Celých 24 hodín len stĺpce, riadky a číslice. Bol som šiesty na prestížnom maratóne v sudoku a v hlavolamoch

Taxikár počuje angličtinu, pýta sa, odkiaľ som. Vravím, že zo Slovenska. Uznanlivo pokýve hlavou a prepne rádio na našu Reginu, kde práve beží dopravný servis. Tu sa jeho komunikácia skončí, viac ho nezaujímam, ale som rád, pretože sa aspoň nevypytuje, prečo som do Budapešti prišiel. Tuším, že desaťkilometrová cesta zo stanice do hotela by bola na vysvetlenie prikrátka.

Aj ľudia, ktorí sa v komunite riešiteľov sudoku a hlavolamov pohybujú dlhšie, zvyknú pri pomyslení na 24-hodinový maratón lúštenia iba zavrtieť hlavou. No aj tak sa zakaždým nazbierajú stovky lúštiteľov z celého sveta – a ja som pravidelne medzi nimi – na budapeštianskom maratóne. Spolu s majstrovstvami sveta patrí k najprestížnejším lúštiteľským akciám na svete.

Názov organizácie World Puzzle Federation, ktorá nadšencov hlavolamov zastrešuje, je trochu zavádzajúci. S klasickým puzzle sa na súťažiach nestretnete. V angličtine sa týmto výrazom označujú skôr kadejaké hlavolamy a rébusy. Rubikove kocky a ježkovia v klietke už vyšli z módy, a aj keď sa na súťaži ešte občas mihne nejaká skladačka, hlavné slovo majú hlavolamy nakreslené na papieri.

Osemsmerovky či sudoku pozná asi každý a s hľadaním rozdielov ste sa mohli stretnúť už v detských časopisoch. Spomedzi známejších hlavolamov nechýbajú maľované krížovky či lodičky, ktoré ste isto hrávali v škole pod lavicou. Na papieri sa dá celkom pohodlne riešiť aj scrabble, hľadanie mín a tisícky ďalších logických úloh.

Hlavolamom môže byť prakticky čokoľvek; dôležité je vari len to, aby mal jediné riešenie a bol jazykovo neutrálny. Najväčšou akciou roka sú tradične jesenné majstrovstvá sveta v riešení sudoku a logických úloh, ktoré sa konajú celý týždeň vždy na inom mieste, no veľkú popularitu si užíva aj 24-hodinový maratón v Budapešti – azda najťažšia súťaž svojho druhu na svete.

Jeho princíp je jednoduchý: riešitelia majú pred sebou trinásť stominútových kôl. V každom z nich je približne dvadsať úloh a podľa toho, aké sú náročné, majú pridelené body, dohromady vždy tisíc. Autormi hlavolamov sú dobrovoľníci z celého sveta, niektorí si však prišli aj zasúťažiť. Aby nemuseli riešiť svoje vlastné úlohy, organizátori rozhodli, že každý súťažiaci jedno kolo povinne vynechá. Buď to, ktoré sám vytvoril, alebo ak sa nepodieľal na žiadnom, náhodne vyžrebované.

Tento rok som si na tréning nenašiel dosť času, aj svoje úlohy som posielal dlho po termíne. Deň pred súťažou som sa zmohol iba na prelistovanie inštruktážnej brožúrky, čo v konkurencii ozajstných profíkov nemohlo stačiť. Kým ja som ledva tušil, čo sa bude v ranných kolách riešiť, tí, čo pomýšľali na víťazstvo, mali všetky nové a netradičné úlohy dávno prelúštené.

Prvé kolá

Dejiskom maratónu je maličký hotel Amadeus kdesi v širšom centre Budapešti. Organizátor troch majstrovstiev sveta i osemnástich ročníkov budapeštianskeho maratónu György víta účastníkov, rozdáva inštruktážne brožúrky a zberateľské tričká. Každý rok je inej farby, tentoraz bordové. Dostávam o číslo menšie. Keď sa sťažujem, György mi naznačuje, že odkedy sme sa videli naposledy, pribral som.

Kým sa ku mne dostane správne tričko, k našej česko-slovenskej skupinke si prisadá Taro Arimatsu – prvý Japonec, ktorý sa stal majstrom sveta v riešení hlavolamov. Napriek tomu, že je jeho krajina kolískou sudoku, maľovaných krížoviek a väčšiny ďalších hlavolamov, trvalo až osemnásť rokov, než sa ich reprezentant dokázal presadiť medzi americkými, nemeckými, českými, holandskými či maďarskými šampiónmi.

Taro sa pýta, či už sme niekedy maratón absolvovali. Pre Jakuba a Jana je to druhá účasť, ja mám pred sebou tretí štart. On je tu premiérovo, no v Maďarsku už raz bol. V roku 2005 skončil na majstrovstvách sveta po základnej časti druhý, no po play-off spadol až kdesi dole, ukazuje rukou pod stôl. S celodenným lúštením však už má nejaké skúsenosti. Japonskí nadšenci sa totiž každoročne schádzajú v dome jedného z nich a týždeň po Budapešti si celú tú tortúru vyskúšajú aj sami.

Večerná hodina otázok a odpovedí, kde majú súťažiaci možnosť opýtať sa na nezrovnalosti v zadaniach, sa posúva o štvrťhodinu; tureckí kolegovia čakali na západ slnka, aby sa mohli najesť. Obzerajú gulášovú polievku, nakoniec sa predsa len vrátia k hrachovej.

O desiatej ráno malo súťaž rozbehnúť turecké kolo, no začíname s malým meškaním. Tureckí tínedžeri, ktorí mali toto kolo vynechať, protestujú – vraj boli pripravení, že nebudú lúštiť iné kolo od tureckých autorov, ktoré príde na rad neskôr. Z lúštenia nemám dobrý pocit, dlávia ma raňajky, s nazbieranými 700 bodmi preto musím byť spokojný. To však ešte netuším, že som dvomi hlúpymi chybami prišiel o vyše sto bodov. Organizátori síce avizovali, že budú milosrdní a jedno chybné políčko nám občas odpustia, no keď si po druhom kole prezerám svoje riešenia, vidím, že v oboch úlohách som pochybil už kdesi uprostred a pokračoval v lúštení bez toho, aby som vôbec postrehol, že niečo robím zle.

V priebežnom poradí som až desiaty. Nadávam si: keď takto zmätkujem o desiatej ráno, ako to bude vyzerať o štvrtej v noci? Autorom druhého kola je Tawan Sunathvanichkul z Thajska. Neskôr sa dozvedám, že pracuje ako psychiater, a má tú najčistejšiu angličtinu, akú som kedy počul. Na rozdiel od iných autorov sa nebojí do svojho súboru zaradiť aj úlohy pre bežných ľudí.

Nahrám solídnych osemsto bodov, čo napokon stačí na piate miesto v kole. Hlúčiku vždy hlučných tureckých študentov sa pýtam, či dodržiavajú ramadán. Serkan Yürekli, vedúci ich školského krúžku, sa začne rehotať. Pýta sa ma, či nebodaj vyzerá ako moslim. Na sekundu zaváham; pred chvíľkou som ho videl fajčiť pred hotelom, neviem odhadnúť, či to má nejaký vplyv na pôst.

Ukáže na mladú Hatice zahalenú v hidžábe a chápem, že sa pýtam na zlej adrese. Študentka sa zapýri, prekvapivo dobrou angličtinou odvetí, že celý deň myslí iba na lúštenie, takže pôst jej za celý čas ani nepríde na um. Môže sa predsa najesť po zotmení a ten čas rýchlo ubehne. Napokon skončí najlepšie z celej trinásťčlennej tureckej výpravy, predbehne aj svojho učiteľa a bláznivejších kamarátov.

Šál FC Liverpool

Hoci sa organizátori snažia udržať náročnosť kôl na podobnej úrovni, vždy sa objaví aspoň jedno, ktoré sa vymkne spod kontroly. Kontrolór súťaže Pál Madarassy upozorňuje, že tento rok to bude práve tretie kolo od partie medzinárodných autorov, ktorí sa skrývajú za prezývkami, užívajú si internetovú anonymitu a nikto ich nikdy na súťaži nevidel.

Úlohy pritom vôbec nie sú zložité, len je ich proste priveľa. Na jeden hlavolam vychádzajú v priemere tri minúty času, a to je príliš zbesilé tempo. Víťaz kola nazbiera dve tretiny bodov, ja len niečo cez štyristo. Úloha, ktorú som dokončil zároveň s koncom kola, je napokon zle, všetok ten stres bol zbytočný, akurát čo ma rozbolel lakeť. Cez týždeň som sa pritom fyzickej záťaži snažil preventívne vyhýbať, vynechal som lukostreľbu aj pravidelný squash, no strnulé sedenie v klimatizovanej miestnosti sa prejavilo už po pár hodinách.

Cez prestávku si teda doprajem intenzívnu rozcvičku, prebehnem sa hore-dole po schodoch a hotujem sa vylúštiť celé štvrté kolo. Jeho autorom je mladý Bulhar Alexander Angelov, študent, ktorý má v pondelok maturity a jeho životopis sa nápadne podobá môjmu.

Pochádza z východného bloku, na prvých majstrovstvách sveta bol tiež už v šestnástich, teraz má devätnásť a prvýkrát pripravil svoje kolo na 24-hodinovku. Podľa inštruktážnej brožúrky tipujeme, že s tvorením úloh ešte len začína. Vybral si samé známe úlohy, pridal k nim tri sudoku, čo nie je úplne obvyklé, a grafike nevenoval zbytočne veľa času.

Čo je horšie, konzultanti si nevšimli, že jedna z jeho úloh má viac riešení. Po hodine mám všetko ostatné hotové, akurát v jednom nešťastnom sudoku môžem niektoré čísla poprehadzovať bez toho, aby sa opakovali v riadkoch, stĺpcoch či ohraničených štvorcoch.

Kontrole venujem ďalších päť minút, než som si definitívne istý, že chyba nie je na mojej strane, a keď na časomiere ostáva 30 minút, odovzdávam a odchádzam. Nezískavam žiaden časový bonus, akurát budem najbližšie dve hodiny tŕpnuť, či som niekde nenechal prázdne políčko a neprišiel o fúru bodov. Kontrole ostatných úloh nevenujem veľa pozornosti – som rozhodnutý ísť si na pár minút ľahnúť, aby som nazbieral sily do ďalších kôl.

Stále je však len päť hodín poobede, cítim sa fajn, v tej eufórii z odlúšteného kola ma zrazu nič nebolí, a tak iba desať minút ležím na posteli a čítam si správy. Keď sa vraciam do súťažnej miestnosti, odovzdal už aj Srb Nikola Živanović; pýta sa ma, či malo sudoku viac riešení. Súhlasím, na čo sa ešte viac zamračí a odíde von. Pred koncom limitu odovzdá ešte päť ďalších ľudí.

Na večeri je hlavnou témou práve tá chybná úloha. Každý rozpráva príbeh o tom, ako mu nevychádzala, ako nevedel pokračovať. Trojica riešiteľov z Japonska, Fínska a Rakúska ju nedokončila – predsa len pochádzajú z iného prostredia, nenapadlo im, že sa na súťaži môže objaviť aj nepodarok.

Ešte pred začiatkom ďalšieho kola si idem na izbu po čerstvé iránske datle a po šál svojho obľúbeného liverpoolskeho FC.

Srb Nikola

Piate kolo pripravil Srb Nikola, víťaz doterajších štyroch. Svojou nútenou absenciou nám tak dáva šancu vyhrať aspoň jedno z kôl. Lúšti sa mi zle; neviem, či je to opäť jedlom, ale náročnosť úloh povážlivo stúpa, klimatizácia fúka čoraz silnejšie, a tak musím vytiahnuť šál ešte skôr, než sa začne futbalové finále Ligy majstrov. Napokon sa ukáže, že práve toto kolo bolo najťažšou časťou maratónu: víťaz má len šesťsto bodov a ja so svojimi 530 končím na lichotivom treťom mieste.

Šieste kolo je akési divné. Jeho indický autor Anurag Sahay je známy tým, že tvorí zložité hlavolamy, ktoré sú ťažké na pochopenie, ale tento rok sa mi to zdá ešte horšie než zvyčajne. Pár menších úloh zvládam, a keď mám nahratú tretinu bodov, trúfam si aj na najťažšiu, 120-bodovú.

Zdá sa mi, že už som na dobrej ceste, ale ku koncu sa vždy niečo pokazí, a keďže som do lúštenia investoval už priveľa času, nedokážem sa od úlohy odtrhnúť a gumujem, až kým nie je z papiera iba handra. Končím s mizerným skóre, napálený školáckou chybou, a z klimatizácie ma začína bolieť hlava.

Inak na tom telesne nie som až tak zle; pred tabletkou proti bolesti zatiaľ uprednostňujem magnézium. Ponúkam aj Honzu, ten – nevediac, o čo ide – si dáva do úst jednu šumivú tabletu a prekvapene vypúli oči, keď sa mu z úst začne predierať pena. Po záchvate smiechu môžeme začať druhé z tureckých kôl.

Náročné bude najmä na sústredenie, počas neho sa totiž hrá finále Ligy majstrov. Pýtam sa Györgyho, či mu nebude prekážať, ak občas na telefóne skontrolujem priebežné skóre. Nemá s tým problém, ale výmenou chce moju fotku so šálom na krku.

To, že poznám priebežný výsledok futbalu, má na mňa väčší vplyv, ako som si pripúšťal. Niekedy v čase, keď brankár Liverpoolu katastrofálnym spôsobom prihral na gól útočníkovi Realu, kazím jednu zo súčtových úloh a dostávam sa do sporu. Začnem ju riešiť ešte raz, druhý raz, tretí raz, ale vždy prídem k rovnakej chybe. Poučený predchádzajúcim kolom ju napokon vzdávam, ale tuším, že mi tých desať minút a osemdesiat bodov bude chýbať.

Liverpool prehral, György škodoradostne imituje deravé ruky liverpoolskeho brankára a na stenu premieta zostrihy z práve skončeného zápasu. Je jedenásť hodín večer, na rad prichádza moje kolo, pri ktorom mi pomáhal kamarát Jan Zvěřina z Mimone. Tento rok organizuje svetový šampionát v Prahe, a aby mu spravil čo najväčšiu reklamu, zaumienil si, že navštívi súťaže aspoň v desiatich krajinách.

Moje kolo

Kým sa väčšina súťažiacich trápi s mojím kolom, naša trojčlenná česko-slovenská skupinka dostáva putovné kolo úloh od indických autorov. Výsledky ostatných riešiteľov sme už videli, vieme, že je to jeden z tých ľahších súborov – Rakúšan Michael ho dopoludnia zvládol vyriešiť celý. Získam necelých deväťsto bodov, skončím štvrtý v kole, ale to je málo.

V kole od japonského autora končím znovu štvrtý a celkom pohodlne sa držím v elitnej desiatke. Jakub o ňu musí tuho bojovať a Honza, ktorý sa s nami stavil, že skončí medzi najlepšími desiatimi, je rád, že sa vôbec drží na osemnástej priečke.

Kolo od chorvátskeho autora, desiate v poradí, si vôbec nepamätám. Nie som unavený ako turecký mladík, ktorý najskôr odchádza, a keď sa po minúte vráti, uloží sa na stole a drieme do konca kola. Až po súťaži zisťujem, že som vyriešil 140-bodovú úlohu, na ktorú som si vopred netrúfal, a aj vďaka nej získavam tri štvrtiny všetkých možných bodov.

Tentoraz som piaty, ale ak si odmyslíme srbského suveréna, rozdiely nie sú veľké. Pri predposlednom kole sa zdá, že na Srba Nikolu doľahla únava, kašle stále viac, uprostred lúštenia odbieha vypnúť ventilátor, ktorý som si doteraz vôbec nevšimol a je odpoveďou na to, prečo mi celú noc tuhne lakeť.

Má však nahratý obrovský náskok: veď vyhral sedem z predchádzajúcich desiatich kôl, a tak mu po zvyšok súťaže stačia aj priemerné výsledky. Tie dosahujem aj ja, i keď môj priemer je, pochopiteľne, kdesi inde. Som rád, že nemám veľké výkyvy, aj keď v (bielo)ruskom kole väčšinu úloh dotipujem iba silou vôle a nazbieram ledva dve tretiny bodov.

Téma tipovania je vo svete sudoku a hlavolamov stále tabu. Riešiteľov rozdeľuje na dve skupiny – jedni tipujú a hanbia sa za to, zatiaľ čo druhí tipujú tiež, no občas sa radi pochvália. Mladší riešitelia, najmä tí z Ázie, tipovaniu stále neprišli na chuť, sú proste dobrí aj bez toho. Tí skúsenejší, ktorým vyhovujú skôr náročnejšie hlavolamy a pomalšie tempo, zase dokážu umným tipom eliminovať kopec možností a získať nazad náskok, ktorý stratili na ľahkých úlohách.

To je aj môj prípad: väčšinu času píšem zgumovateľným perom, a keď mám pocit, že ma tip zrýchli, môžem k nemu pridať aj ceruzku, aby som vedel, ktoré čísla či čiary sú naisto a ktoré sa ešte môžu meniť. Aj vďaka tomu nazbieram o osem bodov viac než maďarský šachista Zoltán Gyimesi a konečne ho po dvadsiatich dvoch hodinách predbieham a striedam na šiestom mieste.

Už stačí len nepokaziť posledné kolo, ktorým je podobne ako vlani súbor od holandského autora Brama de Laata žijúceho v Austrálii. Minulý rok sa mi aj pri účasti majstra sveta Enda Kena z Japonska darilo po celú súťaž držať štvrtú priečku, no posledný súbor som kolosálne pokazil a po viacerých chybách ma napokon o 0,8 bodu (z maximálneho počtu 1300) predbehol Ind Prasanna. Tentoraz som už podobnú smolu nezažil – po ďalšom priemernom výkone som uhral rovnaký výsledok ako Maďar a definitívne si poistil šieste miesto.

OLAF

Po vyčerpávajúcich dvadsiatich štyroch hodinách som sa ulakomil na sprchu a články o večernom futbale, takže som nestihol záverečný ceremoniál a účastnícky diplom s magnetkou som dostal až pri obede.

Tam sa k nám pripojil Pál Madarassy, šťastný, že počas súťaže nenastali vážnejšie incidenty a organizátori nedopustili ani časový sklz. Zdá sa, že sa mu nechce rozprávať, ale keďže ho už poznám, viem, že stačí nadhodiť správnu tému a on sa rád nechá chytiť.

Pýtam sa ho, či ešte pracuje v OLAF-e – orgáne EÚ na boj proti podvodom. Pracuje. Naoko sa rozčuľuje, že sa ho všetci pýtajú iba na to. Keď sa v roku 2007 stal majstrom sveta, stačilo spomenúť, čo robí, a novinárov zrazu prestali hlavolamy zaujímať. Rozpráva mi o Babišovi a o čerpaní eurofondov v Maďarsku, sťažuje sa, že z jeho tímu odchádzajú ľudia a pri práci mu ostáva menej času na hlavolamy.

Žartuje, že je zatiaľ stále najlepším riešiteľom spomedzi vyšetrovateľov. Čakám na taxík, okrem mňa ostal už len organizátor György, inak úradník z mestského dopravného podniku. Srší z neho únava, ale neľutuje – raz za rok sa to dá zvládnuť. Divo gestikuluje, vraví, že organizácia turnaja je taká zabehaná, že mu stačí pár týždňov pred súťažou zdvihnúť telefón a všetci vedia, čo majú robiť.

Chválim ho, že je to tradične najlepšie zorganizovaná súťaž. Žiadne časové sklzy, minimum chybných úloh, vždy ochotní dobrovoľníci, príjemné prostredie. Skromne sa tvári, že je to samozrejmosť. Vraj si nemôžu dovoliť meškanie: ak by sa totiž sklz začal zväčšovať, hrozilo by, že sa bude lúštiť do večera.

Vraví, že bol pri všetkých osemnástich ročníkoch. Najskôr to bola udalosť iba pre pár odvážlivcov z Maďarska, dnes jeden z najznámejších turnajov na svete s účastníkmi z celej Európy, ale i z Turecka, Thajska, Indie či Japonska. Aj preto bol tento ročník najnáročnejší.

Nová maďarská legislatíva zmenila ich neziskové združenie na zahraničnú organizáciu a s tým je spojená ďalšia byrokracia. Viac sa však nedozvedám; György naznačuje, že aj steny majú uši, a tak nenechávame taxikára viac čakať.