“ sú natoľko neodborné a nezmyselné, že sa navrhovateľom podarilo vyvolať jednotnú odmietavú reakciu nielen všetkých zložiek audiovizuálneho priemyslu, ale aj širšej kultúrnej obce na Slovensku (čo sa deje naozaj zriedka).

To, že navrhovateľka túto reakciu interpretuje ako potvrdenie klientelistických praktík v audiovízii a stavia sa do pozície ochrancu verejnosti voči filmárom, je síce pre SaS typické, ale aj zbabelé a nebezpečné. Ak by sa totiž neoliberálna SaS odvážila prezentovať názor, že kinematografia nemá byť vôbec podporovaná z verejných zdrojov, a pokúsila sa ho politicky obhájiť, bolo by to síce desivé, ale politicky poctivejšie a čistejšie ako nekoncepčné výstrely do tmy, ktoré likvidujú roky práce množstva ľudí a znemožňujú akúkoľvek konštruktívnu diskusiu.

A čo je na tejto smutnej epizóde opozičného poslaneckého návrhu nebezpečné? Nuž, najmä samotná predstava opozičných poslancov o legislatívnom procese ako formáte na bulvárne zviditeľnenie vlastnej osoby bez dodržania elementárnych etických princípov zákonodarcu, bez vnútornej potreby konzultácií s tými, ktorých sa návrhy dotknú, bez zodpovednosti za dôsledky či bez vnútorného nutkania rozumieť aspoň základným princípom oblasti, v ktorej dávam návrh.

Neschopnosť dodržať základné odborné a etické kritériá v opozícii nedáva nádej, že by ich dotyční boli schopní uplatňovať, keby mali možnosť vládnuť. S marazmom a rozkladom hodnôt totiž rozhodne nie je možné bojovať aroganciou a povrchnosťou.

Teraz najčítanejšie