Jitka Vodňanská: Václava Havla som meditovať nenaučila

Originálny svet protialkoholickej liečby, nájdenie vlastnej duchovnej cesty, pobyty v ázijských kláštoroch aj kapitoly o osudových mužoch Trinkewitzovi, Vodňanskom a Havlovi prináša kniha významnej českej psychoterapeutky.

Jitka Vodňanská. Vyštudovala antropológiu a biológiu a neskôr absolvovala mimoriadne štúdium psychológie na UK v Prahe. V roku 1969 nastúpila na protialkoholické oddelenie Všeobecnej fakultnej nemocnice do tímu docenta Skálu. Je zakladateľkou muzikoterapie v Československu. V roku 1977 sa vydala za Jana Vodňanského, s ktorým má syna Tomáša. Absolvovala celý rad psychoterapeutických výcvikov. Je lektorkou skupinovej a rodinnej terapie, vyučovala neverbálnu komunikáciu, vedie akreditované výcviky psychoterapie pre lekárov. Od polovice 90. rokov sa venuje budhistickej meditácii a každoročne absolvuje pobyty v ázijských kláštoroch. Foto N – Tomáš Benedikovič

Autobiografia JITKY VODŇANSKEJ Voda, která hoří je zdrojom svedectiev, ktoré svojím významom prekračujú rovinu osobných spomienok a predstavujú jedinečný pohľad na českú kultúru a históriu.

Prečo ten názov? Súvisí nebodaj aj s vaším priezviskom?

To naozaj nie, hoci je to možno aj príjemná synergia. V knihe je takmer všetko, ale názov je tajomstvom. Myslím, že ľudia, ktorí ma poznajú, poznajú to „hoří“, ale menej tú vodu.

Hoří je zlé a voda je dobré?

Oboje je dobré. Voda sú tie hlbiny, to meditačné, kontemplačné, čo nie je na mne v spoločnosti príliš vidieť.

A hoří, to je to vaše, s prepáčením za výraz, „divošstvo“? Nakoniec, vy sama ste sa neraz vyjadrili, že máte v sebe divokú krv…

Áno, po dedkovi, donskom kozákovi a dobrodruhovi.

Kedy vznikla myšlienka napísať autobiografickú knihu?

Napadlo mi to dávno, keď som začala meditovať, to bolo v polovici 90. rokov. Čítala som autobiografickú knihu Anjel zavolal moje meno od americkej šamanky, duchovnej učiteľky a terapeutky Jyoti. Opisuje v nej svoju cestu k objaveniu vlastnej ženskej spirituality a možnosti integrácie duchovnosti do každodenného života. Mne to v tom čase, keď som nemala najlepšie obdobie, veľmi pomohlo.

Ale to bolo dosť dávno. Čo vás brzdilo v jej tvorbe?

Mala som síce hneď ponuky z viacerých vydavateľstiev, ale všetky chceli len jednu tému – môj vzťah s Václavom Havlom. Odmietla som, veď predsa Havel nebol môj celý život, iba časť, hoci teda naozaj podstatná. Po čase som sa stretla s kamarátkou Daňou Horákovou, bývalou manželkou režiséra Pavla Juráčka, od ktorej som sa dozvedela, že Viktor Stoilov, majiteľ Torsta, chystá vydať knihu Juráčkových denníkov. Zdôverila som sa jej, že aj ja by som chcela vydať niečo podobné, a ona to povedala Stoilovovi.

S manželom Janom a synom Tomášom. Foto – archív Torst

Tam to bolo iné ako u predošlých vydavateľov?

Zásadne – obom nám bolo jasné, že to bude o celom mojom živote. Bola a stále som presvedčená, že keď to napíšem v „neegovej“ podobe, nebudem sa vyťahovať, tak môže byť moja kniha pre niekoho prospešná. Bola som kedysi ochrnutá na pol tela, prežila som ťažkú automobilovú haváriu, mala som zápal mozgových blán, dobrovoľne som si išla ľahnúť na psychiatriu – prežila som dosť zvláštnych vecí. Celý profesijný život sa venujem psychoterapii a nakoniec som sa ocitla na terajšej budhistickej ceste. To bolo dosť dôvodov na napísanie knihy.

Ale teraz sme sa ocitli v druhom extréme, keď medzi dôvodmi na vznik autobiografie ste ani nespomenuli Václava Havla či ďalších podstatných mužov vášho života.

To ste ma predbehli, došla by na nich reč. Výtvarník a básnik Karel Trinkewitz, herec a básnik Jan Vodňanský a Václav Havel – trio mojich chartistov. Jednou z motivácií vydať knihu bol aj fakt, že by som považovala za chybu nepublikovať aspoň niektoré veci, ktoré mi písali. Len tých doteraz nikdy neuverejnených listov je naozaj dosť.

Zasahoval vám Viktor Stoilov do koncepcie knihy?

Nezasahoval. Ale bez neho by kniha nevznikla. Od začiatku do konca mi dôveroval a neskutočne pomáhal. Už jeho ponuka bola exkluzívna: navrhol, že bude moje rozprávanie nahrávať a prepíše ho. Vytiahla som denníky, listy, fotky, ktorých mám asi 15-tisíc, všetko roztriedila a Stoilov si vyberal; jedine listy boli v mojej réžii. Ale potom mi aj tie odobroval, preberala som ich, ponúkala, a on ich schválil alebo nie. A zháňal všade, kde sa len dalo, nedostupné fotografie – z agentúr, z archívov, od Bohdana Holomíčka a ktovie od koho ešte. Láskavo ma počúval, nahrával, až z toho vzniklo asi sto hodín materiálu. Celé to nechal prepísať.

To znie obdivuhodne, ale v takom množstve textu sa autor i vydavateľ musia „stratiť“, nie?

Však to. Zistila som, že je to v tejto podobe nepoužiteľné. Ale bola to vzácna surovina, do ktorej spracovania som sa v lete roku 2014 pustila, a odvtedy som to smolila. Bol to strašný pôrod, ale neľutujem. Kniha má 589 strán, podobne ako životopis o Magorovi, má aj rovnaký formát, väzbu. Ale fotka je iná. (smiech)

Kladiete v knihe dôraz výlučne na fakty, alebo ste sa snažili aj o beletristický charakter písania?

Písala som síce menšie žánre do časopisov, no s knihou som nemala žiadne skúsenosti. Vytvorila som prvú verziu, hrubý text, a zistila som, že je lekársko-anamnestický, tak som ho dodatočne často okoreňovala tým, čo už viem teraz vďaka mojej duchovnej ceste. Kniha je napokon zmesou môjho rozprávania, úryvkov z denníkov, veľkého množstva fotografií, množstva listov od Václava Havla

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom