Denník N

Andrej Bán: Slon na Zemplíne (úryvok z knihy)

Foto - Andrej Bán
Foto – Andrej Bán

Reportérovi Andrejovi Bánovi práve vychádza kniha reportáží Slon na Zemplíne. Dnes vám z nej prinášame ukážku.

Tak tu sa kedysi končilo Československo. Treba to povedať bez akejkoľvek záťaže sentimentu, len ako holý fakt. Krajina bola, už nie je. A čo? Nová nebola, a je. V týchto kútoch Európy nič nezvyčajné. Štáty sú podivné živočíchy, čosi ako žaby; narodí sa, potom žubrienka, čo žubrienka, sú to húfy žubrienok, až ostane len pár životaschopných jedincov. A povedzte, kto môže na začiatku vedieť, ako to celé dopadne?

Štát je lotéria, hazardná hra, aj keď, uznávam, dosť populárna a rozšírená. Jej prvým, viditeľným parametrom sú hranice. Kto sa o tom chce presvedčiť, mal by zájsť do čierneho bermudského trojuholníka strednej Európy; mal by sa stratiť v teritóriu vymedzenom na východe ukrajinským Užhorodom, na západe slovenskými Košicami a na juhu skromne a nenápadne ukrytým maďarským mestečkom s dlhým, pre Slovanov ťažko vysloviteľným názvom – Sátoraljaújhely.

Kdesi tu, na týchto v zime beznádejne zamrznutých pláňach, ktorými ako tepny a cievy ľudským telom pretekajú rieky Uh, Latorica či Bodrog, sa za Rakúsko-Uhorska rozprestierala veľká a slávna (všetko staré je veľké a slávne, všimli ste si?) Zemplínska župa. Bola v jednom štáte, v monarchii. Teraz leží v troch.

Bola, už nie je. Nebola, už je

„Vy ste sa rozdelili bez jediného výstrelu, nie ako my,“ povedia vám dodnes s úprimným obdivom kdekoľvek na Balkáne. Naplní ma to hrdosťou. Československo je ešte aj dnes dobrá značka, večná ukážka toho, že ľudia sa v mene štátu, viery či národa nemusia nevyhnutne vraždiť. A to nie je vôbec málo.

 „Od Ašu po Čiernu nad Tisou,“ vravelo sa u nás kedysi.

Šesť jednoduchých slov vymedzovalo krajinu, ktorá od konca roku 1992 neexistuje. Aj keď, kto už len vedel, kde leží Aš a kde Čierna nad Tisou, koho to zaujímalo, kto tam bol? Periférie sú odnepamäti určené len čudným ľuďom, vyhnancom a tulákom. Je to škoda, pretože príbehy periférií sú vždy tie najvýživnejšie, kdekoľvek na zemeguli.

„Viete po maďarsky?“ pýtam sa v pustom centre mesta dvojice chlapov v montérkach. Súhlasne prikyvujú. Pred budovou železničnej stanice, kde sa v lete 1968, tesne pred inváziou, stretli komunistickí vodcovia Alexander Dubček a Leonid Iľjič Brežnev, aby sa ten prvý pokúsil zabrániť tomu, čomu ten druhý zabrániť (na výstrahu všetkým kontrarevolučným živlom) vôbec nechcel, stojí roztomilá stará parná lokomotíva. Relikt. Zaujíma ma, čo znamená biely nápis v maďarčine na jej boku: MINDENNÉL JOBBAN.

„To je… Hát… Ako sa to povie…“ hľadajú slová. Rýchlo pochopím, chlapi síce vedia po maďarsky, po slovensky však veľmi nie. Čert zober nápis, ktorý možno preložiť aj ako ZO VŠETKÝCH NAJLEPŠIE. Zrejme to nebude výzva na iredentu či na ďalšiu revolúciu. Ktovie, možno je to spomienka na pamätný rušeň, keďže prvé bytovky tu po vojne vykurovali práve teplom z parnej lokomotívy.

Foto – Andrej Bán

Žena v policajnej uniforme sa pred chvíľou kamsi ponáhľala. Asi na obed. Na otázku, kam vedie hlavná cesta popri železnici, ktorá ako žiletka rozrezala Čiernu nad Tisou na dve časti, obytnú a pracovnú, iba začudovane odsekne: „Kam by viedla? Predsa do Kráľovského Chlmca a potom do Košíc.“

Hlúposť, pomyslím si, tá beznádejne rovná cesta, narysovaná súdruhmi po druhej svetovej vojne ako podľa pravítka, vedie predsa na východ. A tam sú dobre zabezpečené schengenské hranice, pohraničníci so psami, infračervené kamery, pašeráci lacných cigariet a utečencov z Iraku či Afganistanu; svet dômyselných dronov, prakov či dokonca potápačov alebo vrtuľníkov, ktoré dostanú tovar cez čiaru ešte aj dnes, v januári 2018, tam, kam treba, a to napriek všetkým moderným vymoženostiam polície.

Ďalej, smerom na východ, je Ukrajina a za ňou Rusko, celkom iný, pre mnohých bájny, mýtický svet. Policajtka akoby tušila, o čom uvažujem. Dodá: „Tá cesta sa oblúkom vracia naspäť k nám, na Slovensko.“ Aha, pomyslím si sklamane. Ďalej už nemá zmysel ísť.

* * *

Je to ťažké, byť hrdým obyvateľom mestečka, kde sa v priebehu sedemdesiatich troch rokov jeho existencie neudialo nič významnejšie ako schôdzka Dubčeka s Brežnevom pred inváziou vojsk Varšavskej zmluvy. Schôdzka sa konala od 29. jú­la do 1. augusta, o tri týždne k nám prišli tanky. Pamätníci mi v roku 2008 rozprávajú o srdečnom ovzduší schôdzky vo vagóne, čo platí, pravda, iba navonok.

Bizarné je už samotné určenie miesta rokovaní. Súdruhovia z Moskvy navrhovali ukrajinský Ľvov, súdruhovia z Prahy Košice. Napokon pomyselný prst na mape ukázal kompromisne na Čiernu nad Tisou, ktorá vznikla v roku 1946 mocenským zlúčením častí katastrov piatich obcí ako zázemie pre železničné prekladisko zo širokorozchodnej trate.

Ján Bogoly, bývalý stredoškolský učiteľ z neďalekého Kráľovského Chlmca, ktorý sa venuje miestnej zamotanej histórii, mi k tomu dodáva: „Toto mesto vzniklo na močiaroch. Železničným uzlom bol kedysi Čop, ktorý dnes leží na Ukrajine. Trianonská zmluva po prvej svetovej vojne hovorila o tom, že strategická železničná trať Košice – Čop pripadne ČSR, nie Maďarsku. Málokto pritom vie, ako vzniklo Slovenské Nové Mesto. Takisto pri železnici.

Československu malo pripadnúť aj mesto Sátoráljaújhely, Francúzi však tlačili na to, aby trať síce patrila ČSR, ale mesto zostalo Maďarsku. Po druhej svetovej vojne sa prezident Beneš bál o svoju funkciu a Zakarpatie aj s Čopom fakticky daroval Stalinovi. Odrazu mali železničný uzol Ukrajinci aj Maďari, bol to Záhony, nie však Československo.“

Foto – Andrej Bán

A tak vznikla Čierna nad Tisou. Jediné mesto na Slovensku, ktoré má dodnes sovietsky výzor. A nielen výzor, aj pach. Ak tam vstúpite do univermagu (dnes má názov supermarket), ovanie vás

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie