Päťdesiat rokov čakám, že začujem jeho kroky na verande. Aké je mať za brata Kennedyho vraha

Reportér denníka Washington Post strávil jeden deň s Munirom Sirhanom, mladším bratom Sirhana Sirhana, ktorý si vo väzení odpykáva doživotný trest za vraždu senátora Roberta F. Kennedyho.

Munir Sirhan v izbe svojho brata. Foto – Philip Cheung/Washington Post

Píše Peter Gilstrap, článok zverejňujeme so súhlasom The Washington Post

Na tichej ulici v severnej Pasadene v Kalifornii žije pokojným životom 70-ročný muž. Trávnik pred domom, ktorý jeho rodina kúpila ešte v roku 1963, je dobre udržiavaný, ovocné stromy sú čerstvo zastrihnuté. Občas prehodí pár slov so susedmi, inokedy posedáva na verande, fajčí cigarety značky Parliament a s čajom v ruke pozoruje neďaleké hory, ktoré dočahujú modrastú oblohu bez jediného mráčika.

V jeden jarný deň pred 50 rokmi jeho starší brat odišiel z domu a odviezol sa do hotela Ambassador v Los Angeles, kde postrelil senátora Roberta Francisa Kennedyho.

Kennedy v tom čase viedol kampaň a bojoval o to, aby sa stal kandidátom demokratov na prezidenta. Jeho stúpenci v ňom videli nádej na zahojenie rozhádanej krajiny. Šiesteho júna 1968 na následky zásahu do hlavy zomrel.

Sirhan Sirhan, brat muža, o ktorom bola reč, bol za popravu odsúdený na smrť v plynovej komore. V roku 1972 jeho trest zmenili na doživotie.

Raz drozd, inokedy sojka

V nasledujúci rokoch sa Munir Sirhan staral o svojho ďalšieho brata Adela, s ktorým býval pod jednou strechou, až kým v roku 2001 nepodľahol rakovine. Matka zomrela o štyri roky neskôr, slepá a hluchá. Ani otec a traja ďalší súrodenci už nie sú nažive. Ostal iba Sirhan a jeho o tri roky mladší brat Munir.

Prichádzame k nemu na návštevu, nábytok sa od roku 1968 nezmenil. Na poličke v jedálni stoja zarámované fotografie bratov Adela, Saada Allaha, Sharifa a Sirhana, sestry Aidy, otca Bisharu a mamy Mary. Sirhanovci boli kresťania, medzi fotkami sa nakláňa niekoľko krížov.

Na ďalších troch policiach sa kopia knihy o Kennedyovcoch, ktoré si Munir kúpil, no nikdy ich neprečítal. Závesy sú zatiahnuté, lampy vydávajú iba tlmené svetlo. Munir nevidí na jedno oko, aj preto vždy nosí tmavé okuliare.

V dome vládne ticho a pokoj. Ten občas preruší akurát vtáčí štebot z kuchyne, kde sa vynímajú hodiny s obrázkami vtákov namiesto čísel. „Každú hodinu sa štebot mení. Raz počuť drozda, inokedy sojku. Páči sa mi to. Žijem sám, takto mám aspoň nejakú spoločnosť,“ vraví Munir.

Žiadna žena, žiadna kariéra. Sirhanov zločin ovplyvňuje Munira už päťdesiat rokov. Vedie jednoduchý život, snaží sa udržiavať, zatiaľ čo čaká na brata, ktorý už pätnásťkrát neúspešne žiadal o prepustenie. „Čakám, kedy začujem jeho kroky na verande. Chcem ho objať a povedať mu: ,Vitaj doma.‘“

Sirhan (vľavo) a Munir na fotke v rodnom dome. Foto – Philip Cheung/Washington Post

Palestínski kresťania

Rodina palestínskych kresťanov v roku 1948 opustila svoj domov v čerstvo rozdelenom Jeruzaleme. Sirhanovci unikli bojom v neslávnej arabsko-izraelskej vojne. Získali síce jordánske občianstvo, no svoju budúcnosť videli v Amerike.

„Prezident Eisenhower a OSN naštartovali program na pomoc utečencom,“ spomína Munir, ktorého rodina si v roku 1956 odniesla celý svoj majetok v niekoľkých kufroch. „Sirhan nechcel ísť s nami. Najskôr utiekol a 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |