Vladimír Šnídl
Michaela Barcíková
Mladá Somálčanka Khadra Abdile sa u nás cítila bezpečne. V roku 2013 získala aj so synom na Slovensku azyl. Usadila sa v Bratislave, začala sa učiť po slovensky, syna prihlásila do škôlky.
Khadra je tmavej pleti a je moslimka. Keď na Slovensku začala žiť, nemala problém chodiť po meste v moslimskej šatke.
Potom prišla migračná kríza, teroristické útoky islamistov v západnej Európe, hystéria medzi politikmi i na Facebooku. Khadra v septembri 2016 opísala denníku SME, ako sa jej život zmenil. Za rok a pol ju v Bratislave šesťkrát napadli.
„V električke raz niekto schytil moju šatku a začal ma ňou škrtiť. Potom ma udrel a vyrazil mi zub,“ rozprávala.
Cestujúci na to spočiatku nereagovali. Útočník utiekol, ona volala po slovensky o pomoc. Vodička sa prišla pozrieť, čo sa stalo, ale po chvíľke pokračovala v jazde. Až potom ju jedna z cestujúcich vyzvala, aby električku odstavila a zavolala políciu.
Prešlo pár dní, Khadra išla so synom k lekárke v bratislavskej Dúbravke. Pred ambulanciou po nej niekto začal hádzať kamene. Somálčanku vtedy chránila sociálna pracovníčka Emília Trepáčová, ktorá jej pomáha s integrovaním na Slovensku.
„Utekali sme sa schovať k doktorke do ambulancie. Tam som sa rozplakala. Ešte stále som mala bolesti a prestala som sa cítiť normálne v tejto krajine,“ hovorila Khadra.
Na študenta s črepinami
Obe mladé ženy neskôr dostali ocenenie Biela vrana. Rešpekt im na Facebooku vyjadril aj prezident Andrej Kiska.
Khadra zostala žiť na Slovensku. Zmenila len lekára, aby nemusela chodiť do bratislavskej Dúbravky, kde zažila niekoľko útokov.
„Odvtedy sa jej, našťastie, nič vážne neprihodilo, veľmi pozorne však sleduje, čo sa u nás deje. Tak ako iných, aj ju zasiahlo nedávne zabitie Filipínca Henryho,“ hovorí dnes Trepáčová.
Video: Khadra Abdile hovorí o živote na Slovensku
Zdroj: Aliancia Fair Play
Na nepekné skúsenosti somálskej matky sa už zabudlo. Podobne aj na príbeh francúzskeho vysokoškoláka, ktorý prišiel na výmenný pobyt do Banskej Bystrice.
Vo februári 2017 ho v bare napadol tridsaťjedenročný Slovák. Rozbitým pohárom ho porezal na spánku, na líci a na ústach. Dôvodom bola podľa polície farba pleti – študent bol černoch, korene mal v africkom Čade.
Bitku mali sprevádzať aj rasistické nadávky. „Útočník na dvadsaťročného Francúza kričal, že ho zabije,“ približovala policajná hovorkyňa Denisa Baloghová.
Bitku si všimol aj francúzsky denník Le Monde, ktorý čitateľom popísal skúsenosť napadnutého študenta i ďalších jeho spolužiakov. „Po incidente skupinka Francúzov pochopila, prečo sa niektorí na ulici zdravia nacistickými pozdravmi, alebo prečo vyholené hlavy hliadkovali za volantom svojho džípu,“ písal Le Monde.
Slovenského útočníka zobrali do väzby, z ktorej ho po dvoch týždňoch prepustil senát vedený sudcom Najvyššieho súdu Štefanom Harabinom. Podľa denníka SME si Harabinov senát nebol istý, či bitku nevyprovokoval Francúz, a kritizoval políciu, že nevypočula všetkých svedkov.
Prokuratúra neskôr na útočníka podala obžalobu, prípad zatiaľ nie je skončený.
Tieto a ďalšie incidenty ukazujú, že útoky na cudzincov sú na Slovensku bežnou praxou. Prípad zabitého Filipínčana Henryho Acordu bol výnimočný hlavne v tom, že sa odohral v centre Bratislavy a že sa skončil smrťou.
Podľa dostupných údajov sa minimálne za posledných desať rokov nestalo, že by u nás zahynul násilnou smrťou iný cudzinec odlišnej farby pleti.
Aj preto smrť Henryho Acordu, hoci ju polícia nevyšetruje ako rasovo motivovaný útok, vyvolal otázky, aká je slovenská spoločnosť. Graduje u nás nenávisť voči cudzincom? A môžu za to politici, pre ktorých sú migranti vďačnou témou?
Dokopaný basketbalista
Najprv niekoľko faktov: cudzincom hrozilo na Slovensku násilie už dlho pred vypuknutím migračnej krízy či vstupom kotlebovcov do parlamentu.
Napríklad v apríli 2008 pocítila rasizmus Američanka čiernej pleti Denise Wilsonová, ktorá hrala basketbal za Cassoviu Košice. Dvaja Slováci s vyholenými hlavami si ju všimli na zastávke električky.
Nadávali jej do negrov, prenasledovali ju po uliciach, až vbehla do reštaurácie McDonald’s, kde sa im bránila stoličkou. „Volala o pomoc, ale ľudia sa radšej odvracali,“ hovoril prezident basketbalového oddielu Alexander Farkašovský. Útočníkov vyhodil až vedúci reštaurácie.
Február 2013. V Nitre zaútočila skupina Slovákov na amerického basketbalistu čiernej pleti Jeana Cadota, hráča miestneho klubu. Začali sa s ním hádať v nočnom klube, potom vyšli von, kde ho mlátili.
„Jeden ho držal uprostred cesty pod krkom, hnusne mu rasisticky nadával a ostatní do neho kopali,“ rozprával novinárom jeden z prevádzkarov podniku.
Spoluhráčom sa zakrvaveného Američana podarilo vtiahnuť do taxíka a odviezť do nemocnice. Dvaja z útočníkov nemali dosť a prenasledovali Cadota až na pohotovosť. „Pokrikovali na neho a odišli, až keď sme ho poslali na vyšetrenie na iné pracovisko,“ potvrdila námestníčka nemocnice Alena Ďurišov.
A napokon Námestovo, november 2014: kotlebovec Andrej Medvecký pred miestnym barom podľa svedka boxoval do tváre Dominikánca Leniho Cruza. Pridali sa aj jeho kamaráti. „Neger, rozkopte negra, k…t čierny, neger, toto je tvoj posledný deň,“ počuli svedkovia.
Medvecký bol predsedom žilinskej organizácie ĽSNS. Kotleba ho pred voľbami 2016 napísal na kandidátku, dokonca ho zvolili za poslanca parlamentu. Až keď novinári upozornili na jeho prípad, ktorý sa tesne po voľbách začal prejednávať na súde, vzdal sa Medvecký mandátu – ako obžalovaný kandidoval v rozpore so zákonom.
Miesto neho nastúpil do parlamentu Milan Mazurek, dnes jedna z najznámejších tvárí kotlebovcov.
Chceli by ste moslima za suseda?
Či takýchto útokov na Slovensku pribúda, sa nedá zo štatistík jednoznačne vyčítať. Polícia za minulý rok evidovala 145 násilných trestných činov s rasovým či extrémistickým podtextom. To je skoro trikrát viac než v roku 2016.
Nie je však jasné, koľko z nich sa týkalo cudzincov a koľko napríklad Rómov či iných občanov Slovenska. Štatistiku mohla navyše ovplyvniť aj skutočnosť, že vedenie polície sa začalo na tento typ kriminality viac sústreďovať. Mnoho útokov zostáva nezaznamenaných, mimo štatistík.
Zmeny v slovenskej spoločnosti však celkom jednoznačne dokumentujú sociológovia. Inštitút pre verejné otázky (IVO) sa v septembri 2017 spýtal ľudí, či by im prekážalo mať susedov inej národnosti či inej sexuálnej orientácie. Odpovede porovnali s podobným prieskumom z roku 2008.
Výsledok? Viditeľne pribudlo percento Slovákov, ktorí by odmietli bývať vedľa takmer akejkoľvek skupiny, ktorú im sociológovia ponúkli.
Ešte v roku 2008 väčšine opýtaných prekážali len Rómovia a extrémisti. Teraz medzi nežiaducich pribudli aj moslimovia, prisťahovalci z menej rozvinutých krajín či gejovia. „V prípade moslimskej rodiny narástol sociálny dištanc o neuveriteľných 41 percentuálnych bodov,“ poznamenali sociológovia.
Inštitút pre verejné otázky tieto zistenia zhrnul do štúdie s názvom „Zaostrené na extrémizmus“, ktorá je zverejnená na stránkach IVO.
Sociológovia upozornili, že averzia voči moslimom či prisťahovalcom je prítomná v akejkoľvek vrstve spoločnosti, vrátane ľudí s vyšším vzdelaním. Nerozhodovalo ani to, akú politickú stranu volili.
„Prívrženci ĽSNS sa odlišujú iba v dvoch prípadoch: podstatne nižším dištancom voči extrémistom, čo svedčí o tom, že sa fakticky stotožňujú s týmto označením, a tiež vyšším dištancom od černochov. Vo vzťahu k ostatným menšinám zapadajú do mainstreamu,“ napísali sociológovia.
Ich zistenia súhlasia s tým, čo hovoria aj viacerí cudzinci, ktorí dlhodobo žijú na Slovensku. Z vlastných skúseností nadobudli dojem, že sa zvyšuje odpor slovenskej väčšiny voči nim – bez ohľadu na to, či pochádzajú z Afriky, z arabských krajín alebo z Ázie.
„Predtým boli Slováci otvorení, veľmi cudzincov vítali. Teraz sa boja. A to hovorím o strednej a vyššej triede. Šokovalo ma to, lebo títo ľudia majú viac znalostí, cestujú viac, ale sú rasistickí,“ hovoril Denníku N Filipínec Oliver Burias, kamarát zabitého Henryho Acordu.
Koniec politickej korektnosti
Prečo to tak je? Výskumníci z IVO vidia dôvody v slovenskej politike a v negatívnych spravách, ktoré sa v súvislosti s moslimami objavovali v médiách.
Počas kampane pred voľbami 2016 sa takmer všetky strany zamerali na migrantov a predbiehali sa v tom, kto hlasnejšie odmietne utečenecké kvóty. Do toho prišli teroristické útoky, predovšetkým vraždenie návštevníkov v parížskom klube Bataclan v novembri 2015.
„Na tieto udalosti reagovala väčšina slovenských politikov verbálnym odmietnutím tzv. politickej korektnosti ako prejavu nezdravej spoločenskej pretvárky, čo im otvorilo cestu k hlásaniu protimenšinových predsudkov a k podnecovaniu strachu a odporu voči imigrantom – samozrejme, v mene ochrany domáceho obyvateľstva, jeho kultúry a bezpečia,“ napísali sociológovia.
Môžu tu byť aj ďalšie príčiny. V časti verejnosti sa averzia voči migrantom začala prejavovať ešte pred tým, než sa migrácie zmocnil premiér Robert Fico, ktorý chcel nechať monitorovať všetkých moslimov na Slovensku.
Extrémisti v jednom šíku
Príklad: V júni 2015 sa v centre Bratislavy stretli skupinky futbalových chuligánov, ale aj stovky bežných obyvateľov na veľký pochod proti utečencom.
Na pódiu sa striedal Kotleba s ďalšími postavami extrémistickej scény, ako boli Marián Mišún, Marián Magát či Robert Švec. Pochod sa skončil tak, že skupinky vagabundov napadli nič netušiacich účastníkov cyklistických pretekov na Hrade a pred hlavnou stanicou slovne napádali aj kameňmi ohadzovali arabskú rodinu s malými deťmi, ktorá prišla na promócie svojho príbuzného.
„J…m vášho Alaha, dvesto rokov ste nás ako Turecko okupovali, ale viac už nebudete,“ reval na rodinu zo Saudskej Arábie budúci poslanec Mazurek.
Účastníci tohto pochodu sa mobilizovali hlavne cez Facebook. Odpor k utečencom v nich priživovali dezinformačné weby, ktoré už v tom čase vykresľovali migráciu ako bezprostrednú hrozbu pre Slovensko. Extrémisti pochopili, že našli novú tému, vďaka ktorej dokážu zaplniť ulice.
„Keď v polovici marca 2015 organizovalo niekoľko krajne pravicových skupín zhromaždenia na pripomenutie Slovenského štátu, odozva bola malá. Teraz sa im cez tému migrácie podarilo dostať do ulíc tisíce ľudí a zároveň ukázali, že sú schopní sa zjednotiť,“ komentoval to analytik Daniel Milo, ktorý dnes pôsobí v inštitúte Globsec.
Premiér Fico v tom čase na tlačových konferenciách hovoril o dôchodkoch, sociálnych balíčkoch či výstavbe národného futbalového štadióna. Jeho manévre s policajtmi a vojakmi na hraniciach a stavanie bariér proti migrantom prišli až v nasledujúcich mesiacoch.
Video: Pripomeňte si, ako Smer pred voľbami chránil Slovensko
Autor: Martina Koník
Čo sa odvtedy zmenilo?
Po voľbách 2016 väčšina politikov migrantov i moslimov odsunula do úzadia. Robert Fico sa oveľa viac zameral na tému európskeho jadra a vyjadrení, že na Slovensku nedovolíme vznik ucelenej moslimskej menšiny, ubudlo. Urážlivých vyjadrení o moslimoch mal menej aj Boris Kollár zo Sme rodina či predseda SNS Andrej Danko, ktorí pred voľbami tiež pravidelne strašili utečencami.
Nezmenila sa len rétorika kotlebovcov. Aj začiatkom roka 2018 si vyrobili video, na ktorom Kotleba a poslanec Milan Uhrík hovoria, že na Slovensko môžu migranti beztrestne prísť aj bez platných dokladov, čo neskôr vyvrátila polícia.
„Mnohí z tých ľudí sem nechodia hľadať nový život a bezpečie. Prichádzajú sem znásilňovať, lúpiť a vypaľovať naše mestá,“ rozpráva Kotleba na videonahrávke. Jeho prejav je podfarbený scénkou, na ktorej dvaja figuranti prezlečení za islamistov unášajú biele dievča. Video malo len na portáli Youtube viac než 120-tisíc zhliadnutí.
Migranti stále v kurze
Aj vďaka tomu sú migranti naďalej témou číslo jeden na slovenských sociálnych sieťach, na rozdiel napríklad od tradičných médií, ktoré riešia skôr domáce problémy Slovenska.
Denník N sa na jeseň 2017 pozrel, či sú na Facebooku viac zdieľané články o migrantoch alebo o prípade Bašternák, ktorý bol najväčšou korupčnou kauzou tretej Ficovej vlády.
Z prieskumu vyplynulo, že články o migrantoch mali viac lajkov a komentárov než články o Bašternákovi. Ukázalo sa tiež, že najzdieľanejšie správy nepochádzajú z bežných médií, ale z dezinformačných webov.
Na téme sa priživujú rôzne nacionalistické a kotlebovské stránky. Vo facebookovej skupine Slovenský národ, ktorá má okolo 50-tisíc členov, ľudia každý deň zdieľajú články a videá, ako migranti vyčíňajú v rôznych európskych mestách. Niektoré sú aktuálne, niektoré sú staré aj niekoľko mesiacov či rokov.
Sympatizanti Kotlebu popri tom začali zverejňovať aj fotky moslimov, ktorých niekto tajne odfotil na Slovensku.
Raz to bola tajne odfotená skupinka Afričanov na bratislavskej stanici, inokedy rodina, ako si kupuje zmrzlinu v Košiciach, alebo turisti nastupujúci do loďky na Liptovskej Mare. Pod týmito fotkami sa pravidelne zbierali nenávistné komentáre na ich adresu.
„Treba to priebežne sledovať, lebo inak sa môže stať, že niekto nám sem tajne alebo pod rôznymi falošnými zámienkami nanosí desaťtisíce neprispôsobivých moslimov,“ pochválil tajné fotenie moslimov poslanec Uhrík.
Aj tento týždeň zverejnil užívateľ Tomi Kubányi v skupine fotku dvoch moslimských žien, ktoré podľa popisu odfotil v obchodnom centre na bratislavských Zlatých pieskoch. Užívatelia sa následne predbiehali v tom, kto ju „trefnejšie“ okomentuje.
Takto povzbudzovaní užívatelia potom nemusia mať zábrany prejavovať svoje názory aj na uliciach.
Pred pár mesiacmi sa novinár denníku The New York Times vybral do Piešťan, aby zistil, ako sa tam pri súčasnej atmosfére žije Arabom, ktorí desaťročia tvoria významnú skupinu kúpeľných hostí.
Bohatý Kuvajťan Hassan al-Mekhyal mu porozprával, ako jeho manželku začal v miestnom Tescu urážať mladý Slovák. „Pokrikoval na ňu, urážal ju a vyzýval ju, aby sa vrátila domov,“ napísal americký denník.
Kuvajťan napriek tomu na Piešťany nezanevrel. Novinárovi povedal, že sa na Slovensko aj s rodinou znovu rád vráti. „Máme to tu radi,“ povedal novinárom.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
