Uruguaj je futbalovým gigantom, lebo dal včas priestor chudobným

Keď sa v slovenských médiách objaví zmienka o Uruguaji, môžete si byť takmer istí, že je to v súvislosti s futbalom. Malá krajina na brehu Atlantického oceánu má síce len tri a pol milióna obyvateľov, no akoby mala  patent na výchovu prvotriednych futbalistov.

Pre porovnanie, Brazília má tri milióny registrovaných futbalistov. Na ihrisku sa jej však malý sused často hravo vyrovná.

Podobne úspešné len Slovinsko

„Iné krajiny majú svoju históriu, Uruguaj má futbal“, vraví známe porekadlo. A naozaj, bilancia Uruguaja, ktorý je rozlohou podobný trebárs Bielorusku, pôsobí ohromujúco – dva tituly majstra sveta a pätnásť víťazstiev na juhoamerickom šampionáte Copa América.

Viackrát sa svetovými šampiónmi stali len Brazílčania, Nemci a Taliani, na svojom kontinente je Uruguaj v konkurencii Brazílie a Argentíny dokonca tým najúspešnejším.

Druhá najmenšia z juhoamerických krajín dokazuje, že rozloha ani počet obyvateľov vo futbale nemusí hrať rolu.

Ak by sme vo svete hľadali príklady podobne úspešných krajín po prepočte na počet obyvateľov, okrem jamajských šprintérov by sme ešte narazili na dvojmiliónové Slovinsko. To však na rozdiel od futbalového Uruguaja zvláda na najvyššej úrovni basketbal (zlato na ME 2017), hádzanú (bronz na MS 2017) a občas aj hokej (7. miesto na ZOH 2014).

Najchudobnejší prezident

Futbaloví analfabeti však poznajú Uruguaj skôr vďaka kvalitnému vínu a hovädzím steakom, ktoré sú napokon typické pre celú Laplatskú oblasť.

Uruguaj v posledných rokoch zaujal aj prijímaním liberálnych zákonov. V roku 2012 politici oficiálne povolili interrupcie (jedna z dvoch výnimok v Južnej Amerike) a o rok neskôr sa Uruguaj stal prvým štátom na svete, ktorý zlegalizoval marihuanu na rekreačné účely.

Krajinu v zahraničí preslávil aj José Mujica, prezývaný „najchudobnejší prezident sveta“. Ľavicového politika si médiá obľúbili pre jeho skromnosť. Aj keď bol vo funkcii, naďalej pil vodu zo studne, jazdil na „chrobákovi“ z roku 1987 a väčšinu svojho prezidentského platu rozdával na charitu. Sám však rád tvrdil, že nežije v chudobe, ale „v jednoduchosti“.

Chudobné hviezdy

Časopis Economist sa pokúsil zistiť, vďaka čomu sú niektoré krajiny vo futbale lepšie než iné. Čína sa rozhodla, že do roku 2050 sa stane futbalovou superveľmocou. V najbližších rokoch postaví takmer 20-tisíc tréningových centier a do akadémií naleje podobne ako arabské krajiny milióny dolárov.

Oveľa ľahšie to však majú malé krajiny ako Uruguaj a Island. Ich hlavnou výhodou je to, že dokážu ľahšie aplikovať centralizované schémy. V Uruguaji sú napríklad výsledky všetkých žiackych tímov ukladané do národnej databázy a zväzoví tréneri k nim majú lepší prístup. V afrických krajinách niečo nemysliteľné.

Uruguaj je zaujímavý tiež tým, že vyše 96 percent obyvateľov žije v mestách, kde majú deti lepší prístup k športoviskám. Navyše, v šestnásťčlennej lige hrá hneď trinásť tímov z hlavného mesta. Tie najznámejšie – Peñarol a Nacional – vznikli už v 19. storočí a majú fanúšikov po celej Latinskej Amerike.

Reportér denníka The Independent Nick Rider dodáva, že v porovnaní s Argentínou, kde sú najlepšie zápasy až príliš divoké a lístky sú drahé, je Uruguaj pre futbalových turistov príjemnejšou destináciou.

Podľa BBC stojí za úspechmi Uruguaja v medzivojnovom období spoločenská situácia. Zatiaľ čo v iných krajinách Južnej Ameriky bol futbal záležitosťou vzdelanejších a majetnejších európskych prisťahovalcov, v malom Uruguaji sa k lopte dostali aj deti z chudobnejšieho prostredia, ktoré boli neraz obratnejšie a odolnejšie.

Keď sa z futbalu neskôr stal globálny fenomén, rozšíril sa postupne do všetkých vrstiev spoločnosti a Uruguaj už nikdy nebol taký dominantný ako v dvadsiatych či tridsiatych rokoch.

Štyri zlaté hviezdičky

Hoci Uruguaj získal „iba“ dva majstrovské tituly, jeho hráči majú na dresoch vyšité štyri zlaté hviezdičky. Do bilancie si totiž započítavajú aj dva triumfy na olympijských hrách z čias, keď ešte majstrovstvá sveta neexistovali.

Podľa tohto kľúča by svetovými šampiónmi boli aj Kanada (1904), či Belgicko (1920), Veľká Británia by sa tešila dokonca trikrát. Uruguaj zvíťazil v rokoch 1924 a 1928, takže keď sa rozhodol usporiadať premiérový svetový šampionát v roku 1930, patril ako medzivojnový suverén k jeho najväčším favoritom.

Historický turnaj,  na ktorom sa zúčastnilo trinásť krajín vrátane štyroch európskych, Uruguaj naozaj vyhral. Vo finálovom zápase porazil svojho rivala z Argentíny a José Leandro Andrade je dodnes považovaný za prvú futbalovú hviezdu.

O dvadsať rokov si Uruguajčania víťazstvo zopakovali v slávnom zápase o titul, kedy preplnená novučičká Maracanã prvý a posledný raz stíchla. Porazili domácu Brazíliu, ktorej na potvrdenie titulu stačila aj remíza.

Suárezove kontroverzie

V európskom prostredí sa Uruguaju darí menej. Na výraznejší úspech mimo juhoamerického kontinentu si belasí museli počkať 60 rokov, kedy na majstrovstvách sveta v Južnej Afrike prenikli až do semifinále. Fanúšikovia dodnes spomínajú na prešibaný ťah Luisa Suáreza, ktorý v štvrťfinále proti Ghane rukou zabránil istému gólu a aj keď bol vylúčený, pomohol svojmu tímu k postupu. O štyri roky neskôr v Brazílii pohrýzol talianskeho obrancu Chielliniho.

Skúsený tréner Óscar Tabárez je pri tíme už dvanásť rokov a ľpie na dôslednej defenzíve, v ktorej dominujú Godín a Giménez, spoluhráči z Atlética Madrid. Útočníci Luis Suárez (FC Barcelona) a Edinson Cavani (Paríž St. Germain) zase patria k najlepším hráčom planéty a rozumejú si aj v reprezentačnom tíme. V 199 zápasoch za národný tím dali dohromady 93 gólov.