Sólo cestovateliek je stále viac, ženy inšpirovali aj bestsellery Jedz, modli sa a miluj a Divočina

Pred dvanástimi rokmi vydala americká spisovateľka a novinárka Elizabeth Gilbertová životopisnú knihu o tom, ako sa po dramatickom rozpade svojho zdanlivo šťastného manželstva vydala sama na ročnú cestu po Taliansku, Indii a Indonézii. Ona to nazvala hľadaním svojho osobného a duchovného ja, a bestseller, po ktorom nasledoval aj film s Juliou Robertsovou, bol na svete.

Literárne kritičky a literárni kritici nie celkom zdieľali nadšenie hlavne čitateliek. Knihe niektorí publicisti aj vyčítali istú povrchnosť, ba až zle skrývanú kultúrnu nadradenosť bielej Američanky z prominentného ekonomického aj spoločenského prostredia, rovnako ako ľúbivé, ale nie príliš prínosné „new age pravdy“.

Nič na tom: cestovateľské zážitky Elizabeth Gilbertovej oslovili ženy po celom svete a mali podiel aj na tom, že mnohé z nich sa podobne ako hlavná hrdinka odhodlali na sólo cestovanie, a to aj po krajinách, ktoré sa v západnom svete nepovažujú za bezpečné, tobôž nie pre osamelé ženy.

Táto skupina cestovateliek, možno aj inšpirovaných happyendom Gilbertovej knihy (na Bali našla muža svojich snov, hoci potom v reálnom živote sa s ním rozviedla a začala žiť so ženou, ktorá však začiatkom tohto roka zomrela), je však len jedným z prejavov stále rastúceho trendu sólo ženského cestovania.

Divočina pre odvážnejšie

Cestovateľský časopis Condé Nast Traveler si všíma iný druh cestovateliek. „Nie sú to samých seba hľadajúce dovolenkárky, lebo treba povedať, že od Jedz, modli sa a miluj uplynulo už viac ako desať rokov a všetko je trochu inak. Toto sú ženy typu ‚krv, pot a slzy‘ pripravené prekonávať sa a byť pri tom samy.“

Sú to ženy, ktoré sú pripravené liezť po nedobytných skalách, splavovať divoké rieky, tráviť noci vonku v často nehostinných podmienkach.

Aj tu sa prejavil efekt popkultúry, hlavne memoárov Američanky Cheryl Strayed. Tá v knihe Divočina (aj tá sa dočkala sfilmovania s Reese Witherspoonovou v hlavnej úlohe)