MS 2010: Slovensko v Afrike vyradilo majstrov sveta, lebo malo skvelého Vitteka aj množstvo šťastia

Čo tvorí futbalový úspech? Umenie a taktika, ale aj – a chce sa povedať najmä – snaha a kopa šťastia. Po príklady nemusíme chodiť ďaleko, stačí si spomenúť na to, ako sa Slovensko kvalifikovalo na majstrovstvá sveta v roku 2010.

Slovensko totiž do kvalifikácie vstúpilo presne tak, ako sa očakávalo – vyhralo doma nad Severným Írskom, prehralo v Slovinsku a potom porazilo San Marino. Sotva oslnilo; práve Slovensku dalo San Marino jediný gól v kvalifikácii, ktorú ukončilo s bilanciou desať zápasov, desať prehier a štyridsaťsedem inkasovaných gólov.

Vyzeralo to tak ako vždy: Slovensko niečo vyhrá a niečo prehrá, vo všeobecnosti sa k postupu aj trochu priblíži, ale nakoniec to s prehľadom stačiť nebude. Potom však prišiel domáci zápas s Poľskom, ktorý všetko zmenil, a keď sa kvalifikácia skončila, Slovensko nielen postúpilo, ale aj vyhralo svoju skupinu. Pretože futbal, to je umenie a taktika, ale hlavne snaha a kopa, naozaj kopa šťastia.

Ako inak chcete totiž vysvetliť to, čo sa ani nie za dve minúty stalo 15. októbra 2008 v Bratislave?

Dámy a páni, Stano Šesták

Je 84. minúta, Slovensko prehráva a zdá sa, že je na najlepšej ceste naplniť to, čo sme napísali vyššie. Lenže potom je aut.

Hodí ho Obžera (čo tam vôbec hľadá?), lopta sa odrazí k Vittekovi a od neho ku Kozákovi, ktorý hlavičkuje (prečo, keď hlavičkovať nevie?). Lenže práve preto, že hlavičkovať nevie, brankárovi Borucovi úplne popletie hlavu, ten vybehne, ale loptu nechytí, tá sa odrazí k Šestákovi a Šesták konečne urobí poriadok, dá totiž gól a Marcel Merčiak môže explodovať.

Lenže stále nie je koniec, stane sa čosi ešte menej pravdepodobné. Kamery ešte stále opakujú predchádzajúcu akciu, večný spolukomentátor poľského futbalu Dušan Radolský ešte stále niečo hovorí, keď sa lopta po rýchlom aute dostane ku Janovi Kozákovi.

A Jano Kozák uniká, čo je tiež zvláštna vec, lebo Jano Kozák okrem hlavičkovania nevie ani behať. Tak to aj vyzerá: beží, je to tak trochu smiešne, modlíte sa, aby sa mu nezaplietli nohy, namiesto nich sa mu zamotá lopta, ale dokáže sa tváriť, že to tak plánoval.

Odcentruje, poľská obrana je v zmätku, Šesták vystrelí, ale nie je to bohvieaká strela; Boruc by ju bez problémov chytil. Ešte pred ním sa však rozhodne zakročiť obranca, mení smer lopty, zrazu je z toho situácia. Brankár smeruje do jednej strany a lopta do druhej, pomaly, odráža sa od tyče, brankár sa už spamätal a hádže sa po nej, lenže hádže sa aj Stano Šesták a je z toho gól a je to sláva a o chvíľu je koniec.

Slovensko za necelé dve minúty otočilo zápas; šťastne, ale zaslúžene. Zaslúžene, ale šťastne; a ak chcete vedieť, aký to bol pocit, môžete sa ma opýtať: sledoval som ho totiž v študentskom klube v Krakove – ja a asi päťsto Poliakov.

Rozhodujúci zápas na prázdnom štadióne

O rok neskôr sa píše 14. október a ja som v Krakove – opäť, nie znova. Ráno je na ulici pätnásť centimetrov čerstvého snehu a ďalší vytrvalo pribúda. Nedáva to veľký zmysel, lebo je október a tiež preto, že večer sa má hrať najdôležitejší zápas v histórii slovenského futbalu. Stačí vyhrať v Chorzówe a majstrovstvá sveta sú vo vrecku.

Poľská reprezentácia je v tom čase v stave totálneho rozkladu. Fanúšikovia ju bojkotujú, hráči nechcú hrať, a ak hrajú, tak hrozne; trénera odvolali, nového síce vymenovali, ale aj on sám vie, že je tam len nachvíľu a len akože. Tak vyzerá aj nominácia: v podstate povolá každého, kto chce hrať. No a do toho ešte ten sneh.

Ak by to nebol rozhodujúci zápas, bolo by to absurdné divadlo. Sliezsky štadión v Chorzówe je obrovský, zmestí sa naň 55 000 divákov, teraz ich je na ňom prinajlepšom päťtisíc, aj to väčšinou Slovákov. Hľadisko zíva prázdnotou, ihrisko je zasnežené, nevidno čiary a nevidno ani loptu, vládne na ňom ticho, teda okrem nadávok slovenského trénera.

A tak to je: keď príde ten rozhodujúci moment, nikto nevie, ako sa to stalo, lopta je len zrazu v sieti, do ktorej ju poslal Seweryn Gancarczyk. Všetci trénerovi hovorili, že Gancarczyka postaviť nemá, on ho postavil