Odborníčka na protokol: Merkelová nie je zosobnením ženskosti, ale nie je nevkusná

Katarína Diková-Strýčková dnes radí v oblasti etikety a myslí si, že politici sa nechcú učiť nové veci, pretože majú pocit, že všetko vedia.

Foto – Štefan Sekáč
Nemôžeme zaspať pri tom, že budeme stále niečo stružlikať, hrať na fujaru a neustále rozprávať o dedičstve našich babiek a prababiek, musíme sa pozerať dopredu, hovorí bývalá šéfka protokolu v parlamente.

Kto je kultivovaný človek 21. storočia. Aký je?

Kultivovaný človek je podľa môjho názoru taký, ktorý je v prvom rade klasicky vzdelaný. To znamená, že vie nielen čítať a písať a ovláda aspoň jeden svetový jazyk – to je taký základ. Mal by byť tiež scestovaný, a ak z nejakých dôvodov nemôže cestovať, je scestovaný mentálne, proste nebráni sa kontaktu s inými ľuďmi, s inými názormi a s inou kultúrou. Je to človek, ktorý je mysľou a dušou otvorený, rigidne netrvá na svojich pravdách, alebo na tom, čo ho niekto naučil, prevzal to za svoje a už na tom nič nemení. Je to človek krásneho ducha, má rád pekné veci, lebo ho zušlachťujú. Ideálne je, keď niečo sám tvorí, nejakým spôsobom prispieva svojej rodine, komunite, svetu, a to tak, že po sebe zanecháva nejakú pozitívnu stopu. Je to človek, ktorý nemá dojem, že musí ponižovať iných, aby bol on sám dosť vysoko. Je v ňom ľudskosť. To sú pre mňa základné atribúty kultivovanosti.

Myslíte si, že máme na Slovensku dosť kultivovaných ľudí?

Nuž, náročná otázka.

Alebo inak, koho na Slovensku považujete za príklad kultivovanosti?

Ešte ťažšia ako predchádzajúca otázka. Nechcela by som povedať nejakého konkrétneho človeka, lebo zväčša by som asi spomenula svojich priateľov, a keby som spomenula nejakého svojho priateľa či priateľku, tak by možno niektorí povedali, „prečo vybrala toho a toho a nie mňa“. Ale teraz trochu vážnejšie: určite máme veľa kultivovaných ľudí, aj takých, o ktorých nevieme. Problém však pre mňa je, že sa u nás prestala oceňovať vzdelanosť, prestali hrať prím kultúra a kultivovanosť, teda ušľachtilosť ducha a ľudia sa viac začali zameriavať na šikovnosť, dravosť, ekonomické zmýšľanie, instantný úspech a na ukazovanie toho, aký úspech kto dosiahol. Pričom ten úspech je zhmotnený v materiálnych veciach. A takýto obraz domnelého úspechu ukazujú aj médiá. Prestala sa venovať pozornosť kultivovanosti, lebo tá je tichšia, je ju menej vidno. Musíme o nej premýšľať, musíme ju vedieť ohodnotiť.

Hovoríte, že sa prestala oceňovať kultivovanosť, zabudlo sa na vzdelanosť. Ale to sa nestalo samo od seba. To sme dopustili my, ľudia. Kde robíme chybu?

Všetci sme prestali dbať na isté, na prvý pohľad neviditeľné, veci, lebo je to rýchlejšie, pohodlnejšie. Dnes je život viac o pôžitkoch, o šikovnosti, ktorá nám prináša pôžitok. Tí, čo sú úspešní, majú zdanlivo pohodlný  život. Až neskôr zistia, že to nestačí. Že na to, aby človek dosiahol pocit pokoja a vnútornej naplnenosti, mu treba stíšenie sa – do knihy, do kultivovaných rozhovorov. Ale to ľudí veľmi nezaujíma. Je to náročnejšie na premýšľanie a my sme unavení a nechce sa nám. V našej generácii sa cenili povolania ako právnik, lekár, manažér, neskôr to boli rozliční komunikátori. Teraz sa stále viac hovorí o remeslách, o tom, že deti by mali ísť na učňovky. Ale o ľuďoch vytvárajúcich duševné hodnoty sa nehovorí. Na jednej strane chápem, že je dobré, že je niečoho málo a je to vzácne, ale mohlo by to predsa len byť trochu vyvážené. Filozofia, literatúra, kultúra, umenie – to sú predsa kľúčové piliere našej spoločnosti aj celej ľudskej civilizácie.

Ďalšia vec je, že medzi naše politické elity sa stále viac dostávajú ľudia, ktorí sami nie sú kultivovaní. Keď niekto nie je sám kultivovaný, tak sa neobklopuje kultivovanými ľuďmi a zväčša nedáva dôraz na kultivovanosť. Sú politici a manažéri, ktorí nie sú experti na všetko, ani na tú „jemnosť ducha“ a dobré spôsoby, ale intuitívne cítia, že je to dôležité a majú poradcov, ktorí im v tom pomôžu a oni sa potom môžu venovať iným veciam. Sú však „lídri“, čo sa boja, že ich okolie prevalcuje, a sú preto ešte viac hulvátski. A takýchto ľudí máme teraz na vrchole priveľa a ostatných to buď demotivuje, alebo naopak, ešte viac posilní v názore, že nekultúrnosť je správny prístup.

Nemáme veľa vzorov ľudí, čo majú túžbu sa zlepšovať, kultivovať sa a nevedieme o tom ani debatu.

Nie je to tým, že sme sa stále nezbavili istého plebejstva?

V podstate hej. Ešte stále sme nevyrástli z toho, že sme kedysi boli taká tá valašská kultúra. Ja som dlhoročná folkloristka, bola som v súbore, poznám piesne, kroje, niekoľko ich vlastním. Teda naozaj ma nikto nemôže obviniť, že si nevážim národnú kultúru, ale to nestačí. Nemôžeme zaspať pri tom, že budeme stále niečo stružlikať, hrať na fujare a neustále rozprávať o dedičstve našich babiek a

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |