Autori reformy sa inšpirovali komunistickým modelom školy

Autor je pedagóg, riaditeľ občianskeho združenia eduRoma

Predstava o tom, ako štát konečne začlení všetkých žiakov do hlavného prúdu vzdelávania a poskytne im kvalitnú výuku a dôstojné podmienky na učenie, je stále v nedohľadne. Po novom sa o tom dozvedáme z Národného programu výchovy a vzdelávania z dielne Slovenskej národnej strany (SNS), ktorý vláda schválila 6. júna.

Ministerka Martina Lubyová po svojom nástupe do funkcie najskôr odmietla omnoho komplexnejší dokument od svojho predchodcu s názvom Učiace sa Slovensko, aby pracovala na vlastnej verzii dokumentu, ktorý by reformu školstva aj reálne uviedol do praxe. Výsledok ministerkinho úsilia je čistá katastrofa.

Zlákal ich spomienkový optimizmus

Celý dokument sa opiera o diskusiu o koncepte školskej integrácie a inklúzie. Hoci ide o veľmi nekoncepčný dokument, ktorý sa veľmi ťažko číta, dozvedáme sa, že napríklad už v súčasnom modeli školskej integrácie žiaci v školách profitujú, aj napriek tomu, že učitelia s nimi v zmiešaných triedach z rôznych dôvodov nedokážu pracovať. Úvahy o integrácii potom vyúsťujú až do presvedčenia, že žiaci osemročných gymnázií sú segregovaní.

Hoci pojem segregácia v skutočnosti hovorí o ponižovaní detí, ich nútenom oddeľovaní a cielenom vyhnanstve z hlavného prúdu vzdelávania z dôvodu ich sociálnej, rodovej, etnickej alebo zdravotnej odlišnosti, je jasné, že jeho pomýlené vnímanie má u nás svojich zástancov. Autori dokumentu prepadli spomienkovému optimizmu a napokon sami priznávajú, že ich skutočná  inšpirácia fínskym modelom pri zmenách v slovenskom školstve je postavená na „zákonitostiach a histórii slovenského vzdelávacieho systému“.

Autori ďalej kriticky konštatujú, že z „hľadiska charakteristiky dostupnosti (inklúzie) prešlo slovenské školstvo po roku 1989 od pôvodného socialistického rovnostárskeho modelu k segregovanému modelu, ktorý je charakterizovaný širším spektrom škôl“.

Falošná predstava o jednotnej škole

Áno, je pravda, že slovenský vzdelávací systém v oblasti povinnej školskej dochádzky generuje rôzne typy škôl. Od základných cez špeciálne, súkromné a cirkevné školy až po športové a umelecké. Ak by sme však mali do bodky naplniť predstavu dokumentu o „najlepšej škole za rohom“, logicky potom platí, že stratifikácia slovenského vzdelávacieho systému je chápaná ako synonymum segregácie, niečoho škodlivého, nevhodného a že budeme musieť na Slovensku zrušiť nielen osemročné gymnáziá, ale celoplošne všetky typy škôl a následne vytvoriť iba jeden druh verejnej (štátnej) školy, ktorá dokáže naplniť potreby a záujmy rôznych žiakov „pod jednou strechou“ kdekoľvek na Slovensku.

Takýto zámer či konkrétnu stratégiu však v dokumente nikde nenájdeme. Napokon, budovanie takéhoto modelu školy predpokladá veľké reformné úsilie a je zrejmé, že zo strany autorov ide iba o falošný zámer. Špeciálne školy sa napokon rušiť nebudú. A je tiež zrejmé, že predstaviteľ zo Združenia katolíckych škôl na Slovensku, ktorý bol jedným z členov pracovnej komisie, by takéto čosi, asi iba ťažko pripustil, však?

Chcú rovnakosť, nie rôznorodosť

Z dokumentu vyplýva, že presadzovaný socialistický model školy chce odstrániť rozdiely medzi žiakmi, ktoré sú – podľa autorov – zdrojom privilégií, nerovností, a dať všetkým rovnaké (mylne interpretované ako spravodlivé) podmienky vo vzdelávaní.

Samotná ministerka školstva sa preto snaží presvedčiť verejnosť o tom, že návrat talentovaných žiakov do bežných škôl znamená to, že všetky deti sa odteraz budú učiť podľa rovnakého kurikula a dostávať tak „rovnaké penzum vedomostí“. Takýto chybný model školy vychádza z princípu „rovnakosti“ v jedinom a ľahko dostupnom (v ich ponímaní inkluzívnom) modeli, ktorému sa všetci prispôsobujú.

Ideálne by bolo, ak by reforma školstva smerovala k modernému inkluzívnemu systému, ktorý priznáva rôznorodosť žiakov a cielene s ňou pracuje. Ak by sme v takomto prípade presadzovali jednotné kurikulum, tak iba preto, aby štát diktoval  – či už v modeli jednotnej školy alebo v rôznych typoch škôl –  nevyhnutné vzdelávacie minimum (napríklad 20 percent), ktoré musí ovládať každý bez rozdielu. Zvyšok by sme v nových podmienkach vzdelávania ponechali už na samotných učiteľoch (80 percent). Vytvorili by sme tak potrebný čas na to, aby učitelia rôznymi cestami v jednej učebnej triede pokojne rozvíjali rýchlejších aj pomalších žiakov. O takejto potrebnej obsahovej premene školstva však dokument nehovorí.

Rozvoj školstva nie je reforma

Presadzovanie tradičného komunistického modelu školy je odpoveďou aj na to, prečo nostalgickí národniari z SNS chcú v týchto dňoch zlikvidovať inštitút experimentálneho overovania, ktorý v školskej praxi buduje rôzne inovatívne prístupy vo vzdelávaní.

Je tiež zvláštne, že v školskom dokumente sa ani raz nespomína potreba rozvoja kritického myslenia v školách. Naproti tomu sme svedkami toho, ako predseda SNS – strany zodpovednej za školstvo – chodí vo veľkom rečniť do ruskej Dumy, ktorá je podľa Európskej komisie zodpovedná za šírenie konšpiračných teórií v Európe, ktorým sa Slovensko nedokáže účinne brániť.

Autori Národného plánu rozvoja výchovy a vzdelávania napokon obhajujú typ tradičnej socialistickej školy, ktorý dokonale indoktrinoval ľudskú myseľ k slepej poslušnosti. Aj preto potrebujeme na Slovensku zásadnú kurikulárnu a didaktickú reformu škôl. Ministerka Lubyová sa však rozhodla ísť radšej cestou „rozvoja“ súčasného systému. Ministerka má veru na čom stavať, keďže slovenský vzdelávací systém je aj po 30 rokoch vo svojej podstate ešte stále dosť komunistický.