Cudzinci žijúci na Slovensku: Občas natrafíme na hlupákov a máme strach, no väčšina Slovákov je milá a snaží sa pomôcť

Miguel González z Guatemaly pracuje v počítačovej firme Lenovo, no zamestnal sa aj v kaviarni, aby sa ešte lepšie naučil slovenčinu, pretože chce získať slovenské občianstvo. Žije tu už desať rokov, má to tu rád. No nie vždy.

V januári 2016 sa dostal do médií potom, čo ho dvaja ochrankári nechceli pustiť do bratislavského baru Alizé, pričom mu nadávali do negrov. Tento bar je len niekoľko desiatok metrov od miesta, kde koncom mája napadli Filipínca Henryho Acordu, ktorý o pár dní neskôr v nemocnici zomrel.

Bitky či rasistické útoky zažili mnohí cudzinci. Oslovili sme niekoľkých z nich, aby nám o skúsenostiach a živote u nás porozprávali. Takmer každý z nich povedal, že by nechcel vystupovať v texte, v ktorom budú cudzinci len nadávať na Slovensko, a trvali na tom, že má určite zaznieť, že u nás zažili oveľa viac dobrých než zlých skúseností.

Na Slovensku pracuje viac ako 50-tisíc cudzincov a ďalšie tisíce tu žijú a študujú. Mnohí z nich tu žijú dlhodobo, majú tu rodiny a radi by tu zostali.

Prečítajte si

Ako nás vidia cudzinci? Pusinková spoločnosť, kde bez kamoša nič nevybavíte

Jonathan Yoe a Valentina Miskovic

„Henryho som poznal osobne. Bol jeden z prvých ľudí, ktorých som stretol, keď som prišiel do Bratislavy. Bol to veľmi dobrý chalan a veľmi ma mrzí, čo sa stalo,“ hovorí Jonathan Yoe. Na Slovensko prišiel asi pred rokom. „Vedel, ako podporiť ľudí, a nemal rád, keď niekoho šikanovali.“

Za ten rok, čo tu žije, sa mu dvakrát stalo, že k nemu prišiel agresívny muž a snažil sa ho vystrašiť. Štátnou príslušnosťou je Američan, jeho rodina má pôvod vo viacerých ázijských krajinách.

„Bolo pol deviatej ráno, čakal som na autobus do práce. Prezeral som si v telefóne e-maily, keď na druhej strane ulice začal čosi kričať nejaký muž,“ hovorí Yoe. Po slovensky nerozumel a spočiatku si myslel, že kričí na niekoho iného. Po chvíli si všimol, že muž kráča k nemu a zrejme je opitý. Zastal pred ním a tesne pred jeho tvárou čosi kričal. Jonathan mu nerozumel. Keď sa mu z vrecka snažil vybrať mobil, Yoe ho udrel. „V tom čase som mal tri čierne pásy,“ vysvetľuje.

Nemal pocit, že to treba nahlásiť na políciu, keď ani nemá žiadnu modrinu. „Na tej ulici navyše nie sú kamery,“ hovorí Yoe. Z viacerých krajín má skúsenosti, že policajti k cudzincom nie sú priateľskí.

Na tom istom mieste ho napadol ešte raz iný kričiaci muž. Schytal aj kopanec do lýtka, na čo Yoe v sebaobrane zareagoval úderom a útekom. Myslí si, že dôvodom atakov bolo práve to, že je Aziat. „Veľakrát sa mi stalo, že ľudia zhodnotia, že vyzerám ako Číňan alebo Japonec, a povedia si, že som ako Jackie Chan, poďme ho zbiť,“ hovorí Yoe.

Jeho žena Valentina je Chorvátka – spoznali sa v Holandsku. Ona s kamarátmi na ulici zažila prenasledovanie a vulgárne výkriky skupinky mužov. „Ak by som zavolala na políciu, že je tu opitá skupina chlapov, ktorí po nás vykrikujú a prenasledujú nás, čo by s tým urobili? Je to iba neslušné.“

Jej manžel Yoe hovorí, že na neho zaútočili aj v iných krajinách, napríklad v Holandsku, takže si nemyslí, že je to len problém Bratislavy. „Ale nepamätám si, že by tam niekto zomrel tak, ako Henry, pretože v určitom momente ľudia vždy zasiahnu a snažia sa nejako pomôcť,“ hovorí. Žartuje, že na podobné situácie má akési šťastie. „Možno mám tvár, ktorá si sama pýta úder, neviem.“

„Nebojím sa toho, že ma niekto napadne. Bojím sa najmä dôsledkov takéhoto útoku. Ak by ma chcel niekto zbiť len holými rukami, nie je to problém, ale ak by ma chcel niekto napadnúť nožom, nedopadlo by to dobre ani pre jedného z nás,“ tvrdí Yoe.

Na druhej strane ale verí tomu, že množstvo Slovákov, ktorých pozná, by sa ho v konflikte zastali. Tvrdí, že dobrú skúsenosť má najmä s tými, ktorí istý čas žili v zahraničí.

Siavash Alaghmandan Motlagh z Iránu

Asi pred piatimi rokmi sedel Iránec Siavash Alaghmandan Motlagh v bare. V jednej chvíli na neho začal zazerať jeden muž. Vymenili si niekoľko škaredých pohľadov. Vyšli von a začali sa sácať. Keď muž spadol na zem, Motlagh sa rozbehol preč ku kamarátovi, ktorý býval len pár ulíc od baru. Na Baštovej ulici v centre Bratislavy však muža aj s jeho dvoma kumpánmi opäť stretol a zbili ho.

„Som cudzinec a oni boli holohlaví a vyzerali ako náckovia. Preto som hovoril, že ma v Bratislave zbili náckovia,“ hovorí Motlagh, ktorý vystupuje v standupoch. „Potom som si však uvedomil, že to možno neboli náckovia, iba hlupáci a možno by zbili aj Slováka.“

Po čase si začal všímať, že ho ľudia pravidelne konfrontujú len preto, že vyzerá ako cudzinec a naviac moslim, a snažili sa vyvolať konflikt. „Najväčšou výzvou je ľudí presvedčiť, že nikoho neprovokujem, len sedím v meste, pijem a snažím sa zabaviť ako ktokoľvek iný.“ Nemá rád, keď od neho každý chce počuť jeho životný príbeh, pretože už ho povedal veľa ráz a mnohým ľuďom.

Motlagh sleduje aj slovenskú politiku a nepáči sa mu, ako vládni politici hovoria o migrantoch a o moslimoch. „Nehovorím, že po tom, čo Fico o týchto témach hovoril, sa na Slovensku posilnil rasizmus. Je tu však atmosféra, ktorá také správanie povoľuje.“

To, že je cudzinec, je podľa neho aj istou výhodou. “Napríklad aj vy ste ma preto oslovili a je to pre mňa ako komika určitá publicita. Ak by som bol Slovák, tak by som ten priestor nedostal,” hovorí.

V súčasnosti býva vo Viedni s priateľkou, no tvrdí, že Slovákov má radšej než Rakúšanov. Má pocit, že Irán a Slovensko niečo spája a v Rakúsku to necíti. „Ako komik vidím, že publikum vo Viedni je iné. Ak tam poviem nejaký vtip, v ktorom sa pracuje s rasizmom, vôbec sa nesmejú. Napríklad, že na verejnosti nemôžem bežať, lebo vyzerám ako z Blízkeho východu a tí zvyčajne v Európe po krátkom behu explodujú,“ hovorí Motlagh. Na Slovensku je podľa neho tento vtip veľmi úspešný.

Potýčky na ulici alebo nepríjemné podpichovanie zažil na Slovensku veľakrát. Strach chodiť von nemá. „Nakoniec, som z Iránu. Tam by som nemal pocit, že moja sestra je v bezpečí, ak je o polnoci v meste. Bratislava je bezpečná, väčšina Slovákov, ktorých som stretol, nie sú rasisti. Sú chápaví, snažia sa niečo dozvedieť, pomôcť.“

Dokáže však pochopiť aj tých, čo na Slovensko nadávajú. „Mnohí cudzinci si na Slovensku veľa vytrpeli a majú už predsudky. Napríklad im nechceli dať víza, nechceli im prenajať byt, v banke im neotvoria účet,“ hovorí Motlagh.

Na Slovensku podľa neho nefunguje systematický rasizmus. „Rasistami sú jednotlivci, ktorých stretnete, keď nemáte šťastie.”

Na políciu sa nikdy neobrátil. Bál sa, že by mohol prísť o víza. Navyše má po skúsenostiach s políciou pocit, že im viac záleží na tom, aby bol na uliciach poriadok, než aby prinášali spravodlivosť.

Hon Chong z Malajzie

„Za tých dvanásť rokov som mal pomerne veľké šťastie, že sa mi nestalo nič vážne,” hovorí Hon Chong z Malajzie. “Počul som od priateľov množstvo príbehov.“

Pamätá si najmä na nepríjemnú udalosť, keď sa k nemu v preplnenom autobuse postavil starší muž so ženou a muž mu začal hovoriť niečo po slovensky. „V tom čase som slovensky nehovoril, aj som mu to povedal, ale on neprestal. Spomínal Vietnam, niečo vietnamské, bol čoraz agresívnejší, zrejme nadával,“ hovorí Chong. „Možno si niečo kúpil od Vietnamcov a nebolo to dobrej kvality, neviem.“

Do konfliktu sa zapojil ďalší muž, ktorý sa Chonga zastal, a tak sa pár začal hádať s ním. „Ostatní ľudia sa potichu usmievali, prevracali očami. A aj keď sa hádali kvôli mne, ako jediný som im nerozumel.“

Po jedenástich rokoch života v Bratislave má pocit, že sa tu cíti čoraz bezpečnejšie. Hovorí, že do viacerých oblastí, ako je Petržalka, sa už dnes nebojí zájsť.

Pred rokmi žil aj v Spojených štátoch. Keď pricestoval do Česka, zdalo sa mu, že príliš veľa ľudí má vyholenú hlavu, náušnicu a retiazku na krku. „Bolo to obdobie, keď to bolo moderné, ale podľa mňa všetci vyzerali ako skinheadi,“ smeje sa Chong. Navyše mal pocit, že s ním udržiavajú oveľa dlhší očný kontakt, než mu bolo príjemné, a chcú vyvolať konflikt. „Teraz, keď idem po ulici, nikto na mňa nezazerá, kým na seba sám neupútam pozornosť. Mám pocit, že toto sa zmenilo.“

V jednom momente, keď mu kamaráti hovorili o viacerých útokoch na mužov aj na ženy, začal sa viac báť. Vtedy si kúpil taser, teda zbraň s elektrickým výbojom. Ako učiteľ angličtiny so svojimi študentmi zvyčajne hovoril o každodenných veciach a dilemách a doniesol im ho ukázať.

„Jeden zo študentov to vyskúšal na sebe a nebolo to veľmi účinné, tak mi povedal, nech to radšej nepoužívam, lebo tým môžem niekoho akurát tak viac nahnevať.“ Chongovi sa páči, že na Slovensku osobné a kontroverzné témy nie sú tabu a môže o nich so študentmi hovoriť. „V USA by to vnímali ako nevhodnú diskusiu, ktorá môže niektorých uraziť. Tu nie je nič, o čom by sa so študentmi nedalo rozprávať.“

Slováci sa podľa neho úprimne zaujímajú, odkiaľ je, alebo ako sa žije v Malajzii, čo by podľa neho bolo v USA vnímané ako nekorektné. “Ale ak bude všetko vnímané ako neslušné, ako sa o mne môžu dozvedieť viac?” pýta sa Chong, ktorý okrem učenia robí aj improvizačné divadlo.

Dobrých skúseností so Slovákmi má podľa vlastných slov viac, než tých zlých. „Väčšina Slovákov nie sú násilníci. Žil som vo viacerých mestách v USA, ktoré boli oveľa nebezpečnejšie, než je Bratislava.“

Miguel González z Guatemaly

O Gonzálezovej skúsenosti, keď ho ochrankári nepustili do baru, pretože bol „neger“, už médiá písali. „Povedali mi, že je to súkromná párty, no naši priatelia tam pritom vošli len chvíľku pred nami,“ hovorí. Od tohto incidentu sa bojí sám chodiť von. „Asi o rok neskôr sa mu v jednom klube stalo, že si ho jeden z SBS-károv začal fotiť.“

Niekoľko dní po tom, čo Gonzáleza nevpustili do klubu, sa stretol s jeho majiteľom. Ten sa mu ospravedlnil a sľúbil, že v budúcnosti sa už niečo také nestane.

Gonzálezovi sa na rozdiel od Chonga zdá, že Bratislava  je čoraz agresívnejšia. A to nielen voči mladý mužom. „Prehliadame, že takíto chlapi idú aj po dievčatách. Videl som to veľakrát, keď som niekam šiel s kamarátkou. Je to strašné. Neustále ich niekto obťažuje,“ hovorí Miguel. „Títo muži majú pocit, že sú vládcami sveta, a idú po každom, kto je od nich slabší.“

Na druhej strane hovorí, že má asi šťastie, pretože s iným prejavom rasizmu, než že ho nevpustili do klubu, sa nestretol. „Ľudia sú skôr zvedaví. Chcú vedieť, čo robím, prečo som tu. Pamätám si, ako som mal na začiatku všetky drinky zadarmo, lebo každý mi chcel kúpiť pivo alebo panáka a hovoriť so mnou.“

Príjemne ho prekvapilo, keď skúsenosť s rasistickými ochrankármi zverejnil na Facebooku a zdieľalo to množstvo nahnevaných ľudí, ktorí tvrdili, že také správanie je neprípustné. „Niektorí mi aj napísali. Prekvapilo ma, že sa ospravedlňovali za to, čo sa stalo. Hovoril som im, že vy ste to predsa neurobili.“

Myslí si, že útoky na cudzincov môžu súvisieť aj s tým, že sa do parlamentu dostala strana Mariana Kotlebu. „Títo ľudia vyšli z tmavých kútov a cítia právo robiť si, čo sa im zachce.“