„Bratia Srbi“ potrebujú našu priamosť, nie pochlebovanie
Andrej Danko nedávno vystúpil v dvoch zahraničných parlamentoch. Kým jeho prejav v Moskve je predmetom kritiky, ten druhý, v Belehrade, ostáva nezaslúžene takmer nepovšimnutý.
Je úplne v poriadku, že rozvíjame so Srbskom dobré vzťahy. Ak má Slovensko ako malá krajina na niečo na medzinárodnej úrovni potenciál, je to pomoc všetkým krajinám Balkánu na ceste do Európskej únie. Správne to už pomenoval znalec tohto teritória Miroslav Lajčák. Iná vec je, ako s týmto potenciálom nakladáme. Zatiaľ mizerne.
Aj medzi národmi platí to, čo medzi priateľmi – určite nepomáha, ak sa zamlčiavajú nepríjemné skutočnosti. Živí to nebezpečné ilúzie. Napríklad tie, že ten-ktorý národ je mierny a iba sa v dejinách bránil. Skutočnosť je pritom radikálne odlišná. Ak ostaneme pri Slovanoch, nevedú náhodou Slovania Rusi vojnu proti Slovanom Ukrajincom? A neviedli v prvej polovici 90. rokov za Miloševića vojny Slovania Srbi proti Slovanom Chorvátom či Slovanom Bosniakom (áno, aj tamojší Moslimovia majú slovanský pôvod)?
Pokiaľ by slovenskí politici po roku 1989, od Čarnogurského po Danka, ostali pri romantizujúcej predstave o „všeslovanskej vzájomnosti“ z 19. storočia, o výnimočnosti Slovanov, dalo by sa nad tým pousmiať ako nad neškodným blúznením. Horšie sú presahy v treťom
