V Moldave ho zbili policajti. Sny si teraz plní v Nemecku

„Viete, ale to nie je hanba, že sme vtedy dostali. To je smutné,“ je jedna z prvých viet, ktorými Leonard Horváth začne rozprávanie o tom, čo sa stalo pred piatimi rokmi.

Policajti v júni 2013 vtrhli do rómskej osady za Moldavou nad Bodvou a zbili tam desiatky ľudí vrátane žien a detí. Štát dodnes trvá na tom, že policajti neurobili nič zlé, a aj nový policajný prezident Milan Lučanský hovorí, že Rómovia sa „samozbili“.

Policajti majú ochranu ministerstva vnútra aj Ústavného súdu, osobne ich obhajoval a chválil bývalý premiér Robert Fico a jeho minister vnútra Robert Kaliňák (obaja Smer). Fico im prišiel ešte ako predseda vlády potriasť rukou priamo do Moldavy.

Leonard je jeden zo šiestich zbitých Rómov, ktorých po rokoch vyšetrovania a súdov, naopak, obžalovali: z krivej výpovede.

Oslava a bitka

Leonard mal vtedy sedemnásť a s kamarátmi oslavoval ukončenie projektu čistenia osady. Oslava bola hlučná, a tak prišli policajti. Leonarda chceli odviesť. Deti začali do policajného auta hádzať kamene.

Okrem Leonarda zatkli aj duševne chorého Ernesta. Policajti, prokuratúra aj súdy mali o jeho zdravotnom stave znalecký posudok. Aj tak ho nechali vo väzbe dva mesiace.

Leonarda po štyroch dňoch pustila z policajnej cely sudkyňa. „Vôbec som to vtedy nechápal. Po slovensky som takmer nerozumel. Len jednu vetu: Pán Horváth, môžete ísť domov.“

V cele u policajtov sa veľmi bál, že skončí vo väzení. „Mal som strach, aby som sa nedostal tam, kam netreba.“

Radosť z prepustenia na slobodu netrvala dlho. Ešte v ten podvečer vtrhlo do osady viac ako 60 policajtov. Všade bol krik, deti plakali a schovávali sa pod postele. Báli sa všetci, veľkí aj malí.

Zásah nazvali Represívno-pátracia akcia 100. Výsledkom bolo tridsať zranených. Neskôr slovíčko „represívna“ z oficiálnych záznamov zmizlo. Policajti to vysvetľovali tým, že sa do oficiálnych záznamov dostalo „omylom“ ako prežitok minulosti. Pojem „represívny“ sa totiž používal len do mája 2013, zatiaľ čo zásah v Moldave bol „až“ v júni. Akcia mala byť podľa oficiálneho vysvetlenia zameraná na pátranie po hľadaných osobách a kradnutých veciach.

Bitkou získali rešpekt

Keď o priebehu akcie napísali novinári, zásah začala prešetrovať ombudsmanka Jana Dubovcová a kritizoval ho aj rómsky splnomocnenec Peter Pollák.

Verejná ochrankyňa práv zistila, že policajti pri akcii nenašli ani jednu vec pochádzajúcu z trestnej činnosti a ani jeden zo zadržaných nebol na úteku.

Vtedajší policajný prezident Tibor Gašpar napriek tomu považoval akciu za úspešnú. „Zásah bol štandardný a policajti majú odvtedy v osade väčší rešpekt,“ konštatoval pred ľudskoprávnym výborom parlamentu.

Policajti našli oporu aj v ministrovi vnútra Robertovi Kaliňákovi, ktorý hovoril, že „polícia jasne ukázala, na čej strane stojí“ a že „zákon musí platiť pre každého“. Predseda výboru pre ľudské práva Rudolf Chmel to videl inak: „Zmlátení našli ochranu v mimovládnej organizácii a u ombudsmanky a tí, ktorí mlátili, zase na ministerstve vnútra.“

Policajná inšpekcia, ktorá organizačne patrí pod ministerstvo vnútra, už v auguste prípad uzavrela s tým, že zásah bol v poriadku. Vyšetrovateľ tak rozhodol napriek tomu, že okrem zasahujúcich policajtov si vôbec nevypočul svedkov – poškodených, teda zbitých Rómov. Na výsluch ich zavolal až v roku 2014 po tom, ako do prípadu zasiahol prokurátor.

Na pokyn prokurátora, teda po viac ako siedmich mesiacoch, dostali slovo aj obyvatelia osady. Ale vyšetrovanie, ktoré trvalo takmer tri roky, ukázalo rovnaký záver ako predtým. Žiadne zneužitie právomocí, porušenie domovej slobody, mučenie či neľudské zaobchádzanie. Zásah bol v poriadku a v súlade so zákonom. Mimoriadna správa ombudsmanky Dubovcovej, ktorá poukázala na vážne pochybenia, ostala bokom.

Záver vyšetrovateľa bol: skutok sa nestal. Teda až na jeden – krivú výpoveď. Za ňu teraz podala prokuratúra na súd obžalobu na šiestich svedkov. Pôvodne ich vypočúvali ako poškodených, teda tých, ktorí sa sťažovali, že ich policajti zbili. Medzi nimi bol aj Leonard.

„Veď nedostal som len ja, ale skoro celá osada,“ hovorí Leonard. Prečo by si to všetci vymysleli?

Za všetkým je mentalita romica

Aj na to majú policajti odpoveď. Poslúžil im znalecký posudok psychológa, ktorý – ak to zjednodušíme – píše o tom, že klamanie je blízke „mentalite romice“. Teda Rómom.

Na tento pojem pritom zrejme znalca „naviedol“ prokurátor prešovskej krajskej prokuratúry Vladimír Loda. Ten vyšetrovateľa upozornil na oslovenie znalcov. „Vzhľadom na skutočnosť, že v osobách poškodených ide o osoby z prostredia rómskej komunity, ktoré sú všeobecne známe teatrálnym vystupovaním a extenzívnym prezentovaním prežitých udalostí (mentalita romica), bude potrebné vo vzťahu ku každému relevantnému poškodenému vypracovať znalecké posudky z odvetvia psychológie.“ Znalec sa mal zamerať na skóre lži a vierohodnosť poškodených.

Znalec potom zhodnotil, že za ich správaním je „rómska etnoplastická stigmatizácia“. Čo ten výraz presne znamená, sa doposiaľ nepodarilo rozlúštiť ani odborníkom. Aj to však pomohlo k záverom vyšetrovania, že pri zásahu sa nič nestalo.

Keď sa sťažovali na Ústavnom súde, ani tam sa podpory nedočkali. Prípad pripravila na rozhodnutie sudkyňa Jana Baricová a jej senát vlani v lete skonštatoval, že vyšetrovateľ pristupoval k objasneniu okolností prípadu „zvlášť precízne“. Ústavný súd nevidel problém ani v tom, keď sa právni zástupcovia sťažovali na xenofóbne pojmy z posudkov, ako aj na závery policajtov, že sú plné predsudkov.

V zbitých ostáva len hnev a strach

Leonard sa doposiaľ mediálnym výstupom vyhýbal, ale keď si o sebe číta aj takéto závery, vrie to v ňom. „Hnevám sa, ale som aj smutný,“ hovorí. Štve ho, že vinníci ostanú nepotrestaní.

Hovoríme cez telefón, pretože Leonard už viac ako pol roka žije v Nemecku. Odsťahoval sa za družkinou rodinou do Chemnitzu. Bol to jediný možný únik z osady, zo života na hranici biedy a ľudskej dôstojnosti.

„Ja som vedel, čo je normálny život, a chcel som, aby ho mali aj moje deti,“ vysvetľuje Leonard, prečo odišiel zo Slovenska.

Do osady sa prisťahoval s mamou a starším bratom, až keď mal desať. Mama ich vychovávala oboch sama. Privyrábala si na aktivačných prácach, ale aj tak peniaze časom nestačili. „Dbala na to, aby som chodieval do školy čistý a najedený. Bola taká šikovná, že sme vždy mali ráno chlieb.“ Lenže účty za elektrinu aj nájomné ostávali nezaplatené. Preto ich mesto napokon vysťahovalo.

Vedeli, čo ich v osade čaká. Už tam bývala časť matkinej rodiny. „Je tam veľmi ťažký život. Nemajú ani vodu,“ hovorí Leonard.

Základnú školu sa mu nepodarilo dokončiť. Dvakrát prepadol, a tak skončil v ôsmom ročníku. Vždy hrával futbal, kde sa stretával s „bielymi“. Mal šťastie, lebo bol dobrý hráč, a tak nepočúval rasistické poznámky. Ale vnímal, že jeho kamaráti majú viac vecí a iné oblečenie. „Pozerával som sa na nich a hovoril som si, prečo by som nemohol mať aj ja niečo také. Chcel som to, čo mali oni.“

Bez školy sa nezamestnal. Pochopil, že si musí dokončiť základnú školu. Podarilo sa mu to. ZapracovaL na slovenčine, ktorú takmer vôbec neovládal. Za päť rokov urobil výrazný pokrok. Hovorí plynulo, za čo vďačí Lýdii Šuchovej z mimovládnej organizácie Equity. „Vymyslela s nami takú hru. Kto hovoril po rómsky alebo maďarsky, mal mínusové body. Kto po slovensky, dostal malú odmenu.“ Leonarda to motivovalo.

Z komunitného centra k betónu do Nemecka

Začal pracovať aj v komunitnom centre, ktoré viedla Irma Horváthová. Vymýšľali pre deti aktivity a rôzne hry. Vydržal viac ako dva roky. V lete aj pomáhal ako vedúci v tábore, ktorý organizuje Equity. „Veľmi ma to bavilo. Mojím snom bolo stať sa sociálnym pracovníkom,“ hovorí Leonard.

Dnes pracuje v nemeckom Chemnitzi na stavbách. Je v betonárskej firme. Spolu so svokrom a ešte jedným Turkom sú partia, ktorá chodieva tam, kam ich šéf pošle. Videl už Berlín, Drážďany a nedávno zavesil na sociálnej sieti fotografie pri Baltickom mori. Pracuje od rána do večera. Nežije zo žiadnych dávok. Býva v trojizbovom byte. V 23 rokoch sa mu tak splnil sen. Má vlastnú izbu. A aj jeho deťom sa jedna ušla. Takúto šancu chcel dostať aj v Moldave, žiadal o mestský byt. Neúspešne.