Bolo správne zverejniť zábery nechutného útoku na Henryho?

September 2009. 16-ročný Derrion Albert bol ubitý na smrť na ulici v Chicagu. Dôvod nebol úplne zrejmý – podľa svedectiev sa mladík ocitol uprostred bitky študentov z neďalekej strednej školy, zrejme členov dvoch znepriatelených gangov.

Kriminalita v meste bola vysoká, pre miestnych teda tento prípad nebol žiadnym prekvapením. Záujem verejnosti však vyvolal videozáznam bitky, ktorý o dva dni odvysielala regionálna televízia WFLD a následne aj ďalšie médiá.

Šéfka spravodajstva Carol Fowlerová následne vysvetlila, prečo televízia video brutálnej bitky zverejnila. Záznam získala od jeho autora za 250 dolárov a okrem autenticity posudzovala aj jeho motívy. „Namiesto toho, aby prišiel Albertovi na pomoc alebo zavolal 911, točil video zo šokujúcej blízkosti a bez zjavného záujmu o Albertov či jeho vlastný život,“ napísala Fowlerová. Autor videa ale redakcii vysvetlil, že prišiel vyzdvihnúť sestru zo školy a že jeho prvá časť bola nakrútená spoza čelného skla auta.

Novinárom tiež povedal, že video urobil aj preto, lebo podobné bitky – nanešťastie – neboli nezvyčajné. Chcel zdokumentovať násilie, akému jeho sestra a mnohí ďalší musia čeliť cestou zo školy.

Video videli státisíce ľudí a na prípad museli reagovať aj politici. Biely dom napríklad poskytol škole 500-tisíc dolárov na vytvorenie nových príležitostí pre deti po vyučovaní. „Ak by toto video neexistovalo, vplyv Albertovej smrti by nebol rovnaký. Ani zďaleka. Takže ďakujem fotografovi, ktorý ho urobil. Video otvorilo mnohým oči a významnou mierou podporilo vznik riešení,“ dodala Fowlerová.

V pondelok slovenské médiá zverejnili zábery útoku na Henryho Acordu. Na videu vidno, ako Juraj H. kopol kľačiaceho Filipínca zo zadu do hlavy. Ten na následky zranení vo štvrtok zomrel.

Bolo správne tieto zábery vydať?

Podobné dilemy riešia novinári často – zverejniť či nezverejniť zábery vrážd, samovrážd, prírodných nešťastí, dopravných nehôd, teroristických útokov, znásilnení či obťažovaní? Pravidlá z etiky žurnalistiky určujú hlavné zásady, no jednoznačnú odpoveď neponúkajú. Novinári sa rozhodujú vždy individuálne, každý prípad je totiž iný:

• V roku 2004 napríklad portál Huffington Post zverejnil detailné fotky zastreleného 17-ročného Chrisa Heymana z Kalifornie. Žiadal to totiž jeho otec. „Chcel, aby na každej časti z prípadu jeho syna záležalo,“ povedal reportér Huffington Postu. „Je to niečo také, ako darovanie orgánov.“ Chrisov otec chcel aj týmto spôsobom vyvolať debatu o držbe zbraní v USA, pretože v iných vyspelých krajinách sa podobné veci deťom tak často nestávajú.
• V roku 2012 médiá ako Reuters či New York Daily News zverejnili fotky tiel po streľbe pri Empire State Building. Denník New York Times bol kritizovaný za zverejnenie silnej fotky obete s množstvom krvi na chodníku. „Usúdili sme, že je to spravodajsky zaujímavá fotka, ktorá ukazuje následky verejného násilného činu,“ reagoval hovorca redakcie.
• V roku 2014 hráč amerického futbalu Ray Rice napadol svoju snúbenicu vo výťahu. Video útoku zverejnil web o celebritách TMZ, následne ho prebrali aj ďalšie médiá. Rice bol zadržaný a americká NFL zmenila svoj prístup k prípadom domáceho násilia medzi hráčmi, Ricea suspendovala na dobu neurčitú.
• Slovenské médiá zverejnili video bitky pred nitrianskym barom Mariatchi. Urobili tak viac ako tri mesiace po tom, čo neonacisti konflikt vyvolali. Hoci polícia mala video k dispozícii, v tom čase stále nikoho neobvinila. Prvý trest v prípade padol vlani, útočník dostal šesť a pol roka.
• V roku 2015 redakcia New York Times zverejnila video policajta, ktorý zastrelil neozbrojeného černocha na úteku. Policajt bol následne obvinený z vraždy. „Novinári sú v biznise, kde ide o odhaľovanie pravdy. Niekedy je ťažké pozerať sa na pravdu. Ale verejnosť musí veriť, že keď polícia urobí chybu, novinári ju budú brať na zodpovednosť,“ reagoval novinár Al Tompkins.

Inak médiá postupovali v prípade popravy amerického novinára Jamesa Foleya. V auguste 2014 mu člen Islamského štátu priamo pred kamerou nožom odrezal hlavu. Islamisti zverejnili video na YouTube a Twitteri, kde bolo zablokované. Seriózne médiá ho odmietli zverejniť, niektoré však vydali obrázky z videa, za čo boli kritizované.

Terorizmus totiž nie je len násilným aktom, ale aj mediálnym fenoménom. Teroristi svoje činy konajú aj preto, lebo chcú dosiahnuť publicitu, vyvolať strach či demonštrovať silu. Novinári (zo serióznych médií) preto vedia, že by nemali dopriať teroristom takú pozornosť, v akú dúfajú, a že pri informovaní musia hľadieť nielen na kliky a drámu, ale aj na dôsledky pre spoločnosť.

Americká Radio Television Digital News Association zas pri masových streľbách odporúča vyhnúť sa akémukoľvek glorifikovaniu strelca. Novinári majú pripomínať, že šlo o chladnokrvný a zbabelý čin, majú sa vyhýbať bombastickým prívlastkom, aby nepodporovali motiváciu ďalších ľudí, ktorí si sami seba predstavujú v podobných situáciách. Novinári musia myslieť na to, že ich reportáže budú čítať a sledovať ďalší nestabilní jedinci. Preto radšej nevysielať celý záznam streľby, nevyžívať sa v strašení, vyhnúť sa fotkám obetí a radšej ukázať silu komunity, radí asociácia.

V prípade zverejnenia drastických záberov, ako bol útok na Filipínca Henryho Acordu, by sa mali novinári sami seba opýtať:

• Akú spravodajskú hodnotu zábery obsahujú?
• Aký je verejný záujem na ich zverejnenie?
• Zobrazujú realitu verne a férovo?
• Pomôžu zábery verejnosti lepšie pochopiť, čo sa stalo?
• Je zverejnenie týchto záberov jediný spôsob, ako povedať, čo sa stalo? Aké sú alternatívy?

Každá redakcia môže prísť k iným záverom.

V prípade zabitia Filipínca Henryho už ale všetci vedia, že šlo o brutálny čin, nie o „sotenie na zem“, ako ešte cez víkend písala verejnoprávna agentúra TASR. A vieme tiež, že prokurátor urobil chybu, keď útočníka pustil na slobodu.