Denník N

Reakcia na Šimečkov odkaz o Petersonovi

Jordan B. Peterson. Foto - Facebook Jordana B. Petersona
Jordan B. Peterson. Foto – Facebook Jordana B. Petersona

Pri kontroverznejšej téme tento formát stráca na význame.

Autor je doktorand metaetiky na University of Durham

M. M. Šimečka napísal prednedávnom krátky článok o Jordanovi B. Petersonovi. Vlastne nenapísal. Išlo skôr o sumarizáciu článku z The New York Times od Nellie Bowlesovej, ktorá je súčasťou jeho pravidelnej rubriky Odkaz MMŠ. Jej zámerom je spracovať zaujímavý zahraničný článok a poskytnúť ho slovenskému čitateľovi.

Cieľom mojej reakcie nie je priamo so Šimečkom polemizovať o obsahu článku, keďže nie je jeho priamym autorom. Moja hlavná výčitka je nekritickosť v jeho spracovaní.

Dalo by sa namietať, že Šimečkova rubrika je z povahy nekritická a zahraničný článok iba podáva ďalej. To sedí. Námietka však stráca na sile priamo úmerne s tým, ako sa zvyšuje kontroverznosť, závažnosť či citlivosť spracovanej témy. Jedna vec je podať nekritický odkaz o pocitoch delfínov, plochej Zemi či sibírskej dedine a niečo iné je nekriticky spracovať príbeh niekoho ako Jordan Peterson.

Šimečka má pravdu, keď v úvode predstavuje Petersona ako „veľkú celebritu“. Pre čitateľa treba dodať rozlíšenie, že v Petersonovom prípade nejde o celebritu zrodenú zábavným priemyslom či športom, ale o niekoho, koho by bolo lepšie nazvať „verejným intelektuálom“, ktorý priťahuje zaujímavosťou a pochopiteľnosťou svojho myslenia.

Je intuitívne očakávať, že v tomto kontexte celebrity bude častou praxou jeho myšlienky dezinterpretovať alebo mu vkladať do úst slová a závery, ktoré by sám nikdy nepovedal. Pri čítaní populárnokritických reakcií sa potom môžeme stretnúť nielen s Petersonovými myšlienkami, ale aj napríklad s „Bowlesovej Petersonom“.

Nič nové pod slnkom. Je to ako čítať Platónovho Sokrata, neotomistického Akvinského, feministického Marxa, Marxovho Hegla a zoznam môže pokračovať. Dôležité je, nakoľko sme ochotní ísť pri zložitých mysliteľoch k primárnej literatúre a snažiť sa ich najprv pochopiť a až potom kritizovať.

Žiaľ, Bowlesovej článok nedáva v tejto veci najlepší príklad. Svoj text síce prezentovala ako rozsiahlu a neutrálnu reportáž založenú na dvoch dňoch, ktoré s Petersonom strávila, ale každému, kto si od Petersona niečo vypočul alebo prečítal, bude podozrivé, aký druh logickej alchýmie Bowlesová používa pri vyvodzovaní svojich záverov. Nevyčítam jej, že s ním nesúhlasí, ale ako s ním nesúhlasí.

Podobne sa k Petersonovým myšlienkam (zdôrazňujem slovo „myšlienkam“, nie k Petersonovi ako osobe) správali aj Cathy Newmanová na Channel 4, Anna McElvoyová v online rozhovore na intelligence2, Michael E. Dyson počas nedávnej Munk Debate, Jay Caspian Kang na VICE News či (nepriamo) Nathan Rambukkana na univerzite Wilfrid Laurier vo veci škandálu ohľadne slobody slova, ktorý priniesla Lindsay Shephardová.

Šimečkov článok je prekvapivý v tom, ako nekriticky prijíma „Bowlesovej Petersona“. Samozrejme, výhoda jeho odkazu spočíva v tom, že ho nemožno úplne viniť za obsah jeho článku. Ale čiastočne sa zodpovednosti nevyhne.

Verím, že Bowlesovej reportáž nebol jediný článok, ktorý si Šimečka o Petersonovi prečítal, a teda nemohol nevedieť, akých kontroverzných vecí je súčasťou. Preto je namieste byť obzvlášť ostražitý v tom, ako interpretovať jeho kritikov (ako aj sympatizantov).

Šimečkova kritika mohla byť buď v súlade s inými zahraničnými autormi (napríklad Nathanom Robinsonom, Pankajom Mishranom alebo Brentom Cooperom), alebo sa na Bowlesovú mohol pozrieť v širšom spektre ľudí, ktorí s Petersonom nesúhlasia, pričom tí majú ďaleko od homogénnej masy – stačí sa pozrieť na rozdiel medzi Dysonom a Stevenom Pinkerom.

Spracovanie Bowlesovej článku vo formáte Šimečkovho odkazu bola nešťastná voľba. Pri kontroverznejšej téme tento formát stráca na význame, pretože bez kritického postoja je čitateľ odkázaný na to, že musí dôverovať slovenskému autorovi, ktorý sám verí v správnosť interpretácie pôvodnej autorky. Krivošíkov článok, ktorý vyšiel dva týždne po Šimečkovi, sa tejto chybe vyhol.

Dve záverečné poznámky.

Áno, Peterson je kontroverzný intelektuál, ale súčasne je kontroverzný ojedinelým spôsobom. Ten spočíva v jeho zrozumiteľnosti (jeho návod pre vysokoškolákov, ako napísať zrozumiteľnú kritickú esej, by mohli oceniť aj jeho najväčší kritici) a vedeckosti – ako klinický psychológ, ktorý sa dlho venoval vplyvu drog na fungovanie mozgu, má Peterson lepšie vedomosti z neurológie ako mnoho z jeho žurnalistických kritikov.

Po druhé, je nevyhnutné aspoň v krátkosti poukázať na dva časté a kľúčové body dezinterpretácie Petersonovho meta-naratívu, ktoré od Bowlesovej prebral aj Šimečka. Prvý sa týka chaosu, poriadku a nadvlády mužov a druhý prirovnávaniu Petersonovho myšlienkového systému k nacistickému projektu.

Peterson údajne hlása „nadvládu mužov“ (samotný Bowlesovej článok sa volá Jordan Peterson, strážca patriarchátu), čo má vyplývať z jeho tvrdení, že poriadok je mužský princíp a chaos ženský.

Naozaj vyplýva? Vôbec nie. Poriadok a chaos ako mužský a ženský princíp nie sú ani fyzikálnymi zákonmi, ani metafyzickými princípmi, ale metaforickým pohľadom na tvorivú dynamiku sveta a vzťahov. Po prvé, oba – mužský aj ženský princíp – sú nevyhnutné a nejde tu o „nadvládu“ poriadku nad chaosom, ale o ich vzájomné dopĺňanie sa: zjednodušene povedané, poriadok symbolizuje stabilitu, chaos kreativitu. Po druhé, Peterson koncepčne nechápe hierarchickosť sveta/spoločnosti/vzťahov ako patriarchálnu, ale ako založenú na tom, čo nazýva hierarchia kompetentnosti (nie moci); inými slovami, ako dobre vie niekto niečo urobiť.

Druhý kľúčový bod dezinterpretácie spočíva v prirovnaní k nacistickému projektu. Keď si ktokoľvek vypočuje aspoň prvé tri prednášky z Petersonovho kurzu na Torontskej univerzite s názvom Maps of Meaning: The Architecture of Belief, kde ponúka analýzu, ako vzniká skupinové myslenie, ktoré viedlo k nacistickej či sovietskej totalite, zistí, že Peterson by bol veľmi zvláštnym druhom sebazničujúceho nacistu, ak by bola Bowlesovej interpretácia pravdivá. Peterson prichádza dokonca k podobnému záveru ako Hannah Arendtová v jej koncepcii banality zla.

V skratke, Petersonova intelektuálna úcta k autorom ako Solženicyn, Dostojevskij, Nietzsche, Frankl či Havel ho nielenže na míle vzďaľuje od pseudo-nacistického tábora „alt right“, ale robí z neho spojenca v boji proti návratu týchto zotročujúcich myšlienkových systémov. A to je dôvod, prečo ho mnohí vnímajú ako „celebritu“ v boji za slobodu slova, ktorá je nevyhnutným nástrojom slobody myslenia.

Sám Peterson sa nestráni diskusie aj so svojím najhorlivejším kritikom, ale každý oponent si musí dať pozor, čo kritizuje: Petersonove myšlienky alebo ich karikatúru. Žiaľ, Šimečkov odkaz ponúkol čitateľom „Bowlesovej Petersona“.

Ako to nedávno trefne povedal Stephan Fry, čo nám dnes chýba, sú isté „oxfordské“ alebo „univerzitné spôsoby“, ako úctivo narábať s myšlienkami. Vo svete, ale aj doma.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie