Psychiater Hunčík: S útočníkom hovorte rázne a neukazujte, že máte strach

Čo ste si povedali, keď ste videli video z útoku na Henryho Acordu?

Cítil som strach a bezmocnosť, bol som veľmi nahnevaný. Pozeral som na to a nemohol som s tým nič urobiť. Išla z toho veľmi negatívna emócia. Pozeráme sa na rôzne akčné filmy, kde by sa človek pri takej bitke postavil a bojoval ďalej, ale tu vidieť, ako je reálne človek zraniteľný. Jedno takéto kopnutie stačí, aby zomrel.

Na videu vidieť, ako Henry Acorda odchádza a je napadnutý útočníkom zozadu. Čo sa dá v takej situácii robiť?

Nie sú na to pravidlá. Prvá vec je, že treba pomôcť. Ešte predtým si treba veľmi rýchlo, za niekoľko sekúnd, zhodnotiť situáciu. Zvládnem to sám, mám na to dosť síl alebo potrebujem pomoc? Ak viem, že potrebujem pomoc, najskôr treba zavolať pomoc, lebo potom to už nepôjde. Treba zavolať na políciu a hovoriť s nimi jasne a hlasno, aby aj útočník počul, že voláte políciu.

Toto môže urobiť svedok, ale čo ak som obeť, ktorá sa zastane kamarátky a odchádza od človeka, o ktorom nevie, že zaútočí? Čo robiť v takej situácii?

Mal by komunikovať. Nesmie podľahnúť emóciám. Nevieme, či ten človek nie je pod vplyvom drog alebo alkoholu. Inak sa správa človek, keď je triezvy a keď nie je. Ak sa bude obeť správať emocionálne, môže len vyprovokovať útočníka. Je dobré mu povedať: „Neútočím, daj mi pokoj.“ Pomáha aj to, keď upozorníte útočníka na to, čo mu z toho, že útočí, hrozí. Najmä, ak ide o útok v afekte, lebo vtedy ľudia strácajú kontakt s realitou. Vedomie sa zúži a vidí len akoby tunelovo jednu vec – tu je chlapík, ktorý urobil niečo, čo sa mi nepáči a ja ho idem zlikvidovať. Ja ho musím dostať naspäť do reality komunikáciou ako obeť aj ako svedok.

Čo by ste mu mali povedať?

„Prestaňte, lebo…“ Alebo: „Viete, čo robíte? Prestaňte s tým.“ Nemalo by to byť útočné, ale nesmie to byť ani ustráchané. Musí to byť rázne, zreteľné, ale bez emócií. Obeť si musí tiež zhodnotiť, či dokáže situáciu zvládnuť. Ak ide o fyzicky omnoho silnejšieho človeka, opitého, možno pod vplyvom nejakej látky, treba ženu chytiť za ruku a utekať. Treba ísť smerom, kde sú ľudia, autá, taxíky, polícia, určite je to lepšie ako sa chcieť skryť v nejakej tmavej uličke. Treba do toho zapojiť aj verejnosť. Aj keď je pravda, že je to problém, lebo okolie často konflikty ignoruje.

Prečo?

Majú strach, nechcú sa do toho zapájať, nechcú byť svedkovia ani bojovať. Netreba preto kričať pomoc, ale ako sa často hovorí, radšej niečo, čo môže ľudí mobilizovať, ako horí alebo stalo sa niečo hrozné. Lebo na výkrik, „Pomôžte mi, lebo ma zabije,“ nereagujú. Sú dve základné pravidlá – ak si trúfneš na boj, tak ho začni. A ak chceš utekať, tak čím skôr. Ženám sa odporúča v takých chvíľach použiť obranný sprej a utekať.

Ako by mala vyzerať komunikácia s násilníkom? Čo ho viac môže vyprovokovať – sebavedomé alebo bojazlivé vystupovanie?

Očakávať empatiu alebo kooperáciu sa nedá. Človek by nemal používať vulgarizmy, aby nezvyšoval afekt útočníka. Ak sa rozhodnem pre komunikáciu, musí byť rázna, zrozumiteľná, sebavedomá, ale musí dať možnosť, aby útočník mohol na to reagovať. Ak začne komunikovať slovne, je to dobré a dá sa predísť fyzickému útoku. Dá sa tak aj získať čas. Aj u vyjednávačov sa odporúča, aby nepoužívali negatívne vety, napríklad že niečo ten útočník nemôže, lebo agresivita sa tým len vystupňuje. Ľahko sa to teraz hovorí, je to zložité.

Ak obeť nevie po slovensky, ťažko bude s útočníkom komunikovať. Henry Acorda navyše odchádzal z miesta konfliktu, útočník ho napadol zozadu. Bolo nejaké dobré riešenie tejto situácie?

Pravdepodobne si myslel, že ukončili situáciu a mohol odísť. V žiadnom prípade nesmieme pokojne odchádzať chrbtom k útočníkovi. Iné je, ak utekáte. Ale ak je útočník v afekte, správa sa ako zver, vidí chrbát a zozadu útočí.

Sú typy ľudí, na ktorých agresor zaútočí skôr?

Na prvom mieste sú ženy – najmä ak je žena sama, v noci, má kabelku. To útočníkov často vyprovokuje. Preto je lepšie nechodiť sama, alebo ísť aspoň rýchlo. U mužov sú to krehkejšie typy. Skôr si útočník začne s niekým, kto je pod vplyvom alkoholu. To znásobuje agresivitu a predstavu, že to bude ľahká korisť. Niekedy môže agresivitu vyvolať aj príliš hlasná reč, najmä v inom jazyku. Hedviga Malinová vždy hovorila, že telefonovala po maďarsky, a to bol spúšťač útoku. Môžu to tak byť etnické signály – reč, rasové signály alebo aj kultúrne rozdiely – napríklad šatka. Ale nechcem, aby to vyznelo, že nik nesmie vyjsť na ulicu a aby sa každý bál.

Sú niektoré skupiny ohrozenejšie ako iné?

Robil som školenie, kde sme hovorili o netolerancii. Po skončení mi 18-ročný účastník ďakoval s tým, že keď prišiel, neznášal Rómov, ale teraz ich vie akceptovať aj ich objíme. A dodal: „Takže oddnes budem nenávidieť už len Židov“. Nie je to tak, že urobíme opatrenia voči nenávisti voči Rómom, a človek bude tolerovať aj všetkých ostatných.V tej chvíli v ňom vyrastie intolerancia voči inej skupine. Bojovať sa musí voči netolerancii vo všeobecnosti. Keď sa pozrieme na Maďarsko, kde bola „antiSoros kampaň“, stačí jedna dobre vytvorená politická komunikácia ako mal Fidesz na voľby a obetujú aj univerzitu, ktorá bola najlepšia v strednej Európe, aj medzinárodnú povesť, len aby vyhrali voľby. A už neriešia, aké stopy to zanechá na spoločnosti a na koľko desaťročí v ľuďoch tá intolerancia pretrvá.

Rastie v spoločnosti intolerancia voči inakosti? Aj my sme tu mali tlačové konferencie o tom, že Soros organizuje protesty, politici majú dlhodobo ostré vyjadrenia voči utečencom. Je spoločnosť menej tolerantná?

V každej, aj demokratickej spoločnosti, je 10 až 12 percent ľudí, ktorí môžu patriť k intolerantným skupinám. A to aj na Západe. Otázka je, či sú tieto skupiny na správnom mieste. Správne miesto je okraj spoločnosti. Problém je, ak sa posunú smerom k centru. Ak sa s nimi vytvoria koalície. Ale stačí aj to, ak sa s nimi začne diskutovať o ich návrhu, napríklad o potratoch. Keď dostanú signál, že s nimi bežné strany spolupracujú, môžu spoločnosť viac infikovať. Akoby sa vytvárala norma, že sú akceptovateľní. Keď líder tradičnej strany debatuje, alebo podporí návrh Kotlebu, je to signál, že keď to robia bežní politici, asi sú ľudia ako Kotleba akceptovateľní. Ale ak s týmito ľuďmi nedebatujeme, tlačíme ich do izolácie, vo vnútri skupiny narastá napätie.

Ako teda postupovať?

Treba komunikovať s ľuďmi, ktorí sú v týchto skupinách. Nesmieme diskutovať s Kotlebom a jeho poslancami. Ale s ľuďmi v týchto skupinách komunikovať musíme. Lebo v nich často nie sú len ľudia, ktorí sú intolerantní. Existuje výskum, že mnoho ľudí z týchto skupín má veľké konflikty s rodičmi. Nevedia s nimi vydržať, nechcú s nimi byť doma a tak idú na ulicu. A tam si nájdu ľudí, ktorí najskôr založia komunikáciu na kritike rodiny a potom to prerastie do kritiky aj iných skupín – Rómov, Židov, utečencov. Odmietanie členov tejto skupiny, nazývanie ich zvermi a vulgarizmami ich len utvrdzuje, že musia ostať vo svojej skupine, lebo ich inde neprijímajú.

Máte pocit, že sa nálady v spoločnosti horšia?

Nemám na to výskumy. Ale prekvapili ma výsledky rýchleho prieskumu na Globsecu, kde veľká časť opýtaných povedala, že má problém so Židmi. Myslel som si, že s touto skupinou už ľudia problém nemajú. Máme tu migračný problém a ľudia majú problém aj s Arabmi aj so Židmi, je to nepochopiteľné.

Vráťme sa ešte ku krízovým situáciám na ulici. Ak idem domov sám a vidím skupinu, ktorá je pod vplyvom alkoholu, čo urobiť?

Otočiť sa a ísť inou cestou. Treba sa vyhnúť fyzickej blízkosti s tými ľuďmi.

Nespoliehať sa teda na to, že to urozprávam?

Nie. Komunikáciu treba použiť, ak už nie je iná možnosť a dôjde k stretu. Ale ak sa tomu dá vyhnúť, treba sa tomu vyhnúť.

Prečo sa niektorí ľudia v takýchto prípadoch nezastavia a nejdú pomôcť obeti?

Je to veľmi komplexné. Závisí to od toho, či cítim zodpovednosť za iných spoluobčanov, či mám v sebe silu, že dokážem pomôcť, či mám v sebe pocit, že mám pomôcť namiesto toho, aby som utekal domov. Samozrejme do toho vstupuje strach, aby mne niekto neublížil. A tak to radšej obídeme. Mali by sme sa učiť, že konfliktné situácie by sme mali riešiť a nie ich obchádzať.

Vyhýbajú sa ľudia pomoci častejšie ako pred desiatimi rokmi?

Nevieme povedať, koľkokrát sme sa niečomu vyhli, ľudia si to nechcú priznať často ani sami pred sebou, pretože sa niekedy za to aj hanbia. Ale deje sa to veľmi často.

Sme ako spoločnosť agresívnejší ako pred rokmi?

Juraj H., útočník z Obchodnej ulice,  o sebe vie, že je silný. Často to vidíme v prípadoch domáceho násilia, že omnoho silnejší muž vidí krehkú slabšiu ženu a miesto jej ochrany v ňom vyprovokuje najbrutálnejšiu reakciu. Ale to sme videli v spoločnosti vždy. Človek má v sebe apriori pocit, že keď som silný, idem poraziť slabšieho, či už ide o človeka alebo národ a cítim z toho radosť. Dnes o týchto prípadoch vďaka médiám vieme hneď, a aj preto máme často pocit, že sú častejšie a že to narastá, no nemusí to byť pravda.

Bolo dobré, že médiá zverejnili záznam z toho večera?

Neviem. Napríklad Japonci robili pokus, kde skúšali, či keď dajú človeku možnosť odreagovať agresivitu, bude lepší. Vo veľkej výrobnej hale urobili pár malých miestností, kde visela figurína majstra a keď s ním mal niekto problém, tak išiel do miestnosti a vynadal figuríne a mohol ju aj zbiť. Predpokladali, že sa tým človek upokojí, ale nastal pravý opak, človek bol ešte agresívnejší. Keď zacítil, čo to je, keď si udrel a vykričal sa. Ale na druhej strane na videu vidieť, že stačí jedno kopnutie a človek môže umrieť. Z toho hľadiska môže byť dobré, že človek vidí, ako málo stačí. Že to nie je tak, že vás buchnú železnou tyčou a vy bojujete ďalej, ako to vidia vo filmoch.

Útočník neutekal. Prečo?

To bude dôležitá otázka pre znalcov, či bol v šoku, či bol v takom afekte, až stratil kontakt s realitou. Toto skúma psychiater. V takýchto prípadoch je časté, že je človek paralyzovaný. Nevieme ani to, či bol pod vplyvom nejakej látky.

Reakcia bola v spoločnosti celkom silná, ľudia prispeli na zbierku pre rodinu obete, prišli zapáliť sviečky. Dá sa na tom stavať?

Veľmi dôležité je, aby ľudia vyšli do ulíc. Tak ako je to dôležité pri dúhovom pride, že sa pridajú ľudia, ktorí nepatria do skupiny LGBTI, ale zastanú sa jej. Má to silný efekt. Lebo ak tam ľudia vidia svoje vzory, vnímajú to inak. Masové podujatia môžu mať až elementárnu silu na spoločnosť. Je dôležité, aby prišlo čím viac ľudí, aby dali jasne najavo, že toto nie je v poriadku.

Ako hodnotíte reakciu politikov po tomto útoku? Nebola veľmi slabá?

Bola. Pred 30 rokmi v Paríži zaútočili na synagógu, ktorá zhorela. Francúzsky prezident François Mitterrand stál na druhý deň v prvom rade na pochode vo veľkom židovskom klobúku s predstaviteľmi židovskej obce aj s osobnosťami. Dali najavo, že sú solidárni a toto nedopustia. Takéto reakcie by sa mali diať aj na Slovensku či v Maďarsku. Ale ľudia sú často skeptickí a hovoria si, že to nemá význam a aj tak to nezmenia. Preto do ulíc nevyjdú. Ale aj v roku 1989 to začalo ta, že sa bežní ľudia, osobnosti, politici postavili do ulíc.

Prečo sa politici potom, čo Henry Acorda zomrel, neozvali?

Ľudia si povedia, že to je strašné, ale čo s tým spravím. A potom sa tak správajú aj politici, nemajú pocit zodpovednosti ani cit na to, že je to ľudský život. Treba v takomto prípade okamžite protestovať. Pre politikov má jeden návrh zákona v parlamente rovnakú váhu ako keď niekoho zavraždia. Aj noviny by v tomto mali zasiahnuť, a pýtať sa politikov, prečo na to nereagovali.

Zmierni sa slovník politikov po smrti Henryho Acordu?

Vidím dynamiku slovníka, a tá je skôr opačná. Keď boli v 90. rokoch prvé politické debaty a niekto povedal nevhodné slovíčko, reportér ho upozornil, že takto nemá hovoriť. Postupne sa však jazyk menil, a po verbálnej stránke sa mení aj neverbálna. Ale určuje to novú normu komunikácie.

Smrť Henryho Acordu teda nezmení slovník?

To si nemyslím. Ukážte mi jednu významnú osobnosť, ktorá by posledný rok jednoznačne povedala, že sa má migrantom pomáhať. Len vražda Kuciaka zmenila rétoriku politikov, ale to bola vražda novinára, slovenského občana. Ale keď je to trochu vzdialenejšie, neznámy Filipínec, tak to politici nebudú riskovať.

Zmení sa spoločnosť? Budeme lepší, lebo si povieme, že sa treba ľudí viac zastať bez rozdielu, či ide o slovenského občana alebo cudzinca alebo budeme mať viac strach?

Nebude to mať žiadny efekt. Nič to podľa mňa výrazne nezmení. Časť verejnosti sa môže skôr zastať človeka, možno časť ľudí bude mať výčitky svedomia, niektorí môžu mať strach, ale spoločnosť ako celok to nezmení. To nedosahuje prah citlivosti spoločnosti. Toto je veľký rozdiel medzi postsovietskymi krajinami a západnými demokraciami. Oni majú pocit zodpovednosti aj u jednotlivcov. Mám švagra z Nemecka a vidieť na ňom, že to vníma inak. Ako jednotlivec možno nedokáže zmeniť nejakú veľkú vec, ale ak môže individuálne zmeniť niečo malé, tak to urobí.