Tri dni v Moskve
Mesto dáva pred futbalovým šampionátom okázalo najavo svoje bohatstvo a moji ruskí priatelia hovoria, že Putinov režim je zo dňa na deň pevnejší.
Je pol druhej v noci, stojím pred hotelom a ulica, ktorá bola cez deň upchatá mercedesmi, je takmer prázdna. Kremeľ je odtiaľto desať minút peši, dvesto metrov odo mňa stojí na križovatke socha Kalašnikova, nad ktorou čnie sklenený mrakodrap v ruskom štýle poschodovej torty.
Odrazu počujem dupot okovaných konských kopýt a cez ulicu ku mne kráčajú dva kone osedlané mladými ženami. „Nechceš sa zviezť?“ pýta sa jedna. Takmer podľahnem pokušeniu, ale potom pokrútim hlavou a ony ľahostajne odkráčajú cez ulicu do tmy. Na okamih mi svitne, že Vladimir Sorokin si svoje metafory o Rusku nevymýšľa.
O niekoľko dní sa míňam s Andrejom Dankom, ktorý do tejto diktatúry prichádza debatovať o parlamentarizme, a o dva týždne sa tu začnú aj majstrovstvá sveta vo futbale. Poznať to. Chodníky sú čerstvo vydláždené – v Rusku vraj nedostať náhrobné kamene, lebo všetok kameň išiel na moskovskú dlažbu. V neďalekom parku včera kládli pásy nového trávnika, ktorý neprežije ani do konca šampionátu.
Neprišiel som sem na futbal, ale zavítal som na konferenciu o roku 1968, ktorú organizuje mimovládna organizácia Memorial. V roku 2008 urobila v ich priestoroch polícia raziu a vzala im 11 počítačov. Irina Ščerbakova, ktorá šéfuje vzdelávaciemu programu, je odvtedy pripravená na najhoršie. „Môžu nás zatvoriť kedykoľvek,“ hovorí.
Dohoda s Putinom
Bol som v Moskve pred desiatimi rokmi, odvtedy sa bohatstvo mesta znásobilo, vyrástli mrakodrapy, pribudlo drahých áut, ktoré už zastavujú chodcom na priechodoch, znásobil sa počet policajtov a bezpečnostných turniketov – dokonca aj do parku ním musím prejsť a očami ma prešacujú