Prečo niektorí pomôžu obeti a iní nie

Keď útočník Juraj H. napadol Henryho Acordu a uštedril mu zranenia, ktorým o pár dní v nemocnici podľahol, okolo bezvládneho tela obete na Obchodnej ulici v Bratislave prešlo viacero ľudí.

Niektorí mu nevenovali (skoro) žiadnu pozornosť, iní sa snažili pomôcť.

Ktoré faktory vplývajú na to, že nie sme ľahostajní a zastaneme sa obete, ak sme svedkom ohavného správania páchateľa?

Intuitívne rozhodnutia

V prvom rade, ľudia sú sociálne tvory a je pre nás prirodzené, že si pomáhame, lebo keď spolupracujeme, dosiahneme oveľa viac.

Ak vám niekto podrží rebrík, otrháte jablká aj na najvyšších miestach v korune stromu a ak susedovi postrážite deti, môžete sa spoľahnúť na to, že vám láskavé správanie oplatí a poleje vám záhradku, keď pôjdete na dovolenku.

„Naivná predstava o evolúcii ako sebeckom procese, ktorý produkuje sebecké tvory, je mylná. Naše dáta ukazujú, že sa u nás vyvinul sklon či intuícia k spolupráci. Je to preto, že je pre nás obyčajne veľmi výhodné kooperovať,“ povedal v minulosti morálny psychológ David Rand z Yalovej univerzity, ktorý je v odbore svetovou špičkou.

Rand sa v minulosti opakovane venoval výskumu ľudí, ktorí sa zachovali ako hrdinovia a priskočili na pomoc obeti. Z ich výpovedí vyplýva, že ich rozhodnutie pomôcť nebolo výsledkom akéhosi dlhodobého rozumového uvažovania, ale rýchlej intuície.

Vyspelé osobnosti, ktoré vedie altruizmus

Napríklad vysokoškolská študentka Christine Marty, ktorá zachránila dôchodkyňu uväznenú v aute pri povodni, o svojom hrdinskom čine povedala: „Som vďačná za to, že som dokázala konať a nepremýšľať o tom.“ 

Podľa Randa a jeho kolegov to znamená, že sme intuitívne pripravení pomáhať ľuďom (taká stratégia je evolučne výhodná) a ak sa od pomoci odkloníme, je to preto, že si rozumovo spočítame, že sa nám to neoplatí, lebo pomoc je spojená s veľkým rizikom, napríklad úrazu či smrti.

Pred pár týždňami vydala Alexandrina Moisucová z Université Clermont Auvergne a jej tím článok v časopise British Journal of Social Psychology, v ktorom skúmali, aké osobnostné rysy majú ľudia, ktorí by v hypotetickom scenári zasiahli, ak by boli svedkami nejakého neslušného správania.

Ľudia sa pozerali na videá, ako niekto kope do plechovky a potom ju nehodí do koša alebo robí obscénne gestá na ulici.

Psychológovia merali emócie, ktoré jedinci pociťovali, medzi nimi strach, hnev či znechutenie. Dobrovoľníci tiež vypĺňali dotazníky, v ktorých sa ich vedci pýtali na altruizmus či sebaúctu.

Vedci testovali dve hypotézy: či ľudia, ktorí zasiahnu, sú vyspelé osobnosti, ktoré konajú preto, lebo ich vedie altruizmus, alebo reagujú skôr z toho dôvodu, že sú agresívni a zámerne vyhľadávajú situácie, ktoré hrozia potenciálne konfliktom.

Ukázalo sa, že ľudia, ktorí povedali, že by zasiahli, boli viac pobúrení (silnejšie emócie hnevu a znechutenia), no nešlo o agresorov, ktorí by sa vyžívali v konfliktnej situácii.

Títo ľudia vykazovali vysokú mieru altruizmu, čo môže znamenať, že ich motivácia konať mala čisté pohnútky a viac ako o konfrontáciu im išlo o nápravu vecí.

Ďalší experiment

V ďalšom experimente vymenili Moisucová a jej kolegovia študentov za pracujúcich dospelákov, ktorí si čítali príbehy s príkladmi nemorálneho správania, keď človek nechal na ulici výkaly psa alebo udrel dieťa po tvári.

Účastníci experimentu opäť vyplnili sadu dotazníkov, ktoré merali pociťované emócie. Opäť sa ukázalo, že ľudia, ktorí by zasiahli, vykazovali znaky vyzretej osobnosti, ako je spoločenská zodpovednosť či nezávislosť.

Vyšší vek a vyšší plat boli spojené s ochotou zakročiť, čo by mohlo naznačovať, že u ľudí, ktorí sú na spoločenskom rebríku vyššie, stúpa ochota konať v uvedených situáciách.

Nedostatkom štúdie je, samozrejme, to, že sa v nej riešili iba hypotetické scenáre. Medzi ochotou pomôcť v reálnej situácii, keď sa deje nejaká neprávosť, a vymyslenou historkou, však môže byť značný rozdiel.

Efekt prihliadajúceho

Medzi dôvody, ktoré prispievajú k tomu, že ľudia nezasiahnu, patrí takzvaný efekt prihliadajúceho (z angl. bystander effect). Znamená, že ak nejakému nepeknému správaniu prihliada viacero ľudí, hrozí, že nikto nespraví nič, lebo každý sa spolieha na aktivitu toho druhého.

O efekte sa začalo hovoriť po vražde Kitty Genovese, ktorú v roku 1964 zavraždil v New Yorku Winston Moseley. Vražda šokovala Ameriku najmä preto, že jej malo údajne prihliadať až 38 ľudí. Z nich iba jeden mal po dlhšom čase privolať záchranku.

Neskôr sa pôvodný príbeh značne revidoval a ukázalo sa, že ľudia boli oveľa aktívnejší, no jav je reálny a v psychológii sa intenzívne skúma.

„V jednom z klasických experimentov na túto tému sedeli ľudia v čakárni u lekára. Vpustili do nej dym, ľudia mali na situáciu zareagovať. Keď tam bol človek sám, bola väčšia šanca, že niečo spraví, ako v situácii, keď tam boli až traja,“ povedal o efekte prihliadajúceho v minulosti sociálny psychológ Radomír Masaryk z UK v Bratislave.

Situacionizmus

Aj situačné faktory prispievajú k tomu, že ľudia nezasiahnu vo chvíľach, keď by to bolo vhodné. Zrejme najslávnejšou štúdiou v tomto ohľade je tá od Johna Darleyho a Daniela Batsona z roku 1973.

Autori do experimentu zapojili 40 členov kňazského seminára z amerického Princetona. Rozdelili ich podľa toho, či si čítali neutrálny text alebo podobenstvo o milosrdnom samaritánovi, čo je biblický príbeh o nezištnej pomoci človeku v núdzi.

Potom im povedali, aby šli do vedľajšej budovy, kde sa malo niečo nahrávať. Seminaristov rozdelili od troch skupín podľa toho, či im povedali, aby sa ponáhľali, lebo už meškajú (vysoký zhon), že ich už očakávajú a mali by sa do budovy vydať (stredný zhon) alebo majú ešte pár minút čas (nízky zhon).

Keď ľudia vchádzali do budovy, pri vchodových dverách míňali človeka, ktorý sedel na zemi a evidentne potreboval pomoc, lebo kašľal, mal sklopenú hlavu a stonal od bolesti.

Seminaristi netušili, že ide o figuranta. Psychológov na celom experimente najviac zaujímalo to, či úbohému človeku poskytnú pomoc, alebo nie.

Ukázalo sa, že miera zhonu bola zásadnou premennou, na základe ktorej sa dalo určiť, či človeku pomôžu alebo nie. To, či čítali neutrálny text alebo pasáž o samaritánovi, ktorá im mala pripomenúť žiarivý príklad láskyplného správania, nehralo štatisticky významnú rolu.

Situačné faktory by mohli vysvetliť, prečo niektorí ľudia Henrymu Acordovi nepomohli. Okoloidúci sa mohli báť agresora alebo si mohli myslieť, že obeti už pomáhajú iní svedkovia incidentu a dodatočná pomoc je zbytočná.

Keď to zhrnieme: to, či človeku pomôžeme alebo nie, je výsledkom osobnostných rysov a situačných faktorov.

Dostupné z: https://doi.org/10.1111/bjso.12246