O násilníkoch, obetiach a ľuďoch

Inscenácia hry Davida Harrowera Blackbird mala byť zástupným titulom za pôvodne plánovanú inscenáciu dvojice Andrej Kalinka – Ivan Martinka. Avšak podarilo sa viac, než len zaplátať dieru uprostred sezóny.

Mnohovýznamové anglické slovo blackbird (v slovenskom preklade drozd) ponechali tvorcovia Slovenského komorného divadla v Martine ako pôvodný titul novej inscenácie. Text Blackbirda napísal David Harrower, ktorý je na Slovensku známy predovšetkým svojou dramatickou prvotinou Nože v sliepkach. Harrowerov jazyk je úderný, ale aj poetický, či brutálny. Tak aj jeho Blackbird. Znamená nielen drozda, tvorcovia martinskej inscenácie sa odvolávajú napríklad na text piesne Paula McCartneyho o černošskom dievčati, či na podobnosť so slovom jailbird (recidivista). Blackbirdom sa slangovo môže označiť aj niekto, kto sa potichu „vyparí“ z oslavy, či bývalý partner, ku ktorému stále máme nejaké city.

Krutosť, vnútorná bolesť, ale aj city

Hra je deväťdesiatminútovým dialógom staršieho muža a mladej ženy, Raya a Uny, a zaoberá sa sexuálnym zneužívaním maloletých. Una vyhľadala Raya, spoznala ho podľa fotky v časopise, hoci si zmenil meno, aby ho konfrontovala so svojimi pocitmi. Ray s ňou mal sexuálny vzťah, keď mala 12 rokov a on 40, utiekli spolu z domu a ich vzťah sa prezradil vlastne vďaka nedorozumeniu – Ray ju nechal v hoteli a dlho sa nevracal, a tak sa Una vybrala ho hľadať. Našla ju polícia a všetko sa prevalilo. Harrower vychádzal zo skutočného príbehu Tobyho Studebakera, ktorý prostredníctvom internetu nadviazal vzťah s 12-ročným dievčaťom a uniesol ho do Paríža a do Stuttgartu.

Bravúrne napísaný dialóg medzi dnes už dospelou Unou a zostarnutým Rayom je plný krutosti, vnútornej bolesti a traumy, ale aj citov. Harrowerovi sa podarilo otvoriť témy, ktoré si v článku v novinách o zneužívaní maloletých nevšimneme. Obaja tvrdia, že sa do seba zamilovali, ale je na dospelom, aby ustrážil hranicu medzi detskou láskou a sexuálnym vzťahom. Kde je hranica medzi detstvom a dospelosťou, a kto o nej rozhoduje? Una nie je taká zranená tým, že ju zneužíval, ako pre to, že ju opustil. Pocit zneužitia do nej vložili ostatní, či ešte horšie – urobili z nej vinníka. Prenasledovali ju, ohovárali ju. Ray si odsedel pár rokov v base, zmenil si meno a nikto o jeho prečine nevie. Na ňu ukazujú prstom celý život.

Na silný text, ktorý sa na papieri sype ako jeden monológ, má martinské divadlo pripravených hercov. Unu hrá Kamila Antalová a Raya Ján Kožuch. Una od prvého vstupu prejavuje svoju dominantnosť, ktorá sa neskôr ukáže ako naučená, predstieraná. Je to ilúzia prevahy, ktorú sama v sebe defenzívne vytvorila. Stačia malé zaváhania v intonácii, odvrátený pohľad a je z nej opäť dievča. Lavíruje medzi obviňovaním a rozkošou. Ešte stále nespracovala ich vzťah, k Rayovi prechováva city a uisťuje sa, že on ich vtedy tiež cítil. Je zvedavá, zmätená, nahnevaná. Nástojčivo čaká odpoveď na každú otázku. Kamila Antalová predviedla celú škálu emócií s prirodzenosťou a vnútorným nasadením. Svoju postavu uchopila s precíznosťou a schopnosťou vykresliť najmenšie emocionálne odchýlky.

Ján Kožuch ako Ray oponuje Uninej úvodnej dominancii nervózne, trhanými pohybmi, rukami vo vreckách. Úľavu hľadá prostredníctvom vykričaných viet, ktoré na chvíľu zastavia Unin príval otázok. Ray je nejednoznačný charakter, Kožuch ho hrá ako zbabelého, krutého, zamilovaného, ustráchaného, agresívneho…

Len na jednu chvíľku sa v ňom prejavia chlipné sklony a začne ju ohmatávať, ale ona sa z toho vyvlečie akoby nič. Keď si divák prestane uvedomovať, že zneužil dievča (pretože teraz pred ním stojí dospelá žena), súcití s ním, až kým sa opäť nedostane k myšlienke, že on ako dospelý je predsa zodpovedný. Rovnako ako Antalovej, aj Kožuchov výkon je precízny, detailne vykresľuje rôzne farby povahy Raya až do záverečného odchodu s dvanásťročným dievčaťom (osvojená dcéra), ktorý necháva diváka v neistote, v otázkach o vine, zodpovednosti, provokácii, ponížení, satisfakcii.

Citlivá réžia Valerie Schulczovej podporuje kvalitné herecké výkony. Niektoré mizanscény a situácie boli premiérovo silene budované, ale niet pochýb, že herečka aj herec si v priebehu niekoľkých repríz nájdu prirodzenú cestu aj k nim. Schulczová dala vyniknúť hercom v priestore (kuchynka, oddychová miestnosť vo firme) a využila jeho všetky možnosti, vrátane odpadkového koša, ktorého obsah postavy symbolicky rozhadzujú a upratujú. Nebolo treba nič viac ani menej než presné pohrávanie sa s intonáciami, s dynamikou prejavu, s intenzitou hlasu, blízkosťou aj vzdialenosťou postáv, s náhodnými aj zámernými dotykmi, so správnou dávkou rôznych emócií. Výkony hodné prvej scény a hra, v ktorej slovo pedofil nezaznie nahlas ani raz, a predsa ho stále konfrontujete s predloženou skutočnosťou.

Recenzia / divadlo

Slovenské komorné divadlo Martin
David Harrower: Blackbird
Preklad: Roman Olekšák, Valeria Schulczová
Dramaturgia: Monika Michnová
Scéna: Pavol Andraško
Kostýmy: Pavol Andraško
Hudba: Róbert Mankovecký
Réžia: Valeria Schulczová
Hrajú: Una: Kamila Antalová, Ray: Ján Kožuch, Dievča: Alžbeta Horecká / Eva Oľhová
Premiéra: 24. apríla 2015