Karol Kubík pôsobil v tajnej cirkvi, otec vstúpil do družstva pod nátlakom, dedinčania to považovali za zradu

Karol Kubík sa narodil v Hornom Vadičove na Kysuciach 2. júna 1934. Narodil sa v rodine živnostníka a maloroľníka. Jeho otec Mikuláš a aj jeho starý otec Martin mali okrem svojej role aj živnosť na predaj kuchynského riadu a prípravkov na domácu výrobu plátna, ako boli časti krosien – brdá, nitelnice – a súkna: krample.

Jednou z prvých spomienok z detstva, na ktorú si Karol spomína je, ako ho rodičia a starí rodičia ešte predtým, než začal chodiť do školy, brávali na pole.

Vďaka pracovitosti rodičov sa rodina Kubíkovcov mala o čosi lepšie ako mnohé iné rodiny v okolí, a Karolovi rodičia si tak mohli postaviť na vtedajšie pomery o niečo väčší trojizbový dom. Karolova mama Hermína sa počas vojnového Slovenského štátu stala prvou kvalifikovanou pôrodnou asistentkou v okolí.

Popri troch deťoch vychodila špeciálny štátny kurz v Turčianskom Sv. Martine, napriek tomu, že nespĺňala oficiálne podmienky kurzu – nemala ukončenú meštianku. Hermína Kubíková strávila v škole iba päť zím, no vďaka svojej usilovnosti, čítaniu náboženských časopisov ako Posol, Hlasy z domova a misií a kázňam v kostole nadobudla všeobecný prehľad, aj preto sa jej podarilo úspešne zložiť skúšky do kurzu.

Vojnu, ktorú vtedy Karol ako mladý chlapec veľmi nevnímal, predznamenala výučba v škole. „V škole nám hovorili: je vojna, potravín je málo, a preto treba dôkladne prežúvať jedlo, ktoré máme. To je moja prvá spomienka na vojnové roky.“

Druhý obraz z jeho pamäte pochádza zo začiatku roka 1945. V scenériách zimnej kysuckej prírody chlapci uvideli na jasnej oblohe v diaľke lietadlo, ktoré postupne klesalo a odrážali sa od neho krásne biele bodky – vyskakujúci parašutisti.

Front sa do Karolovho kraja priblížil v apríli 1945, počas osláv sviatkov Veľkej noci. Keď sa s rodinou vracali z kostola z večernej slávnosti Vzkriesenia, všimol si vtedy desaťročný chlapec zvláštnu červeno-oranžovú žiaru smerom na východ od ich rodnej dediny. Až dodatočne sa dozvedel, že práve v ten večer horela Terchová.

 Striedanie armád

Práve od Terchovej na jeho rodnú dedinu dopadli výstrely a Kubíkovci sa museli asi mesiac skrývať v pivnici. „Náš dom počas ostreľovania jedným zásahom minuli tesne vedľa a jeden dostal priamo na humno. To už boli dosť tvrdé veci, to sme už cítili, že je zle.“

Vojna sa stala realitou a v bezprostrednom okolí Horného Vadičova začali prebiehať intenzívne boje medzi Červenou armádou a maďarskými vojskami, ktoré v tej časti frontu pomáhali ustupujúcemu Wehrmachtu: „Keď vystrčil človek z pivnice nos, bolo vidieť na poli také stopy, akoby vybuchovali malé sopky. To boli guľky z pechotných zbraní.“

Počas príchodu frontu do chotára sa u Kubíkovcov zložil štáb maďarských vojakov. „U nás v dome býval ich veliteľ, ktorého sme prezývali Ficko, podľa figúrky z Čachtickej panej, ktorú nám ešte pred vojnou čítavala mama. Cez deň sme bývali v pivnici a tí vojaci boli v poli, odkiaľ prichádzali celí zaprášení, keď sa vymieňali rotácie. Cez deň sme teda boli schovaní, lebo vonku sa strieľalo. No večer, keď už bola tma a boje utíchli, vychádzali sme hore do kuchyne niečo si uvariť. Tam bola vždy veľká tlačenica – všade vojaci. Tí mali pri sporáku položené vrece s červenou kapustou. Raz nastala akási nervozita a moja sestra, ktorá mala vtedy asi 14 rokov, do tej kapusty kopla a veliteľ, ten Ficko, ako to uvidel, zakričal niečo škaredé po maďarsky a siahol po zbrani. A to nebol žiaden špás. Až dodatočne som si uvedomil, že taký veliteľ na frontovej línii – to je aj prokurátor, aj sudca a koniec koncov aj exekútor. Bol tam však jeden vojak maďarskej armády zo zabratého územia od Lučenca, volal sa Bolyos, ktorý vedel po slovensky a naši s ním už v tom čase dlhšie komunikovali. Ten vtedy našťastie zakročil a veliteľa Ficka upokojil.“

S tým istým maďarským vojakom od Lučenca sa spája aj ďalšia príhoda. V iný deň maďarskí vojaci na dvore zbavovali zabitú sviňu chlpov tak, že ju zavesili a pod ňou zapálili slamu. Kubíkovci sa novému postupu divili, keďže dovtedy boli zvyknutí prasa omývať horúcou vodou v koryte. Popri tom opaľovaní však zrejme oheň z kopcov zaregistrovali Rusi a na dom Kubíkovcov naviedli raketu. Tá zasiahla priamo ich humno a za obeť si tam vzala ustajnené kone.

Vojak od Lučenca v ten deň rozprával, že šrapnel z výbuchu sa mu zastavil priamo na agnušteku (zázračný medailón, pozn. ed.), ktorý nosieval okolo krku. Vojak prežil – nielen vojnu, ale aj následné roky až do roku 1950 ako zajatec v sovietskych gulagoch.

Neskôr, po návrate, nadviazali obe rodiny kontakt, ktorý cez generácie trvá dodnes.

Horliví osloboditelia

Maďarských vojakov po čase vystriedali Nemci, ktorí si z rodinného domu Kubíkovcov urobili poľný lazaret prvej pomoci. „Tam som už naozaj uvidel krutosti vojny: rozbitú hlavu, odtrhnutú ruku, ranených a stonajúcich vojakov.“

Od nemeckých vojakov, ktorí boli v tom čase ubytovaní v dome u starého otca, dostal Karol aj svoju prvú čokoládu v živote. Celkovo na Nemcov spomína v dobrom. „Aj keď je všeobecná chuť nadávať na Nemcov, nemám na nich zlé spomienky. Horšie to však bolo s Rusmi.“

Treba však pripomenúť, že na iných miestach Slovenska bola skúsenosť mnohých obyvateľov s nemeckou armádou omnoho trpkejšia.

Karolovho rovesníka, bratranca Tóna, poslali ráno rodičia na roľu pásť ovce. „Rusi v kopcoch to zrejme zbadali a fikli to na nich kaťušou. Pohreb bol potom nadránom, kým ešte nebolo vidno.“

Sovietske delostrelectvo páliace smerom od Terchovej mu zabilo aj spolužiaka. Najhoršiu spomienku má však z konca apríla. „Keď sa rozšírila správa o samovražde Adolfa Hitlera, to už boli Rusi priamo u nás v dedine. Od radosti vyhadzovali čapice s pokrikom: ‚Hitler Kaputʻ. My sme v tom čase boli opäť schovaní v pivnici pod schodiskom a raz sa k nám do vnútra vovalilo Rusisko a namierilo si to rovno za mamou. My deti sme robili krik a ten Rus prestal, až keď si zrejme všimol, že mama je v pokročilom štádiu tehotenstva.“

Onedlho nato sa 7. mája, ešte stále počas prechodu frontu cez Kysuce, narodil Karolov brat Mikuláš.

Neskôr po vojne, ako sa ruskí vojaci vracali späť do vlasti, na nich spomína: „Chýbala mi na nich tá radosť, že ideme domov. Oni už pravdepodobne niečo vedeli. Lebo tak sa hovorí, že týchto ľudí, ktorí videli kapitalizmus, potom izolovali, ale to už je iná história.“

S blížiacim sa frontom sa uzavrela škola a Karol dostal vysvedčenie s dátumom apríl/máj s hlavičkou Slovenská republika a slovenským znakom. Keď front prešiel a školský rok znova pokračoval, dostal aj druhé vysvedčenie: tentoraz už s označením Československá republika – Slovenská národná rada. Tak sa stalo, že vtedajší piataci dostali dve vysvedčenia.

Pred voľbami rozširoval protikomunistické letáky

Po vojne Karol pokračoval v štúdiách na meštianskej škole v Kysuckom Novom Meste a následne na gymnáziu v Žiline. Jeho otec sa stal predsedom miestnej organizácie Demokratickej strany a spolu s dvanásťročným synom sa angažoval v kampani pred voľbami. Karol si spomína na plagáty s heslami: „Každý vôl a pes volí KSS!“ Hrdo ich rozširoval po dedine.

Práve kvôli otcovej angažovanosti ho chlapci z komunistických rodín častovali nadávkami do fašistov. Pod vplyvom iných udalostí sa na vojnu postupne zabudlo, až prišiel február 1948 a namiesto rannej modlitby sa v školách začala spievať pieseň práce.

V roku 1951 bol počas súdneho procesu s biskupmi Vojtaššákom, Buzalkom a Gojdičom riaditeľom školy už novo nastolený komunista. Ten zorganizoval podpisovú akciu s rezolúciou, v ktorej žiadali prísne potrestanie obvinených biskupov. Karol, už v tom čase zväzák, ju však odmietol podpísať, skončil so zväzáctvom a neskôr ho neodporučili na vysokú školu.

Vyfasoval zlý kádrový posudok a dostal nálepku triedneho nepriateľa. Na základe toho sa však spriatelil s chlapcami z cirkevných gymnázií, ktoré komunistický režim zrušil. Tí ho vzali medzi seba, a tak sa začal angažovať v náboženskom prostredí – v kruhoch, ktoré neskôr dostali označenie tajná alebo podzemná cirkev.

Na začiatku roka 1951 Karolovi na ťažkú pľúcnu chorobu zomrela mama. V tom istom roku zobrali jeho otcovi komunisti živnosť a keďže si na povale odložil niekoľko kusov riadu, ktorý neskôr pri prehliadke komunisti našli, začali mu robiť problémy a zavreli ho na rok do väzenia. Prešiel si Leopoldovom aj Jáchymovom.

Karol sa po maturite uchytil ako mzdový účtovník v Drevine Brodno a niekoľkokrát sa pre zlý kádrový posudok neúspešne hlásil na vysokú školu. Po roku zamestnania sa skúsil dostať na Vojenskú technickú akadémiu, ale nepozvali ho ani na prijímaciu skúšku. Napokon sa prihlásil na ČVUT do Prahy, kde sa mu s miernymi komplikáciami podarilo pokračovať v štúdiu.

Nútená kolektivizácia

Počas štúdií v roku 1958, keď bol vo štvrtom ročníku, sa v Hornom Vadičove rozpútala agitácia za socializáciu vidieka, teda za združstevnenie. Jeho otec najprv odmietal vstúpiť do JRD, no napokon pod nátlakom prihlášku podpísal. Dedina to považovala za zradu a Mikuláš Kubík napokon svoje rozhodnutie odvolal.

Nastali ďalšie komplikácie a Karolovho otca opäť zatvorili. Na súde dostal obžalobu s paragrafmi na dvadsať rokov, no taktiež ponuku, že keď vstúpi do JRD, odsúdia ho len na čas, ktorý si už odsedel. Podpísal, no niektorým ľuďom z Horného Vadičova, ako aj z iných obcí na Kysuciach sa aj tak podarilo v tom čase združstevneniu vyhnúť.

V rodine s Alexandrom Machom

Karol sa aj po ukončení vysokoškolského štúdia naďalej pohyboval v katolíckom prostredí, kam sa dostal ešte ako gymnazista. Jedného podvečera ho pred jezuitským kostolom do skupiny mladých ľudí pozval jeho kamarát a spolužiak Janko Michal.

Tam sa zoznámil so svojou budúcou ženou Darinou, dcérou ministra vnútra vojnového Slovenského štátu Alexandra Macha. Karol tak s Machom po jeho prepustení z väzenia udržiaval časté styky.

Na otázku, či niekedy Mach vyslovil ľútosť nad osudom slovenských židov, za ktorý niesol zodpovednosť, odpovedá: „To bola jeho najväčšia a celoživotná trauma. Ešte aj na smrteľnej posteli to pripomínal, že síce bol za vysídlenie, no nie za likvidáciu.“

Alexander Mach bol počas retribučných procesov po druhej svetovej vojne napriek očakávaniu trestu smrti odsúdený na 30 rokov väzenia. Ako minister vnútra Slovenského štátu však niesol plnú zodpovednosť za kroky slovenskej vlády, vrátane protižidovských zákonov a najmä deportácií do vyhladzovacích táborov mimo územia štátu.

Nakoniec si vo väzení odsedel 23 rokov a v roku 1968 bol prepustený po amnestii prezidenta republiky.

V pozornosti ŠtB

Rodinné väzby a najmä aktívne združovanie sa s katolíkmi neskôr Karolovi spôsobili problémy so Štátnou bezpečnosťou. Pre svoju blízkosť ku katolíckemu prostrediu sa dostal do hľadáčika tajnej služby.

V roku 1982 ho predvolali na pasové oddelenie ministerstva vnútra. Na vrátnici ho čakal príslušník tajnej služby a doviedol ho do kancelárie: „Rozhovor s príslušníkmi sa začal mierne, spočiatku sme debatovali priateľsky, no odrazu sa ozvalo ako hrom z jasného neba: ‚Vyprázdnite vrecká!‘ Ale na to som bol pripravený. Jednak som čítal zápisky biskupa Korca a jednak poučenie od doktora Čarnogurského, ako sa správať na výsluchoch, ktoré sa šírilo v samizdate. Tak som im povedal, že ja nič vyprázdňovať nebudem, ale že sú v presile, tak som zdvihol ruky, nech ma oberú sami. A veru ma aj obrali. Z toho výsluchu som si zapamätal ešte hlášku: ‚Keď sa dohodneme, nedopadnete ako Přemysl Coufal.‘  Takto ma strašili.‘

Sviečková demonštrácia, November a opadnutie eufórie

Přemysl Coufal bol člen tajnej cirkvi, ktorého ŠtB zavraždila, respektíve dohnala k samovražde. Nebola to však jediná nepríjemnosť s komunistickou tajnou službou.

Jedného večera jeho žene niekto zavolal falošnú správu, že Karol skončil pod kolesami električky. Karol sa však naďalej angažoval v cirkevnom živote a v cirkevnom samizdate sa pričinil o preklad a vydanie viacerých publikácií, medzi nimi aj spisov pápeža Jána Pavla II. ešte pod menom kardinála Karola Wojtylu. Neskôr, pri poslednej návšteve pápeža Jána Pavla II. na Slovensku v roku 2003, mu preklad aj osobne odovzdal.

Spomína aj na Sviečkovú demonštráciu, ktorá bola prvou slovenskou organizovanou akciou za náboženskú slobodu a ľudské práva. Aj keď sa Karol osobne príprav nezúčastnil, už dva dni pred jej konaním si všimol, že v blízkosti jeho domu sa pohybujú tajní. Vybavil si preto na deň jej konania z práce služobnú cestu do Mikulova. Rýchlo sa však z nej vrátil naspäť a šiel priamo na Hviezdoslavovo námestie.

Karol so sebou zobral aj staršieho syna, ktorému však zakázal ísť do epicentra demonštrácie. Sám sa však dostal takmer doprostred davu, až pred Národné divadlo. Absolvoval modlitbu a aj následný zásah SNB a polievanie vodnými delami.

S príchodom Novembra ’89 Karol chodieval na manifestácie, no už počas nich tušil, že keď opadne eufória, prídu všedné dni so svojimi problémami. V deväťdesiatych rokoch ho KDH navrhlo za poslanca miestneho zastupiteľstva. Citlivo vnímal aj atmosféru konca 90. rokov, no ako hovorí, našťastie to všetko dobre dopadlo.