Nepamätajme si Rosického iba kvôli zraneniam, ale ako futbalového umelca. V Prahe sa rozlúčil s kariérou

Pred exhibíciou Rosického bývalý spoluhráč z českej reprezentácie aj Arsenalu Petr Čech, ktorý pred pár rokmi patril k top brankárom sveta, v rozhovore pre český Deník Sport povedal: „Myslím si, že po Pavlovi Nedvědovi a pánovi (Josefovi) Masopustovi mohol byť ďalším hráčom, ktorého sme mohli mať so Zlatou loptou. Talent na to má. Je potrebné povedať jednu vec, o ktorej sa veľmi nehovorí, keď sa spomína Tomáš Rosický. Vždy sa hovorí, že to všetko je o talente a dare od Boha. Ľudia si neuvedomia, koľko práce ho to stálo. Pri všetkých smolných zraneniach dostal facku a dokázal sa vždy vrátiť. Každý deň pracoval neuveriteľným spôsobom, aby sa mohol vrátiť, aj keď osud mu nebol úplne naklonený. Vždy sa zodvihol, dokázal začať odznova a prejsť celým procesom, aby sa znova uzdravil a bol tímu prospešný.“

Rosický mal vo svojej kariére smolu na zranenia, ale aj tak dokázal veľa. Bol jedným z najväčších hráčov českej zlatej generácie okolo neho, Čecha a Nedvěda a i na klubovej úrovni dokázal byť rozdielovým hráčom. Takmer vždy, keď sa dostával do vrcholovej formy, sa však zranil. Na svojom poste patril k úplne najlepším a hral vo veľkých zápasoch, no navždy pri ňom budeme mať pocit, že mohol dosiahnuť ešte viac.

„Ak milujete futbal, milujete aj Tomáša Rosického,“ povedal Arséne Wenger, slávny Francúz, ktorý Rosického trénoval v Arsenale. Rodák z Prahy bol prototypom moderného záložníka – dynamického a tvorivého zároveň, plne využiteľného v strede aj na kraji. Dokázal na góly prihrávať aj ich krásne strieľať, ako napríklad v drese Českej republiky proti USA. Bol povestný falšovanými strelami vonkajškom kopačky.

Pre zranenie nedohral ani rozlúčkový zápas

Napriek tomu, že ho brzdili zranenia, Rosický sa bezpochyby stal futbalovou legendou. Patrí k najlepším futbalistom, akí v postkomunistickej Európe vyrástli . Zaslúžil si preto veľkú rozlúčku – posledný duel za pražskú Spartu nemohol kvôli zdravotným problémom odohrať celý, v poslednom zápase za Arsenal mu proti Burnley nevydržala šľacha.

V sobotu večer sa však na pražskej Letnej, kde Rosický vkročil do veľkého futbalu, lúčil vo veľkom štýle: v exhibičnom zápase s účasťou slávnych kamarátov ako Cesc Fábregas či Robin van Persie. „Malý Mozart opúšťa koncertnú halu, ale zostáva v našich srdciach,“ hovoril jeden z PR sloganov na štadióne.

A pritom to vyzeralo tak, že ani ten rozlúčkový zápas sa nakoniec neodohrá. Pár minút pred výkopom sa totiž spustila veľká búrka, ľudia na vypredanom štadióne odchádzali zo svojich miest, aby na nich nepršalo a výkop sa stále posúval. Duel však s hodinovým meškaním začal.

Rosický na tlačovej konferencii potom vtipkoval: „Chalani mi v šatni hovorili: ‚Vidíš, to je znamenie, že by si ešte nemal končiť.‘“ Proti sebe nastúpil výber Česka a výber sveta, ale všetko prebiehalo v uvoľnenej atmosfére. Rosickému odpúšťali ofsajdy a aby dal gól, rozhodca Martin Atkinson z Anglicka mu odpískal aj penaltu.

Jens Lehmann, s ktorým Rosický hral v Arsenale, mu však nič neuľahčil a jedenástku suverénne chytil. Atkinson však sympatizoval s Rosickým a nariadil, aby sa penalta opakovala – a tú už dokázal premeniť. Ľudia na tribúne sa smiali. Novinári sa po zápase na opakovanie jedenástky pýtali Rosického a ten sa vtipne bránil, že Atkinson rukami ukazoval „televíziu“, teda, že celú situáciu konzultoval s videorozhodcom. „Možno ukazoval obálku,“ zareagoval iný novinár.

Rozlúčku pokazil len pokriky z hľadiska

Najsilnejší moment prišiel na úplnom konci zápasu, keď na trávnik v dresoch vybehli aj Rosického brat, otec a štvorročný syn Tomáš. Malému synovi následne prihrali do nájazdu na Lehmanna – Rosický ho zobral na ruky a utekal s ním smerom k bráne, popri sklzoch Fabregasa či Kierana Gibbsa, a z vnútra päťky malý Tomáš kopol Lehmannovi loptu pomedzi nohy. „Bol som prekvapený, že (Lehmann) pustil strelu môjho syna,“ smial sa Rosický.

Exhibícia preto prebiehala v mimoriadne dobrej nálade, ktorú kazil iba piskot ultras fanúšikov Sparty smerujúci na Milana Baroša, najlepšieho strelca Eura 2004, a pokriky „cikáne“ a „smrt Baníku“ (Baníku Ostrava, za ktorý Baroš momentálne hrá). Toho nemajú radi od jarného duelu Baníka so Spartou, keď Baroš podľa reportáží v médiách „hral na hrane“ (tréner Sparty Pavel Hapal sa sťažoval, že im zranil dvoch hráčov) a pomohol Ostrave k dôležitým trom bodom. Zvyšok štadióna urážky od ultras prekrikoval, ale Baroš sa určite necítil príjemne.

Inak však všetko vyzeralo dobre, Atkinson vyťahoval žlté karty iba v rámci zábavy a odpískal štandardné situácie aj po teatrálnych pádoch. Rosický začal zápas v tíme sveta (v druhom polčase hral za českú jedenástku) a pri pohľade na ich zálohu sa hneď mohlo spomínať na sezónu 2007/2008: pri Rosickom sa objavili Fabregas, Francúz Mathieu Flamini, Bielorus Alexander Hleb a aj útočník Robin van Persie.

Veril, že s Arsenalom môže vyhrať všetko

Arsenal čaká na majstrovský titul od roku 2004 – a práve pred desiatimi rokmi bol k nemu veľmi blízko. Po odchode legendárneho Thierryho Henryho sa týmto hráčom z novej generácie, ktorá prichádzala po známych „The Invincibles“ (Neporaziteľní) zo sezóny 2003/2004, a presťahovaní zo štadióna Highbury na nový Emirates Stadium, podarilo až do jari držať na vrchole tabuľky Premier League, ale aj kvôli viacerým zraneniam a strate formy titul nevyhrali.

Vo videodokumente pred zápasom Rosický spomínal, ako v roku 2006 prichádzal do Arsenalu a myslel si, „že s ním môžem vyhrať úplne všetko.“ V lige – a už vôbec nie v Lige majstrov – sa im však zvíťaziť nepodarilo a postupne všetci odchádzali: Flamini do AC Miláno, Hleb s Fabregasom do Barcelony a van Persie do Manchestru United. Rosický ako jediný zostal. „Neboli sme dosť dobrí, aby sme vyhrali Premier League,“ priznal.

Ťažko povedať, či by Rosický v Arsenale zostal, keby bol zdravý a mohol pravidelne hrávať. Po konci v Londýne však odmietol ponuky zo Spojených štátov amerických aj Spojených arabských emirátov a vrátil sa do pražskej Sparty. Ukončenie kariéry oznámil na konci jesennej časti ligy, lebo mu vraj telo viac nedovolilo.

Rovnako ako Pirlo a Riquelme

Rosický sa s futbalom dostal ďaleko, patrí k najlepším hráčom českej histórie. V Arsenale ho mali radi – príspevky z Rosického rozlúčky sa objavili na stránkach klubu na sociálnej sieti, do Prahy poslali aj pracovníkov mediálneho tímu. Pred Emirates Stadium mu zrejme nepostavia sochu ako Henrymu alebo Bergkampovi, ale fanúšikom sa páčila jeho skvelá technika a snaha. Aj preto na exhibíciu cestovali dokonca aj priaznivci z Ázie.

Je veľmi nespravodlivé, ak sa o Rosickom najviac hovorí v súvislosti so zraneniami. V prvom rade bol úžasným futbalistom, ktorý bude určite chýbať. Jeden taliansky novinár mu po stretnutí položil otázku, v ktorej ho spájal s Andreom Pirlom, tvorcom hry, ktorý s futbalom tiež skončil v tejto sezóne. „Chýbajú v modernom futbale hráči ako vy alebo Pirlo?“ spýtal sa.

Rosický nikdy nebol úplne typickým číslom desať: tých je v dnešnom futbale naozaj úplné minimum, posledným bol asi Argentínčan Juan Román Riquelme. Rosický dokázal kvalitne zahrať aj na krídle, nielen v strede ihriska. Na ihrisku však ukazoval víziu, prehľad, eleganciu. Rovnako ako Pirlo a Riquelme, aj on bol veľkým futbalovým umelcom – respektíve „Malým Mozartom“, ako ho ľudia prezývali.