Denník N

Hojsík z Progresívneho Slovenska: Zatvorme bane na hornej Nitre, plaťme baníkom tri roky mzdu a ušetríme

Martin Hojsík. Foto – Tomáš Halász
Martin Hojsík. Foto – Tomáš Halász

Náš návrh je v strede medzi smeráckym balením peňazí do alobalu a saskárskym ponechaním nezamestnaných, aby ich vyriešil trh.

MARTIN HOJSÍK sa narodil v roku 1977 v Bratislave, vyštudoval genetiku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského. Od roku 1993 je aktivistom v oblasti životného prostredia a sociálnej spravodlivosti, pracoval na globálnych kampaniach zameraných na korporácie a verejné politiky pre Action-Aid, Greenpeace International a komunikačných kampaniach pre národné kancelárie Greenpeace. Je členom predsedníctva Progresívneho Slovenska. Je ženatý, s manželkou majú dve deti. 

Žijem vo Veľkom Krtíši a zisťoval som, aká je tu spontánna znalosť viacerých mien z predsedníctva Progresívneho Slovenska – Štefunko, Truban, Čaputová, Jaurová, Dubéci, Bihariová, prípadne vy. Z desiatich náhodne oslovených nik žiadne meno nepoznal. Keď som spomenul Poliačika, zaraďovali ho do SaS, prípadne nikam. Nešlo o reprezentatívny prieskum, ale nebojíte sa, že v chudobnejších regiónoch o vás vedia iba členovia minibublín?

Poznateľnosť značky ešte nie je tam, kde by sme ju chceli mať. Aj preto sa snažíme, aby členovia vedenia trávili veľa času v regiónoch. Ivan Štefunko v apríli najazdil po Slovensku dvetisíc kilometrov vrátane z hľadiska politikov nie práve najpopulárnejších častí.

Snažíme sa byť v teréne, ale hnutie zatiaľ len budujeme. Bunky a podporovatelia nám pribúdajú po celom Slovensku. Faktom je, že oblasti ako Novohrad a Gemer zatiaľ nemáme zmapované ako Považie či severovýchod.

Typickí voliči z chudobných krajov na vaše stretnutia nechodia. Vaše tváre sa k nim musia dostať inak.

To mi je jasné. Treba to však budovať postupne a do regiónov sa neustále vracať. Potom bude naše hnutie na Slovensku cítiť.

Nemyslím si, že je to o bilbordoch alebo gulášových párty. Je to skôr o tom, že v regiónoch po celom Slovensku budeme mať ľudí, ktorí ostatným občanom ukážu, že to má zmysel, že je to projekt, ktorému sa dá veriť.

Bez lídrov, ktorých voliči poznajú, nemôže preraziť žiada strana. A na to nestačí jedna ani dve návštevy regiónu za rok, pretože na debatnú akciu príde možno pár desiatok ľudí. Typický volič na intelektuálne „vykecávačky“ nechodí.

To si uvedomujeme. Práve preto sme sa do toho pustili dávnejšie, nie pár mesiacov pred voľbami. Žiaľ, tragické udalosti, ktoré sa na Slovensku udiali, teda vražda novinára a jeho partnerky, zmenili situáciu. Je to bezprecedentná vec, ktorá sa v tejto krajine ešte nestala.

Vieme síce, že sa od nás čaká okamžitá pripravenosť, ale nemôžeme teraz za hlavu hodiť postupné budovanie hnutia. O to viac ma teší, že za pár mesiacov máme už vyše dvadsať miestnych buniek po celom Slovensku a stovky členov a dobrovoľníkov.

Má váš líder Ivan Štefunko charizmu a schopnosti vysvetľovať veci jednoduchým jazykom, ako to vedel kedysi povedzme Dzurinda? A môže voliča presvedčiť človek, ktorý inklinoval k SDĽ a Smeru, hoci sa vedelo, čo sú zač? Buď lži a populizmus ignoroval, alebo tie veci nedokázal rozoznať.

Pripadá mi to, ako keby mala byť ľavicová orientácia trestná. Pritom percentá Smeru, hoci ten podľa mňa ľavicový nie je, preukazujú, že sociálna solidarita tu má podporu. Nechcem sa vyjadrovať za Iva Štefunka ani k jeho verejnému priznaniu, že volil Smer v roku 2006.

Video, z ktorého čerpáte, bolo nakrútené na konferencii think tanku blízkeho Smeru, kde sa kriticky vyjadruje na adresu strany s tým, že sa za svoju voľbu hanbí. Čiže to nie je tak, že precitol v roku 2009 počas koalície Smeru s HZDS a SNS, podstata je iná – smerákom do tváre povedal, že ich volil a že je to strašné.

Zaujímavé je, že Sulík bol poradcom ministra financií za Smer, pričom jeho koaličnými partnermi boli HZDS a SNS. To však problém nie je. Prečo potom Štefunka označujú za človeka, ktorý kolaboroval so Smerom?

Nechcem obhajovať Sulíka, tiež má čo vysvetľovať voličom. Toto konkrétne obhajoval snahou udržať rovnú daň. Štefunko však musel vedieť, kto sú ľudia ako Migaš, Koncoš, ale aj Fico a ďalší, napriek tomu k stranám, v ktorých dominovali, inklinoval.

Pre mňa je dôležité, že Progresívne Slovensko nie je hnutím postaveným na alfa samcovi, ktorý sa postaví a zakričí, aby ho všetci nasledovali. Od začiatku sa snažíme, aby tam nebol jeden dominantný človek, aby šlo o spoločné tvorenie dobrých vecí a silu tímovej práce.

Rôznorodosť ľudí, ktorí naše hnutie zakladali, dokazuje, že oslovujeme rôzne cieľové skupiny. Nejde nám o to, aby štát ovládla jedna osoba, ale aby sme spolu tvorili najlepšie riešenia.

Rozumiem, len čosi také sa nedá predať voličovi. Z histórie vieme, že úspešné sú len strany, ktoré majú silných lídrov – Mečiar, Slota, Danko, Bugár, Dzurinda, Fico, Sulík, Matovič a podobne. Hovoriť, že nie ste strana jedného lídra, je v poriadku, len v praxi to nebude fungovať.

Voličovi sa dá predať skupina ľudí, ktorí dokážu niečo ponúknuť vo všetkých častiach Slovenska. Tu nejde o to, že vo Veľkom Krtíši či v Liptovskom Mikuláši ľudia potrebujú alfa samca. Naopak, rastie skupina ľudí, ktorá vidí, že doterajšie fungovanie politiky na alfa samcoch nie je ideálne.

My sa to pokúsime zmeniť, lebo chceme, aby sa táto krajina stala lepšou. Možno je to naivné, ale stojí to za to. Aj z toho dôvodu, že politika sa stala špinavou a morálne čistí ľudia už do nej odmietajú ísť. Lenže téza, že politika môže byť iba zlá, korupčná a egoistická, nie je pravdivá. Chcem to dokázať aj svojimi činmi. Rozhodnutie, komu dajú dôveru, je však na voličoch.

Problémom Beblavého strany Spolu aj vášho Progresívneho Slovenska sú preferencie. Spojíte sa alebo necháte prepadnúť hlasy voličov?

V tomto momente sa to nedá povedať. Ivan Štefunko už na tlačovke vyslovil tézu, že v prípade predčasných volieb budeme rokovať o spolupráci v záujme neprepadnutia hlasov. Momentálne sa však obe strany snažia o zväčšovanie svojej podpory.

Spájanie strán chcel aj Matovič. Čo vy na to?

S ním si to viem predstaviť veľmi ťažko, je to však len môj osobný názor.

Andrej Kiska už nechce byť v ďalšom období prezidentom, ohlásil však inú formu angažovania sa v politike. Rokujete s ním?

Cením si, že prezident Kiska sa rozhodol úplne neodísť z politiky. Hodnoty, ktoré zosobňuje, sú podobné našim – ľudskosť, slušnosť, vzájomná solidarita, ale aj hrdosť na Slovensko a jeho miesto v Európe. Preto som rád, že sa rozprávame o možnostiach, ako posunúť Slovensko vpred. Tak, aby to pocítili všetci, nielen zopár oligarchov.

Pustili ste sa do témy, ktorá je pre veľkú skupinu voličov lákavá, pre iných však populistická a nerealizovateľná – zrušiť dolovanie hnedého uhlia na hornej Nitre, dať 3350 baníkom na tri roky ich doterajšie platy a počas tohto obdobia ich rekvalifikovať. Ušetrené peniaze chcete použiť na zlepšenie infraštruktúry regiónu. Znie to rozumne a vyšlo by to lacnejšie ako dotovať bane 100 miliónmi eur ročne, navyše by sa všetkým mohli znížiť účty za elektrinu. Ako by ste to však vysvetlili ľuďom v iných regiónoch, ktorí tiež prišli o prácu a nik im nepomohol?

Vychádzame z jednoduchej premisy – zamestnanci Hornonitrianskych baní Prievidza produkujú nekvalitné hnedé uhlie pre elektráreň v Novákoch, ktorú štát prinútil, aby ho z hľadiska všeobecného hospodárskeho záujmu povinne odkupovala. Cena je však vysoká, preto je elektráreň v strate, čo štát stojí spomínaných 100 miliónov eur ročne.

Mesačná podpora na jedného baníka, respektíve administratívneho pracovníka vychádza na 2400 eur, lenže ten dostane len 940 eur v hrubom, teda 720 eur v čistom.

Keby všetci títo ľudia sedeli doma až do roku 2030, pričom by nič nerobili, vyšlo by nás to o polovicu lacnejšie. A to hovorím o priamych nákladoch, pričom sú aj vedľajšie, napríklad predčasná smrť 50 ľudí ročne na následky spaľovania nekvalitného hnedého uhlia, ktoré horí ako mokrá slama, alebo 500 chorých ročne.

Pripočítajte si smrteľné úrazy priamo v baniach a choroby z povolania, a benefity nášho návrhu sú jasné – aj všetci ušetríme, aj pomôžeme tamojším ľuďom.

Ako však chcete obhájiť, že by tamojší zamestnanci dostávali plný plat tri roky, hoci by sedeli doma, keď iní takú formu podpory nedostali? Koniec koncov, aj vo Veľkom Krtíši sa zavrela baňa Dolina, predtým Liaz, a tisícky ľudí si museli pomôcť sami.

Jasné, inde šli ľudia po páde podnikov na klasickú podporu a nik ich špeciálne neriešil. Samozrejme, že štát k tomu mal pristupovať oveľa citlivejšie a v regiónoch, kde padli veľké podniky, pomôcť. To však neznamená, že ak sa nepomohlo v minulosti, nie je našou povinnosťou pomôcť teraz. Nechceme predsa, aby baníci a ich rodiny ostali na dlažbe. To, čo tam teraz vyprodukujú, nemá hodnotu, lebo

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie