Denník N

Typický obyvateľ Turecka neexistuje, žijeme na Západe, ako aj na Východe a súčasne nežijeme tam ani tam

Behçet Çelik. Foto – okuryazar.tv
Behçet Çelik. Foto – okuryazar.tv

V seriáli esejí tureckých spisovateľov, ktorý vyvrcholí letným autorským čítaním v Košiciach, pokračujeme textom Behçeta Çelika: Kam kráčaš, Turecko?

Je na zamyslenie, že skupiny, ktoré kedysi bojovali za vlastné slobody, dnes nepovažujú obmedzovanie slobody iných za nebezpečné. Avšak prežívame obdobie, keď je miera vedomia slobody najvyššia v histórii moderného tureckého štátu.

My Turci sa už roky pýšime tým, že naša krajina je mostom medzi Východom a Západom. A nielen mostom v geografickom, ale ešte omnoho viac v kultúrnom slova zmysle.

V tejto metafore, ktorú neustále opakujeme, bez toho, aby sme nad tým viac premýšľali, je skrytá skutočnosť, že sa jednoznačne nepovažujeme ani za tých z Východu, ani za tých zo Západu. Domnievame sa, že to znamená, že patríme k obom stranám a že je naša pozícia niečím výnimočná.

Zaujímavé na tom je, že možno ľahko nájsť nespočetné množstvo príkladov, ktoré dokazujú, že obe tvrdenia sú pravdivé – žijeme na Západe, tak ako aj na Východe, a súčasne nežijeme ani na Západe, ani na Východe.

V skutočnosti je to, čo by sme mali prijať, jednoduché: tak ako sú v Turecku generácie, ktoré prijali západnú kultúru i spôsob života, sú tu i ľudia, pre ktorých je životnou cestou kultúra a spôsob života patriace Východu.

Na druhej strane to zase nie je také jednoduché – prevažnú väčšinu občanov Tureckej republiky tvoria tí, ktorí v rôznom pomere prijali zvláštnosti jednej či druhej kultúry. Keď to skrátim, nič také ako typický obyvateľ Turecka nie je. Je tu nekonečné množstvo variantov.

Masa bez tried a privilégií

Samozrejme, nájdu sa tu aj takí, ktorí hovoria o tom, že existuje ten „skutočný“, „národný“ alebo „tunajší“ spôsob života obyvateľov Turecka. Zástancovia tohto názoru obhajujú fakt, že „tunajší“ spôsob života vedú predovšetkým tie veriace a konzervatívne časti obyvateľstva, avšak ako som uviedol skôr, za „tunajšie“ sa dá považovať mnohé.

Tieto spôsoby života s rôznym zastúpením Východu a Západu sú naozaj typicky miestne. Napokon, reč je o krajine, ktorá pred dvesto rokmi dala prednosť modernizácii a v 20. storočí si ako štátne zriadenie zvolila laickú republiku.

Turecko necharakterizuje symbol nejakého mosta, je to skôr početnosť rozdielov existujúcich vedľa seba. A nemám na mysli iba rozpor medzi Západom a Východom alebo islamom a laicizmom. Reč je o Turkoch a Kurdoch alebo sunitoch a alevitoch. Rovnakým spôsobom možno hovoriť aj o bohatých a chudobných. A sú tu i nemoslimovia, i keď ich počet je zanedbateľný – Arméni, maloázijskí Gréci, Židia, Asýrčania. V posledných siedmich-ôsmich rokoch sa k obyvateľom Turecka pridali tri milióny sýrskych utečencov.

Avšak my túto rozmanitosť v Turecku vnímame nie ako bohatstvo, ale skôr ako dôvody stretov a napätia.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Mesiac autorského čítania

Teraz najčítanejšie