Nepoznané slasti s Katarínou Gatialovou: kazety, moduly a krása v Krásovke

Kurátorka a performerka hovorí o veciach, ktoré jej obohacujú život.

Foto – Adam Hrubý

V seriáli Nepoznané slasti sa ľudí pýtame na veci, ktoré sú pre nich osobne veľmi dôležité, ale nie sú všeobecne známe. Katarína Gatialová sa rýchlo ocitla v zozname potenciálnych kandidátov, pretože má za sebou širokú škálu aktivít a vždy vyhľadáva miesta mimo mainstreamu. Nad kávou na pražskom Žižkove sa rozhovorila o veciach, miestach a činnostiach, ktoré aktuálne napĺňajú jej život.

Digitálne reštaurovanie filmov

Záber z filmu Démanty noci. Foto – Národní filmový archiv

Ako tínedžerka som bola veľkou fanúšičkou klubových filmov. Chvíľu som dokonca rozmýšľala nad tým, že budem študovať réžiu. Potom nadšenie opadlo a venovala som sa iným veciam. Pred necelým rokom som však začala pracovať v českom Národnom filmovom archíve v Prahe. Jednou z jeho hlavných činností je digitálne reštaurovanie starých českých filmov. Táto oblasť bola pre mňa nová, no rýchlo som zistila, že je extrémne zaujímavá. Digitálne reštaurovanie filmov je veľmi komplexná činnosť, ktorá sa teraz predo mnou v celej šírke otvorila.

Zúčastnila som sa napríklad na posledných prácach digitálneho reštaurovania filmu Démanty noci od režiséra Jana Němca z roku 1964. Ide o jeden z výrazných filmov československej novej vlny. Je to nádherný a veľmi smutný film. Pri procese digitalizácie som ho videla trikrát a trikrát som plakala. Jednak som pri tom sledovala ten film, ale zároveň som si musela všímať jeho technické detaily.

Digitálne reštaurovanie je komplikovaný proces, ktorý prebieha v spolupráci s externou firmou. Film si premietame z pôvodného materiálu a dolaďujeme jeho zdigitalizovanú verziu, aby bola adekvátna tomu, čo chceme predstaviť. V zbierke máme niekoľko verzií filmu, pôvodné originálne negatívy a kópie, ktoré išli do distribúcie a každá z nich má svoje charakteristiky a chyby.

Okolo filmu sa zároveň robí výskum. Hľadáme ľudí, ktorí na filme pracovali, robia sa rešerše, zisťuje sa, ako bol film produkovaný a prečo v nejakej verzii istá scéna bola a v inej nie. Je to také, ako keď reštaurujete budovu. Poviete si napríklad, že sa chcete vrátiť k stavu pred poslednou rekonštrukciou. To isté sa deje pri filme. Stanovíme si, že sa vraciame k verzii, ktorá bola premietaná na jeho premiére. Podľa toho vyberáme materiál a snažíme sa čo najviac priblížiť k pôvodnému výrazu.

Punctum – Krásovka

Foto – Punctum – Krásovka

Toto je miesto, kam chodím takmer každý deň. Punctum – Krásovka je pražský kultúrny a komunitný priestor, ktorý vznikol asi pred troma rokmi. Robia veľa akcií, sú zameraní na súčasnú hudobnú produkciu, cvičí sa tam aj jóga, hrá sa ping pong, sú dni, keď sa tetuje, inokedy sú prednášky o hudbe. Radim Labuda tam každý deň varí výborné vegánske jedlá. O hudobnú dramaturgiu sa stará Roman Odjinud, ktorý sa snaží zastupovať kvalitné okrajové žánre.

Punctum – Krásovka je priestor, ktorý je založený na veľmi silnom komunitnom duchu. Tvorí ho partia ľudí, ktorí to robia z čistého nadšenia. Dostali nejaký malý grant, ale inak fungujú na dobrovoľných príspevkoch, ľudia sa často sami skladajú na akcie. Nie je to nič komerčné a vládne tam veľký duch entuziazmu. Priestor má krásnu terasu, na ktorej sedíme a rozprávame sa.

Fascinuje ma na tom tá otvorenosť, točia sa tam rôzne programy a široká škála ľudí to miesto prijala za svoje. Pre mňa je to takmer ako rodina. A nielen preto, že tam často hrávam koncerty. Mám skúsenosť aj s inými kultúrnymi priestormi, ktoré však vždy boli nejakým spôsobom profesionálnejšie. Chýbalo mi miesto, kam môžete prísť na akúkoľvek akciu a cítite sa dobre. Punctum je balík aktivít, ktorý veľmi dáva zmysel a robí život v meste znesiteľnejším. A má ten sociálny moment – stretávajú sa tam ľudia, ktorí sa možno nevedia celkom uchytiť v bežnom nalinkovanom živote, a tu nemusia riešiť, že sa im v živote niečo nepodarilo.

Genot Centre

Foto – Genot Centre

Keď som bola malá, so sestrou sme si z rádia nahrávali hudobné výberovky na kazety. Médium kazety v sebe vždy nieslo benefit dostupnosti. Vinyl si doma sami nenahráte, ale kazetu áno. S tým súvisí aj dnešný návrat kaziet a scéna kazetových labelov, ktoré vznikli.

Výnimočný je pre mňa pražský label Genot Centre, ktorý tvoria kultúrny manažér Ondřej Lasák a belgičan Wim Dehaen. Ich kazetové vydavateľstvo si získalo veľký ohlas, minulý rok získali cenu Vinyla a magazín Quietus ich vyhlásil za kazetový label roka. Ondřej a Wim sledujú aktuálnu hudbu a trendy a veľmi intuitívne dokážu vyberať kvalitu. Genot Centre sa venuje okrajovým žánrom a kazety vydávajú rádovo v desiatkach kusov. Tie sa väčšinou rýchlo rozchytajú, ale nahrávky sú ďalej dostupné digitálne na stiahnutie.

Pri labeli Genot Center sa mi páči ich nadšenie a absolútna oddanosť tomu, čo robia. Nemajú ambície nejako preraziť, chcú len rozširovať a promovať okrajovú hudbu. Okrem toho, že vydávajú kazety, robia aj akcie a vytvárajú tak publikum a komunitu. Myslím si, že je to dôležité, pretože masový vkus je úplne devalvovaný bežnou produkciou, a pritom je to často tak, že ľuďom len stačí ukázať, že existuje aj niečo iné.

Modulárne syntetizátory

Foto – Katarína Gatialová

Na hodinách pracovného vyučovania v škole som milovala prácu s elektrickými obvodmi. A teraz som sa k tomu vrátila cez modulárny syntetizátor. Dnešný fenomén modulárnych syntetizátorov je akýmsi návratom k počiatkom práce so syntézou zvuku. Je to prehistória toho, čo si pod syntetizátormi predstavujeme dnes – vymakané mašiny, ktoré sa používajú ako klávesy, s možnosťou rôznych presetov. Pôvodne boli súčasti takýchto zariadení – čiže moduly – oddelené a mali jasnú funkciu. Boli to napríklad generátory zvukov, ktoré produkujú základnú osciláciu, alebo filtre, ktoré zvuk spracujú, prípadne zosilňovače. Interpret musel vedieť, čo sa v nich deje a navzájom ich prepájať.

V 60. rokoch vznikli „hotové“ systémy, najznámejšie sú tie od Roberta Mooga a systém Buchla. V súčasnosti to nabralo iný smer, vznikli systémy nové, pri ktorých si človek jednotlivé moduly kupuje, alebo si ich môže sám poskladať. Zaujímavé na tom je práve to, že to celé je ako skladačka. Podľa toho, aké moduly si nakúpite, získate možnosť pracovať so signálom a potom si nájdete spôsob, ako vás to bude baviť.

Ja som si moduly skladala spolu s priateľom. Úplne od začiatku – čiže od výroby plošného spoja a zháňania súčiastok. To, čo mám ja, je úplný základ. Baví ma na tom to, že pri každom koncerte to skladám z nuly. Začínam tým, že nemám jediný kábel. Každá performancia je teda proces, pri ktorom z ničoho vytvorím zvuk. Celý čas to sledujem, viem, že teraz mi tam lezie čistá zvuková vlna a v tejto chvíli som s ňou niečo urobila. A skončím tým, že mám veľa pokáblovaných vecí, sama sa v tom nevyznám a začínam odznova. Počas koncertu začnem vytrhávať káble a hľadám spôsob ako to zmeniť. Baví ma na tom to, že to staviam ako sochu. Je to čistá improvizácia a každé vystúpenie je unikátne. Často až na koncerte objavím veci, ktoré sú zaujímavé.

Foto – Lera Lazareva

Katarína Gatialová je kultúrna manažérka, kurátorka, umelkyňa a grafická dizajnérka. Vyštudovala vizuálnu komunikáciu na VŠVU a dejiny umenia na UK v Bratislave. Ako kurátorka pôsobila v Múzeu umenia v Olomouci a v galérii Plusmínusnula v Žiline. V rokoch 2015-2017 pracovala ako vedúca oddelenia digitalizácie, nových médií a IT v Národnom múzeu v Prahe. Od roku 2017 je sekčnou manažérkou neaudiovizuálnych zbierok v Národnom filmovom archíve v Prahe. Ako umelkyňa a zvuková performerka vystupuje pod aliasom Jano Doe.