Denník N

Stretnutia, ktoré zmenili svet: Nixonovi pomohol pingpong, Kórejčanom milióny dolárov

Výber zaujímavých a významných stretnutí politikov z krajín, ktoré boli dlhé roky nepriateľmi.

Ak sa na poslednú chvíľu nič nezmení, Donald Trump bude prvým americkým prezidentom v úrade, ktorý sa stretne so severokórejským lídrom. Jeho samit s Kim Čong-unom 12. júna v Singapure patrí medzi udalosti roka.

Ešte väčší význam bude mať, ak prinesie aj konkrétne výsledky a povedie k tomu, že situácia na Kórejskom polostrove sa zlepší.

Samit sa v každom prípade zaradí medzi najdôležitejšie schôdzky politických lídrov povojnovej histórie. Vybrali sme šesť iných zaujímavých stretnutí, ktoré ovplyvnili svet.

Nixon a Mao: Zarytý antikomunista v Číne

Keď sa Forrest Gump vrátil z vojny vo Vietname, začal hrať stolný tenis. Ako sám hovorí vo filme, bol taký dobrý, že ho poslali, aby športom bojoval proti komunistom. „Boli sme prví Američania, ktorí prišli do Číny po asi milióne rokov. Hovorilo sa, že svetový mier je v našich rukách, ale ja som iba hral pingpong,“ vraví Gump.

Ako mnohokrát v slávnom filme, aj pri tomto Forrestovom dobrodružstve sa tvorcovia inšpirovali skutočnými udalosťamii. Forrest síce v Číne nebol, no americkí stolní tenisti sa tam v roku 1971 pozreli. A ich návšteva prispela k tomu, že sa uskutočnilo jedno z najvýznamnejších stretnutí povojnovej histórie.

Všetko sa to začalo v roku 1971. Hráči stolného tenisu zo Spojených štátov dostali počas turnaja v Japonsku prekvapivú pozvánku. Zavolali ich do Číny. Mali tam prísť ako prvá oficiálna americká návšteva od roku 1949, keď sa k moci dostali komunisti.

„Športovci netušili čo sa deje a ako ich návštevu bude vnímať svet. Báli sa, či sa nestanú vyvrheľmi, keď sa vrátia do USA,“ povedal Nicholas Griffin, ktorý o pingpongovej diplomacii napísal knihu.

Návšteva nakoniec dopadla dobre. Po športovcoch prišiel do Číny aj Henry Kissinger, ktorý prezidentovi Nixonovi radil v otázkach národnej bezpečnosti, a o niekoľko mesiacov v roku 1972 neskôr nakoniec aj sám prezident. Stal sa prvým americkým prezidentom, ktorý prišiel do Číny za vlády Mao Ce Tunga. V Číne bol týždeň, s Maom sa stretol raz. Väčšinu času trávil s premiérom Čou En-lajom.

Nixon a Mao Ce-tung si v roku 1972 podali ruky. Reprofoto – National Archives Catalog

Je symbolické, že to bol práve zarytý antikomunista Nixon. Ešte keď bol v 50. rokoch v Kongrese u prezidenta Trumana loboval za to, aby Spojené štáty nenadväzovali diplomatické styky s Čínou.

Neskôr svoj názor zmenil a keď sa zhoršili vzťahy medzi Sovietskym zväzom a Čínou, Nixon vycítil šancu dve komunistické vlády rozdeliť. Pred voľbami v roku 1968 už hovoril o tom, že chce zlepšiť vzťahy s Čínou. Vravel, že držať Čínu mimo medzinárodného spoločenstva by bolo nebezpečné.

„Nemôžeme si dovoliť nechať Čínu navždy mimo rodiny národov. Tým by dostala priestor na to, aby živila svoje fantázie, prechovávala nenávisť a vyhrážala sa svojim susedom,“ tvrdil Nixon.

Americký diplomat Winston Lord, ktorý s Nixonom prišiel do Číny, stretnutie amerického prezidenta a čínskych lídrov nazval „geopolitickým zemetrasením“. 

Nixon s čínskym premiérom Čou En-lajom. Foto – TASR/AP

Postupne to viedlo k tomu, že Čína a USA o sedem rokov neskôr nadviazali oficiálne diplomatické styky. V stanovisku, ktoré Nixon vydal spolu s čínskym premiérom Čou En-lajom, sľúbili aj rozvoj obchodu.

Návšteva Číny Nixonovi pomohla aj doma. Dlho dominovala správam v Spojených štátoch a čiastočne odviedla pozornosť od vojny vo Vietname. Vďaka návšteve Číny stúpla aj jeho podpora medzi Američanmi, po návrate ho schvaľovalo 56 percent ľudí, predtým to bolo pod 50 percent.

Výnimočnosť jeho cesty do Číny dokazuje aj to, že dala angličtine novú frázu, ktorá sa používa dodnes: only Nixon could go to China (iba Nixon by mohol ísť do Číny). Opisuje prekvapujúci krok, prelomenie tabu, ktoré si môže dovoliť iba politik so špecifickými kvalitami alebo povesťou.

Paradoxne práve Nixonove protikomunistické postoje mu umožnili prelomiť ľady s Čínou. „Ak by sa o zblíženie s Číňanmi pokúsil ktorýkoľvek demokrat, vyčítali by mu, že je mäkký ku komunistom, alebo ešte horšie,“ napísal americký profesor Keith B. Richburg.

Reagan a Gorbačov: Začiatok konca studenej vojny

Keď sa Reagan v roku 1981 stal prezidentom, vzťahy medzi Sovietskym zväzom a Spojenými štátmi boli už tradične zlé. Podobne ako Nixon, aj ďalší republikán Reagan bol silný antikomunista. O Sovietskom zväze hovoril ako o ríši zla a o komunizme ako smutnej a bizarnej kapitole ľudskej histórie.

Sovieti mu odkazovali, že je v ňom „patologická nenávisť a že oživil najhoršiu rétoriku studenej vojny“. Nečakalo sa, že práve on bude mať podiel na tom, že studená vojna sa skončí.

Video: Reagan kriticky hovorí o Sovietskom zväze

V jeho prvom funkčnom období to tak naozaj nevyzeralo, no keď Reagan obhájil mandát, začal hovoriť, aké nebezpečné sú jadrové zbrane a že so Sovietskym zväzom chce rokovať o tom, ako sa ich začať zbavovať.

Najstarší americký prezident (prvýkrát ho zvolili ako 73-ročného) mal šťastie, že počas jeho druhého funkčného obdobia sa k moci v Sovietskom zväze dostal Michail Gorbačov, ktorý chcel Sovietsky zväz reformovať. Vďaka tomu sa prvýkrát po šiestich rokoch znovu stretli lídri oboch štátov. Na samite v Ženeve v roku 1985 sa zhodli na tom, že nukleárna vojna sa nedá vyhrať, a preto by k nej ani nemalo dôjsť.

Začala sa séria rokovaní a stretnutí, ktoré viedli ku koncu studenej vojny. Medzi Reaganom a Gorbačovom postupne vďaka neformálnym rozhovorom a spoločným večerám s ich manželkami vznikol aj osobný vzťah. „Bolo to postavené na myšlienke, že lídri sa musia mať radi, nielen sa rešpektovať,“ povedal Reaganov poradca John Matlock.

Reagan Gorbačovovi hneď na začiatku povedal, že sa časom budú rozprávať o mnohých veciach, no najprv by mali zapracovať na tom, aby z ich vzťahu zmizla podozrievavosť, ktorá bráni tomu, aby rokovania mali zmysel. Riešenie ďalších otázok prirodzene príde potom, tvrdil podľa odtajnených dokumentov Reagan.

Reagan a Gorbačov sa stretávali aj po tom, čo odišli zo svojich funkcií. Na snímke v roku 1992 na kalifornskom ranči. Foto – TASR/AP

O dva roky neskôr podpísali dohodu, ktorou sa oba štáty vzdali časti svojho jadrového arzenálu. Zhodli sa aj na tom, že postupne by sa arzenál mal zmenšiť približne na polovicu. V Reaganových rokovaniach s Gorbačovom pokračoval aj nasledujúci prezident George Bush.

Reagan a Gorbačov sa na oficiálnych bilaterálnych samitoch stretli päťkrát. Na tom predposlednom v roku 1988 v Moskve už bola atmosféra iná. Ukázala to aj Reaganova odpoveď na otázku reportéra, ktorý sa ho pýtal, či Sovietsky zväz stále považuje za ríšu zla.

„Nie, vtedy som hovoril o inej dobe, inej ére,“ odpovedal americký prezident. Neskôr dodal, že hlavnú zásluhu na tom, že studená vojna speje ku koncu, nemá on, ale Gorbačov.

Kim Čong-il a Kim Te-džung: Zaplatený summit

V roku 2000 sa prvýkrát od konca kórejskej vojny stretli lídri Severnej a Južnej Kórey (Kim Čong-il a Kim Te-džung) Summit trval tri dni a Kim Čong-il juhokórejského prezidenta privítal už priamo na letisku. Potom spolu odišli do Pchjongjangu, kde ich v uliciach čakali státisíce domácich.

Ich stretnutie prinieslo nádej, že situácia na Kórejskom polostrove by sa mohla zlepšiť. Lídri dvoch Kóreí sa dohodli, že začnú novú éru spolupráce a budú sa snažiť uzavrieť mierovú zmluvu, ktorá by definitívne ukončila vojnu z 50. rokov.

“Sme rovnaký kórejský národ. 13. jún sa do histórie zapíše ako historický míľnik,” povedal severokórejský diktátor Kim Čong-il.

Kim Čong-il a Kim Te-džung sa stretli v roku 2000. Foto – TASR/AP

Summit viedol aj k spojeniu rodín, ktoré rozdelila vojna a k vzniku spoločného priemyselného parku, ktorý otvorili o štyri roky neskôr. V roku 2016 ho pre severokórejské provokácie zavreli.

Význam summitu klesol, keď sa vzťahy medzi severom a juhom znovu zhoršili a keď sa na verejnosť dostali informácie, že Južná Kórea KĽDR za samit zaplatila. Severná Kórea, ktorá mala ekonomické problémy, od Južnej dostala 500 miliónov dolárov.

Ešte predtým však Kim Te-džung za svoju politiku zbližovania so Severnou Kóreou vyhral Nobelovu cenu za mier.

Adenauer a de Gaulle: Stabilita pre Európu

Za štyri roky sa podľa Spiegelu stretli pätnásťkrát, rozprávali sa viac ako sto hodín a poslali si štyridsať listov. V roku 1963 napokon západonemecký kancelár Konrad Adenaur a francúzsky prezident Charles de Gaulle podpísali Elyzejskú zmluvu.

Tá nie je taká známa ako zmluvy, ktoré prispeli k vzniku Európskej únie v dnešnej podobe, no pre stabilitu povojnovej Európy bola veľmi dôležitá. Druhá svetová vojna poškodila vzťahy medzi dvoma veľkými štátmi a Adenauer s de Gaullom sa ich snažili napraviť.

V Elyzejskej zmluve Nemci a Francúzi na papieri potvrdili, že budú viac spolupracovať v zahraničnej politike, kultúre, mládežníctve a hospodárstve. Elity z oboch štátov sa mali pravidelne stretávať a akékoľvek dôležité rozhodnutie, ktoré by ovplyvnilo bezpečnosť, mali vopred konzultovať.

Synovia de Gaulla (Phillippe) a Adenauera (Max) pri príležitosti 40. výročia podpisu Elyzejskej zmluvy. Foto – TASR/AP

„Každý na tejto planéte musí oceniť, aký dôležitý je tento krok. Nielenže uzatvára dlhú a krvavú éru bitiek a vojen, ale otvára dvere k novej budúcnosti pre Nemecko, Francúzsko, Európu, a tak aj pre celý svet,“ povedal po podpise de Gaulle.

Dohodu v tom čase časť ľudí aj politikov (dokonca z Adenauerovej vlastnej strany CDU) nevnímala pozitívne. Nemci sa báli, že de Gaulle, ktorý veril v silu Európy a nebol zástancom prehlbovania vzťahov so Spojenými štátmi, ich odtiahne od Američanov. A tí boli pre Západné Nemecko veľmi dôležití.

Nemecký parlament dokonca ešte pred schválením pridal do zmluvy preambulu, ktorá potvrdila väzbu medzi Nemcami a Spojenými štátmi. To de Gaulla nahnevalo.

V priebehu niekoľkých desaťročí sa ukázal jej význam pre Európu. Aj vďaka zmluve, ktorá nemá ani šesť strán, Francúzi a Nemci už osemnásť rokov po druhej svetovej vojne spustili úzku spoluprácu, ktorá trvá dodnes.

Tento rok navyše nemecký a francúzsky parlament schválil uznesenie, na základe ktorého by sa mala zmluva aktualizovať a francúzsko-nemecké vzťahy posilniť.

As-Sádát a Begin: Prvý Arab v Izraeli

V roku 1973 stál Anwar as-Sádát na začiatku takzvanej Októbrovej vojny s Izraelom. O štyri roky neskôr, 19. novembra 1977, vystúpil z lietadla v Tel Avive a stal sa prvým najvyšším predstaviteľom jedného z arabských štátov, ktorý oficiálne navštívil Izrael.

Išlo o historický moment, no medzi Izraelom a Egyptom pred aj počas návštevy panovala nedôvera. „Izraelčania mali na strechách odstreľovačov. Báli sa, že as-Sádát ich oklame a z lietadla vystúpi komando vojakov, ktorí zaútočia a zabijú izraelských lídrov,“ tvrdí William Quandt, ktorý v administratíve amerického prezidenta Jimmyho Cartera pracoval ako špeciálny vyslanec pre Blízky východ.

„Počas večere všetci sedeli pri stole, akoby sa práve vrátili z pohrebu,“ povedal vtedajší izraelský minister obrany Ezer Weizman.

Rokovania boli podľa historikov náročné, najmä preto, že izraelský premiér Menachem Begin as-Sádátovi nedôveroval a nechcel pristúpiť na jeho podmienky, aby sa Izrael stiahol z okupovaných teritórií. As-Sádáta to frustrovalo a po návrate z Izraela vraj svojim poradcom povedal, že Begina už nikdy nechce stretnúť.

As-Sádát (vľavo) a Begin (vpravo) dostali za zmierenie Egypta a Izraela Nobelovu cenu za mier. V strede americký prezident Jimmy Carter, ktorý dohodu sprostredkoval. Foto – TASR/AP

O desať mesiacov sa však stretli v americkom Camp Davide, kde podpísali dve dohody, ktoré viedli až k mierovej zmluve. Štáty sa navzájom uznali a Izrael sa stiahol zo Sinajského polostrova.

As-Sádát a Begin za to v roku 1978 dostali Nobelovu cenu za mier, no egyptského prezidenta iní arabskí lídri označovali za zradcu a vyčítali mu, že záujmy Egypta nadradil nad tie arabské. V roku 1981 as-Sádáta  v Káhire zavraždil atentátnik.

Izrael a Egypt udržiavajú diplomatické vzťahy a napriek tomu, že napätie medzi Izraelom a arabským svetom trvá, sa tieto dva štáty odvtedy vyhýbajú vojne.

Obama a Castro: Američan na ostrove slobody

Ak by Kuba mala jadrový program, tak by možno stretnutie Obamu a Castra bolo podobne dôležité ako summit Trumpa a Kim Čong-una. Aj bez toho však išlo o prelomový moment vo vzťahu dvoch ideologických nepriateľov.

Začalo sa to v decembri 2013 na pohrebe Nelsona Mandelu, kde si Obama a Castro podali ruky a prehodili zopár viet. Bolo to prvýkrát od kubánskej revolúcie, čo si lídri Kuby a Spojených štátov na verejnosti podali ruky.

Ešte pred Obamom si  s Fidelom Castrom podal ruku Bill Clinton, no bolo to v súkromí po obede na samite OSN. Biely dom to najprv popieral. Až neskôr priznal, že k tomu naozaj došlo, no toto gesto nemalo žiadne dôsledky.

Naopak, Obama pokračoval aj politickými krokmi. Už pred svojím nástupom do Bieleho domu dával najavo, že chce zlepšiť vzťahy s Kubou. “Predstava, že ak sa s nejakým štátom nerozprávate, je preň istou formou trestu, je smiešna,” tvrdil.

Mal šťastie, že na Kube už vládol umiernenejší Fidelov brat. Koncom roka 2014 sa dohodli, že obnovia diplomatické styky a o pol roka neskôr to aj urobili.

Americký prezident sa s Castrom stretol aj na valnom zhromaždení OSN a Summite Amerík. V marci 2016 napokon prišiel do Havany. “Que bolá, Cuba? (Ako to ide, Kuba)” napísal Obama na Twitteri po tom, čo pristál v kubánskom hlavnom meste.

Bol prvým prezidentom od roku 1928, ktorý prišiel na Kubu. Jeho kritici mu však doma  vyčítali, že mu ide o jeho vlastnú reputáciu a v skutočnosti sa v kubánsko-amerických vzťahoch ani v živote na Kube veľa nezmení. Jeho snahu zlepšiť vzťahy považovali za ústupok Kube.

Obama zmiernil ekonomické sankcie, cestovné zákazy a Kubu odstránil zo zoznamu štátov, ktoré podporujú terorizmus.

Počas návštevy vznikla aj známa fotka, ktorá zachytáva nevydarené podanie ruky. Oficiálne vysvetlenie Bieleho domu je, že kým Obama chcel Castrovi iba podať ruku, kubánsky prezident ju chcel zdvihnúť na znak víťazstva. Také dobré však vzťahy medzi USA a Kubou podľa americkej administratívy neboli.

Obama a Castro v Havane. Foto – TASR/AP

Trump niektoré kroky svojho predchodcu zvrátil, dohodu s Kubou, ktorá aj naďalej potláča opozíciu a zatýka odporcov režimu, označil za jednostrannú, no diplomatické styky s Kubou neprerušil.

Vzťahy so Spojenými štátmi však poškodili záhadné akustické útoky na amerických diplomatov v Havane. Kubánska vláda tvrdí, že s útokmi nemá nič spoločné, no Američania z ostrova stiahli dve tretiny diplomatov.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Severná Kórea

Svet

Teraz najčítanejšie