Denník N

Súd v Luxemburgu vraj prikázal uznať manželstvo dvoch mužov. Nie je to pravda

Americko-rumunský pár Clay Hamilton (vľavo) a Adrian Coman. Foto – TASR/AP
Americko-rumunský pár Clay Hamilton (vľavo) a Adrian Coman. Foto – TASR/AP

Rozsudok Súdneho dvora „Coman“: žiadny zásah do ústavne chráneného pojmu „manželstvo“ alebo búrka v pohári vody.

Autor bol v rokoch 2006 až 2012 generálny advokát Súdneho dvora EÚ,
poradca prezidenta SR

Piaty júnový deň tohto roka Súdny dvor Európskej únie vyhlásil rozsudok vo veci „Coman“. Odpovedal v ňom na viaceré prejudiciálne otázky ústavného súdu Rumunska, ktorý riešil otázku pobytu občana tretieho, nečlenského štátu Únie, ktorý uzavrel v Belgicku manželstvo s Adrianom Comanom, ktorý je rumunským štátnym občanom. Manželský pár rovnakého pohlavia chce žiť v Rumunsku.

Zásadnou otázkou bolo to, či možno vyhovieť žiadosti o udelenie povolenia práva na pobyt Clayovi Hamiltonovi na viac ako tri mesiace v Rumunsku z dôvodu, že uzavrel manželstvo s osobou rovnakého pohlavia, ktorá má štátne občianstvo tohto členského štátu, a preto je, podľa práva Únie, jej manželským partnerom. Ústavný súd pritom uviedol, že rumunský občiansky zákonník také manželstvo nepozná.

Veľká komora Súdneho dvora uzavrela, že ak Adrian Coman využil svoje právo voľného pohybu tak, že sa presťahoval a skutočne zdržiaval v súlade s podmienkami práva Únie v inom členskom štáte (Belgicko) než v štáte, ktorého je štátnym príslušníkom, kde platne uzavrel so štátnym príslušníkom tretieho štátu Hamiltonom manželstvo, ústavné právo Únie (článok 21 ods. 1 ZFEÚ) bráni tomu, aby orgány Rumunska odmietli priznať právo na pobyt manželovi rumunského občana štátu z dôvodu, že občianske právo neupravuje manželstvá medzi osobami rovnakého pohlavia.

V druhom výroku Súdny dvor podčiarkol, že Hamiltom má v danej situácii právo na pobyt dlhší ako tri mesiace v Rumunsku za predpokladu, že splní aj ostatné požiadavky kladené právom Únie na také osoby, ako je on.

Odobrenie manželstiev osôb rovnakého pohlavia?

Ale kdeže! Rozsudok Súdneho dvora neustanovil žiadne požiadavky na to, aby v dôsledku riešeného problému boli členské štáty povinné upravovať svoje ústavné (právne) poriadky a uznávať manželstvá medzi osobami rovnakého pohlavia. Na to nemá právomoc. Z celého odôvodnenia rozsudku je jasné, že Súdny dvor sa obmedzil len na otázku slobody pohybu a osobitne pobytu v členskom štáte.

Okrem toho Súdny dvor použil ešte dve obmedzujúce pravidlá. Po prvé, manželstvo medzi osobami rovnakého pohlavia musí byť uzavreté v členskom štáte Únie, ktorého právny poriadok to umožňuje. Po druhé, aj po povolení pobytu presahujúceho tri mesiace manžel z tretej krajiny musí spĺňať požiadavky, ktoré pre jeho odvodené právo na pobyt vyplývajú z práva Únie (článok 7 ods. 1, písm. a až c smernice 2004/38).

Ak sa teda pozorne začítame do týchto výrokov rozsudku Súdneho dvora, vidíme, že zástancovia manželstiev uzavretých medzi osobami rovnakého pohlavia nemajú žiaden pádny dôvod na radosť. Súdny dvor odpovedal na otázky ústavného súdu Rumunska len tak, ako to pripúšťajú jeho kompetencie a ústavné základy práva Únie.

Napriek tomu je tento rozsudok pokrokom v otázkach posudzovania manželských zväzkov medzi osobami rovnakého pohlavia. Súdny dvor totiž zdôraznil, že členský štát sa nemôže odvolávať na svoje vnútroštátne právo, aby tak odmietol uznať na svojom území, hoci len na účely priznania odvodeného práva na pobyt štátnemu príslušníkovi tretieho štátu, manželstvo uzavreté s občanom Únie rovnakého pohlavia v inom členskom štáte.

Veľká komora tiež opätovne pripomenula, že pojem „manželský partner“ v zmysle smernice 2004/38 je rodovo neutrálny a zahŕňa aj manželského partnera rovnakého pohlavia. Odkázala pritom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že vzťah existujúci medzi homosexuálnym párom môže spadať pod pojem „súkromný život“, ako aj pod pojem „rodinný život“, a preto je taký vzťah chránený aj Chartou základných práv Európskej únie.

Ako je to s inými právami manželov rovnakého pohlavia, ktoré zaručuje právo Únie?

Nekladieme túto otázku samoúčelne. V odôvodnení rozsudku Coman sa viackrát opakuje, že povinnosť členského štátu uznať manželstvá osôb rovnakého pohlavia len na účely priznania odvodeného práva na pobyt štátnemu príslušníkovi tretieho štátu sa nedotýka inštitúcie manželstva v tomto členskom štáte, lebo úprava tejto inštitúcie spadá do právomoci členských štátov. Rovnako z tejto povinnosti uznania nevyplýva, že členský štát musí upraviť vo svojom vnútroštátnom práve inštitúciu manželstva medzi osobami rovnakého pohlavia.

Na tomto mieste však Súdny dvor pripojil vetu, ktorá bude určite veľmi diskutovaná. Podľa tohto súdu sa povinnosť členských štátov obmedzuje na uznanie manželstiev medzi osobami rovnakého pohlavia uzavretých v inom členskom štáte v súlade s právom daného štátu, a to len na účely uplatnenia práv, ktoré týmto osobám vyplývajú z práva Únie. Z toho vychádza, že v členskom štáte, ktorý neumožňuje uzavretie manželstiev medzi osobami rovnakého pohlavia alebo ich registrované partnerstvo, si takí manželia môžu uplatniť nielen právo na pobyt, ale aj ostatné práva, ktoré im vyplývajú z práva Únie, a tých nie je málo. Nuž uvidíme, čo prinesie ďalší vývoj v ochrane manželstiev medzi osobami rovnakého pohlavia v členských štátoch, ktoré taký zväzok nepoznajú alebo neuznávajú.

Súdny dvor si ctí členské štáty

Zatiaľ je možné s veľkou istotou povedať, že výhrady voči prípadu Coman, ktoré sa hromadili po návrhoch generálneho advokáta a aj pred vynesením rozsudku Súdneho dvora, boli len búrkou v pohári vody. Súdny dvor si týmto rozsudkom uctil všetky členské štáty. Aj tie, ktoré sú proti manželstvám osôb rovnakého pohlavia. Bez ohľadu na to však zostal pevný v otázkach slobody pohybu a ochrany základných práv.

Teraz najčítanejšie