Vysvetľuje hrôzy holokaustu či mučenie v Abú Ghraib? Ožila debata o Stanfordskom väzenskom experimente

„Pane Bože, úplne horím,“ kričal zúfalý Douglas Korpi na dozorcov. „Nechápete? Chcem odtiaľto vypadnúť. Je to tu úplne na hovno. Ďalšiu noc už nevydržím. Nezvládnem to.“

Korpi, inak známy ako väzeň 8612, sa takýmto spôsobom zrútil niekoľko dní po tom, čo ho zadržiavali v improvizovanom väzení v podzemí Stanfordskej univerzity.

Psychológ Philip Zimbardo tam v roku 1971 spravil psychologický experiment, ktorý vošiel do dejín. Ľudí náhodne rozdelil na dozorcov a väzňov a skúmal, či sa stotožnia so sociálnou rolou, ktorú im pridelili.

Prečo sa v koncentračných táboroch diali také ukrutnosti?

Experiment mal pôvodne trvať dva týždne, no ukončili ho už po šiestich dňoch, pretože niektorí dozorcovia zneužili svoje mocenské postavenie natoľko, že väzňov začali telesne týrať a ponižovať.

Korpiho dramatický výstup mal ukazovať, že situácia vo väzení vyeskalovala do stavu, ktorý sa už nedal zniesť.

Zimbardo spravil experiment preto, lebo chcel pochopiť, za akých okolností môžu aj dobrí ľudia robiť zlé veci.

„Sociálnu psychológiu veľmi zasiahla téma druhej svetovej vojny. Psychológovia sa snažili porozumieť tomu, ako je vôbec možné, že sa v koncentračných táboroch diali také ukrutnosti. Lebo počas norimberského procesu sa nacisti bránili tým, že iba počúvali rozkazy,“ povedal psychológ Radomír Masaryk o motivácii Zimbardovho výskumu, ktorý sa týkal vplyvu konformity a sociálnych rolí na naše správanie.

Masaryk pôsobí v Ústave aplikovanej psychológie Fakulty sociálnych a ekonomických vied UK v Bratislave.

Fingovaný výstup

Lenže v ostatných rokoch je slávny Stanfordský väzenský experiment tvrdo kritizovaný. Vytýkajú sa mu mnohé chyby v dizajne a nadinterpretácia výsledkov.

Tento mesiac vyšla ďalšia kritika, ktorá je výnimočná tým, že si v nej autor Ben Blum neberie vôbec servítku a experiment bez rozpakov opakovane označuje za lož a podvod.

Samozrejme, strhla sa búrka reakcií, ktorá neobišla ani Zimbarda. Najprv prisľúbil odpovede na naše otázky, no potom zaslal 19-stranovú obhajobu s tým, že nám povolil čerpať z nej ešte predtým, ako ju oficiálne vydá. 

Väzeň Korpi hrá v kritike experimentu zásadnú rolu, najmä preto, že jeho výstup bol podľa všetkého fingovaný.

Korpi bol vysokoškolským študentom a do experimentu sa podľa vlastných slov prihlásil preto, lebo si myslel, že bude mať pokoj na štúdium na skúšku, ktorá nasledovala deň po plánovanom ukončení experimentu.

Keď mu dozorcovia odmietli priniesť knihy, začal si vymýšľať bolesti žalúdka, aby sa dostal zo simulovaného väzenia. Keď to nezabralo, rozhodol sa pre dramatickejšiu metódu a zahral uvedený psychický kolaps.

Korpiho šokovalo, že z väzenia nemôže odísť, čo však Zimbardo poprel. Prepis Zimbardových slov z tretieho dňa experimentu však ukazuje niečo celkom iné: „Dvaja chlapíci, čo prišli včera, povedali, že chcú odísť, ale ja som im povedal nie. Sú len dve podmienky, keď to je možné: zdravotnícka alebo psychiatrická starostlivosť.“

Keď Zimbardovi uvedený úryvok prečítali, zareagoval, že v informovanom súhlase sa účastníci zaviazali, že ak budú chcieť odísť, musia použiť špecifickú formulku „Odchádzam z experimentu“, ktorú však väzeň Korpi nepovedal. No v informovanom súhlase účastníkov, ktorý je k dispozícii online, sa nič také nepíše.

Vo svojej 19-stranovej obhajobe americký psychológ píše, že Korpi svoju výpoveď o tom, čo sa dialo vo väzení, v minulosti viackrát menil, takže nemusí byť dôveryhodná.

Bez ohľadu na to si Zimbardo myslí, že Korpiho výstup – či už hraný, alebo nie – prispel k tomu, že iní väzni začali brať experiment oveľa vážnejšie a zžili sa so svojou rolou väznených ľudí: „Prinajmenšom štyria väzni museli byť prepustení pre podobne extrémne emocionálne reakcie alebo museli dostať zdravotnícku starostlivosť.“

Slepo sa stotožnili s rolou?

O hrubom správaní dozorcov Zimbardo hovorí, že vzniklo spontánne, no Blum vo svojej kritike ukazuje, že dozorcov aktívne posmeľovali, aby boli „tvrdí“, najmä preto, že na začiatku experimentu sa toho veľa nedialo.

Psychológ sa vo svojej obhajobe bráni, že nikdy nešpecifikovali, čo znamená „byť tvrdý“, a dozorcov nenavádzali, aby väzňov fyzicky týrali.

Na druhej strane je viac ako otázne, či tyranskému správaniu dozorcov Zimbardo a jeho tím nepomáhali, ak im dávali tipy, ako napríklad „väzni sa musia navzájom oslovovať iba číslami“, „väzni nesmú o väzení hovoriť ako o experimente či simulácii“ a „ak väzni nedodržia niektoré z uvedených pravidiel, môžu byť potrestaní“.

Dizajn experimentu ostro kritizuje aj sociálny psychológ Jay Van Bavel z univerzity v New Yorku, ktorý si nemyslí, že by sa ľudia, či už dozorcovia, alebo väzni, slepo stotožnili so svojou rolou a bezmyšlienkovo sa prispôsobili danej sociálnej situácii.

Podľa neho neskoršie experimenty ukázali, že dozorca nezačne brutálne trestať iba preto, že má tú moc. Kľúčové podľa Van Bavela je, aby sa identifikoval s autoritou, ktorej príkazy plní, a veril, že má nadriadený pravdu. Povedané laicky, oddaný nacista by k Hitlerovým príkazom pristupoval celkom inak ako nepriateľ.

https://twitter.com/jayvanbavel/status/1006673891962613761

Prečo 20 dozorcov ustráži tisíc väzňov

Psychológ Masaryk povedal, že Zimbardov väzenský experiment nepovažuje za celkom vedecký. „Ak by sme chceli jav stotožnenia sa s rolou skúmať naozaj poctivo, museli by sme zohľadniť obrovské množstvo premenných, ktoré môžu situáciu ovplyvniť. Nejde len o to, či niekoho vnímame ako autoritu, ale aj o ďalšie veci, ako je vek či pohlavie účastníkov,“ vraví Masaryk.

Ďalším významným faktorom, ktorý mal vplyv na priebeh experimentu, bolo hranie sa s priazňou dozorcov, či bol väzeň vyvolený alebo šikanovaný, vraví Masaryk.

Psychológ k tomu dodal: „Ide o faktor, ktorý prispieva k tomu, že 20 dozorcov ustráži v base tisíc väzňov. Ak by si väzni navzájom verili, tak by spojili sily a nemali by problém utiecť. Dôvodom, prečo to nespravia, je, že niektorých väzňov dozorcovia získajú na svoju stranu a iní sú, naopak, v nemilosti. Ak vidíte väzňa s balíkom cigariet, je to preto, že donáša dozorcom a spolupracuje s nimi? Väzni nevedia, kto je možný zradca, a neveria si, takže kolektívne nespoja svoje sily.“

Podľa slovenského psychológa v experimente veľmi záležalo aj na životných skúsenostiach ľudí, preto si nemyslí, že by sa uchýlil k brutálnemu správaniu dozorcu, ak by bol jeho účastníkom.

„Povedal by som, že sa to skôr stane mladým ľuďom, ktorí nemajú skúsenosť s mocou, ako to bolo v prípade Stanfordského väzenského experimentu. Ako učiteľ narábam s mocou pravidelne. Aj novinár má napríklad skúsenosť s mocou, lebo vie, že nejakým článkom môže človeku poriadne zavariť. Čiže si myslím, že ako dozorca by som svoju moc nezneužil, lebo som s ňou zvyknutý pracovať a reflektovať ju“.

Z väzňov spravil ťavy

Svoju moc v experimente najviac zneužíval Dave Eshelman s prezývkou John Wayne z filmu Frajer Luke. Eshelman sa preslávil tým, že používal tie najbrutálnejšie metódy, ako väzňov potupiť.

No ako sa zveril, nebolo to preto, že by konformne prijal rolu dozorcu a zverená moc z neho spravila beštiu, ale preto, aby čo najlepšie vyhovel zadaniu napodobniť skutočné väzenie.

„Veril som, že som robil to, čo výskumníci chceli, aby som robil, a myslel som si, že ich požiadavke najlepšie vyhoviem tým, že sa budem správať ako odporný dozorca.“

V obhajobe, ktorú nám zaslal Zimbrado, sa však psychológ bráni, že dozorcovia mali iba jediné zadanie – „byť tvrdí“ – a že Eshelmanovi sa v role s veľkou mocou zapáčilo natoľko, že sám seba začal vnímať ako akéhosi bábkara, ktorý s ľuďmi (bábkami vo svojej moci) môže robiť, čo sa mu zachce.

„Väzňom prikázal, aby sa považovali za ťavy, polovica za samce a druhá samice. Tie, ktorým povedal, že sú samice, sa museli zohnúť, zatiaľ čo druhým prikázal, aby napodobňovali pohlavný styk zozadu. Naše záznamy ukazujú, že sa to dialo skoro desať minút za prítomnosti všetkých dozorcov, ktorí pri tom nadávali a náramne sa bavili. Našťastie, už predtým sme sa rozhodli, že na druhý deň experiment ukončíme,“ píše Zimbardo vo svojej obhajobe.

Hollywood?

Kritikovi Blumovi na Zimbardovom experimente prekáža aj to, že pôvodne nevyšiel vo vedeckom časopise, čím obišiel vedeckú kontrolu spojenú s recenzným konaním, ale v The New York Times Magazine v roku 1973. Psychológ to však obhajuje tým, že chcel osloviť čo najviac ľudí.

Blum ďalej Zimbardovi vytýka, že experiment z roku 2002 nezopakoval výsledky pôvodného Stanfordského väzenského experimentu a k žiadnemu drsnému správaniu dozorcov v ňom nedošlo.

Podráždenú reakciu Zimbarda, ktorý spomínaný experiment označil za podvod a vysmial sa časopisu, že článok vydal, však podľa autorov štúdie motivovalo najmä to, že Zimbardo chcel dostať svoj príbeh na plátna kín a negatívna reklama by mu ublížila.

„Nakoniec sme zistili, že tu nešlo o vedeckú debatu. Ocitli sme sa v obchodnom súboji. Už vtedy pracoval na tom, aby príbeh sfilmoval Hollywood,“ hovorí psychológ Stephen Reicher, spoluautor spomenutého experimentu z roku 2002.

Film skutočne vyšiel v roku 2015 (predtým iné spracovania v rokoch 2001 a 2010). Zimbardo sa však v zaslanej obhajobe bráni, že účastníci nového experimentu vedeli, že sa záznam bude vysielať v televízii, takže sa všetci zámerne držali na uzde a neprejavovali sa agresívne. 

Abú Ghraib

Otázka je, čo si zo Zimbardovho experimentu odniesť. V minulosti ním autori vysvetľovali aj hrôzy holokaustu. Keď sa v roku 2004 prevalil škandál s mučením irackých väzňov americkými jednotkami (Lynndie Englandová a iní) v Abú Ghraib, Zimbardo veľa hovoril o svojom slávnom experimente ako o vysvetlení javu.

„Lynndie Englandová bola dvadsiatnička, v roku 2003 sa ocitla v Iraku a s takým prostredím nemala žiadne skúsenosti. V noci nemohla spať, lebo duneli rakety a znela streľba. Takže bola nevyspatá, vystresovaná a unavená. Bola v situácii, ktorú vnímala tak, že jej ide o krk, čo vyústilo v jej správanie, že mučila väzňov,“ povedal o škandále v Abú Ghraib Masaryk.

Podľa slovenského psychológa však Zimbardo Englandovej správanie nijako neospravedlňuje. „Jej činy navrhoval potrestať, len nie exemplárne, ako pôvodne plánovala americká armáda. V knihe Luciferov efekt tvrdí, že zlo nevzniká tým, že ho šíri pár zlých ľudí, ale tým, že sa vytvorí zlý systém, podobne ako v jeho experimente. V zlom systéme je už len otázkou času, kedy to niekto nezvládne a začne sa správať kruto.“

Keď sa v ostatných rokoch začali objavovať pochybnosti o Zimbardovom experimente, viacerí psychológovia naň zanevreli. Napríklad v klasickej učebnici Introducing Psychology z roku 2013 (Úvod do psychológie) od hviezdneho psychológa Daniela Gilberta z Harvardu a jeho kolegov sa na 500 stranách textu nespomína Zimbardo (ktorý to dotiahol až na šéfa Americkej psychologickej spoločnosti) ani slovkom.

Psychológ Masaryk by však na Zimbarda nebol taký prísny a jeho prínos do sociálnej psychológie považuje za podstatný. „Zimbardov experiment má v histórii sociálnej psychológie svoje nezastupiteľné miesto. Prirovnal by som to k Freudovi. Dnes vieme, že jeho teória o penisovej závisti neobstojí a mnohé veci, ktoré Freud hlásal, boli nezmysly. Znamená to, že máme Freuda vymazať z učebníc psychológie? Podľa mňa by to bola chyba. Ovplyvňoval diskurz a patrí do histórie.“

Podľa Masaryka platí to isté aj pre Zimbarda. „Jeho experiment nepodáva tvrdé vedecké dôkazy, je to skôr anekdota, ale prečo nehovoriť o tom, aký výskum v psychológii rozpútala? Nedostatky experimentu mi na prednáškach dávajú príležitosť hovoriť o tom, čo Zimbardo spravil zle.

Na Zimbardovi je sympatické, že si neskôr otvorene priznal zlyhanie, lebo počas experimentu prestal uvažovať ako psychológ a stal sa z neho správca väznice. Ak sa ľudia dokážu zžiť s nejakou sociálnou rolou, potom to viac ako dozorcovia a väzni v Stanfordskom väzenskom experimente ukazuje Zimbardo sám. Zimbardo zásadne ovplyvnil nielen sociálnu psychológiu, ale aj širší spoločenský diskurz. Do učebníc určite patrí. Ale treba o ňom prednášať v kritickom kontexte. Ako napokon o všetkom.“