Hedviga: Po svojich skúsenostiach som nič iné ako obvinenie Rómov z Moldavy nečakala

Váš príbeh a príbeh Rómov z Moldavy mnohí porovnávajú. Sledovali ste kauzu policajnej razie pred piatimi rokmi?

Áno, správu v médiách som  zachytila, ale na začiatku som prípad sledovala len okrajovo, lebo to bolo jedno z najturbulentnejších období v mojom živote. Jednak som bola šikanovaná zo strany psychiatrov a psychológov, ktorí dostali od generálnej prokuratúry za úlohu vyšetriť môj duševný stav spätne ku dňu 25. augusta 2006 a systematicky ma predvolávali na vyšetrenia. A na druhej strane moja najlepšia kamarátka zápasila s nádorom mozgu a robila som si pre ňu veľké starosti.

Po tom, ako sa rozbehlo vyšetrovanie, prišiel priamo do Moldavy na policajnú stanicu vtedajší premiér Fico a aj minister vnútra Kaliňák, aby vyjadrili policajtom podporu. Čo ste si vtedy pomysleli, keď ste to videli?

Pamätám si, ako tam sebavedomo vystupovali a chválili prácu policajtov a ja som sa na nich cez obrazovku pozerala a rozmýšľala, čo sú to za ľudia. A zároveň mi bolo veľmi ľúto tých jednoduchých ľudí, ktorí žijú na okraji spoločnosti a majú veľmi malú šancu, že sa ich slovenská spoločnosť zastane.

Následne začala raziu vyšetrovať policajná inšpekcia. Tá však prípad uzavrela, že zásah bol v súlade so zákonom. Viete sa vcítiť do kože zbitých Rómov, ktorí sa domáhali nejakej spravodlivosti?

Každý intuitívny, rozmýšľajúci človek, ktorý má osemročnú skúsenosť s fungovaním slovenskej polície, by nič iné nečakal.

Z poškodených Rómov, teda zo svedkov, napokon vyšetrovatelia „urobili“ páchateľov. Obvinili ich z krivej výpovede, útok si podľa nich vymysleli. Vidíte tam podobnosť so svojím prípadom?

Podľa mňa ju tam vidíte aj vy… žiaľ.

Čo by ste im na podporu odkázali?

Nech sa plne spoliehajú na svojho právneho zástupcu, lebo je to skvelý odborník aj empatický človek. Určite nie je náhodou, že okrem mňa a ľudí z Moldavy nad Bodvou zastupuje aj mamu zavraždenej Martiny Kušnírovej.

Kto v tých ťažkých chvíľach pomohol vám?

Jednoznačne rodina, môj niekdajší priateľ, ktorý je už viac ako desať rokov mojím manželom, najlepší kamaráti a kamarátky, ktorí ma vždy vypočuli, keď som im zavolala. Samozrejme, aj právny zástupca Roman Kvasnica a pán doktor Jozef Hašto.

Vo vašom prípade nasledoval únik za hranice. Bolo to jediné možné východisko?

To nebol únik, ale moje vedomé rozhodnutie vziať život do vlastných rúk. Toľko rokov som žila s týmto prípadom, že som si ani neuvedomila, že nie je normálne každý deň do jedenástej čakať poštára, aké predvolanie mi v ten deň prinesie. Keď ma začali ohrozovať, že ma odtrhnú od mojich malých detí a na týždne zavrú do psychiatrického ústavu, aby vyšetrili, aký bol môj duševný stav pred ôsmimi rokmi, a keď vtedajší námestník generálnej prokuratúry v televíznych novinách vyhlásil, že je to adekvátny postup a ani nemusím odpovedať na ich otázky, lebo ich špičkoví odborníci aj bez mojej spolupráce zvládnu vytvoriť spätne môj psychologický profil, tak som si myslela,  že je to už pre mňa na hranici únosnosti. Určite poznáte prípad vriacej žaby: ak žabu ponoríte do horúcej vody, tak hneď vyskočí, ak ju však dáte do studenej vody, ktorú postupne zohrievate, zmenu teploty nepociťuje a nakoniec sa uvarí. Ja som sa uvariť nedala!

Kde máte domov – na Slovensku či v Maďarsku?

Neviem. Asi tam aj tam. Kým som žila na Slovensku, myslela som si, že do určitej miery som v slovenskej spoločnosti outsiderom, lebo som Maďarkou. Odkedy žijem v Maďarsku, cítim, že ani tu sa nebudem vedieť úplne asimilovať. Mám v sebe dve kultúry, ktoré sa navzájom dopĺňajú a obohacujú ma. Je to krásny pocit a nechcela by som to v sebe potlačiť.

Sledujete ešte dianie na Slovensku?

Samozrejme, každý deň. Momentálne som na materskej dovolenke s našou najmladšou dcérkou Sárou, takže moje sociálne kontakty sa do istej miery zúžili. Ale pred dvomi mesiacmi, keď zomreli Ján Kuciak a Martina Kušnírová a tisíce ľudí protestovali na námestiach, môj manžel chodil na protesty a ja som „prednášala“ tunajším mamičkám na detskom ihrisku o dianí na Slovensku. Ani neviem, či ich to naozaj zaujímalo, ale keď som už kvôli deťom nemohla ísť protestovať, tak aspoň toľko som musela spraviť, lebo mi nie je ľahostajný osud krajiny.

Po tej vražde vystúpil Fico aj s Kaliňákom na úrade vlády a pred nimi na stole ležal milión eur. Čo vám vtedy napadlo pri pohľade na nich?

Že sú to nechutní ľudia, pre ktorých sa celý svet točí iba okolo peňazí, a že si vôbec neuvedomujú, že dvaja mladí, talentovaní, slušní ľudia zomreli strašnou smrťou pravdepodobne preto, lebo Ján Kuciak robil prácu, ktorú by mala robiť slovenská polícia a prokuratúra.

Čakáte, že sa vám niekedy ešte ospravedlnia?

Vy ako novinárka ich asi poznáte lepšie ako ja. Sú to ozajstní džentlmeni, ktorí sa za svoje chyby ospravedlnia?

Čo by sa muselo stať, aby ste sa vrátili na Slovensko?

Nemusím sa vrátiť, veď som ani celkom neodišla.