Churchill by vynikal aj dnes: Ťažká povaha pre ťažké časy

Winston is back (Winston je späť), posielali si správu príslušníci britského námorníctva po tom, ako sa Churchill po napadnutí Poľska nacistami a vstupe Británie do vojny v septembri 1939 opäť stal prvým lordom admirality (ministrom vojenského námorníctva). Historici sa stále nezhodli, či to bol prejav radosti, alebo zdesenia.

Jeho úloha v druhej svetovej vojne z Winstona Churchilla robí jedného z najväčších štátnikov v dejinách. Na druhej strane to bol človek mnohých necností, dnes už neprijateľných názorov a strelených nápadov, s ktorým sa neraz ťažko spolupracovalo.

Prečítajte si

Josif Stalin: neodhadol Hitlera, o to bolestivejšia bola jeho porážka

Politicky nekorektný

Churchill bol v mnohých ohľadoch protikladom typického politika súčasnosti. Nedbal na politickú korektnosť, nepredstieral zdravý životný štýl, ne­chcel pôsobiť dojmom chápavého a kompromisného človeka.

Veril v civilizačné poslanie Západu a nadradenosť jeho demokratickej kultúry (skôr než v nadradenosť bielej rasy) nad ostatnými kultúrami sveta. Bojoval za udržanie britského koloniálneho impéria, aj keď už to nebolo možné.

Bol protikladom väčšiny dnešných (a vtedajších, svet sa zase až tak nezmenil) politikov i v tom, že bol vizionárom v dobrom slova zmysle. Bol predvídavý a tiež zásadový v zmysle vernosti vyšším hodnotám, menej už pri výbere prostriedkov. Nepoužíval nič nehovoriaci vyprázdnený jazyk a nebál sa rozhodovať (občas dosť autoritársky). Najmä sa však nevyhýbal zodpovednosti za tieto rozhodnutia – vrátane tých chybných.

Zodpovednosť prijal dokonca aj v prípade, ak na výsledku neniesol najväčší diel viny. Svoj prvý veľký politický pád Churchill zažil počas prvej svetovej vojny, keď sa musel vzdať funkcie ministra námorníctva po neúspešnom vylodení na tureckom polostrove Gallipoli v roku 1915.

Vylodenie však, na rozdiel od tradovaného názoru, nebolo nezmyslom dopredu odsúdeným k nezdaru. Na katastrofálnom konečnom výsledku sa podpísali najmä mizerné kvality vojenského velenia pri príprave vylodenia a na mieste bitky.

Risk a zodpovednosť

Táto skúsenosť (spolu s jeho povahou) prispela k tomu, že sa Churchill za druhej svetovej vojny neustále snažil – často dosť nešťastne – svojim generálom a admirálom zasahovať do velenia konkrétnych vojenských operácií. Na druhej strane okolo seba zhromaždil poradcov a pobočníkov, ktorí úspešne fungovali ako nárazníková zóna medzi ním a vojenským velením, a dokázali vojnového premiéra dostatočne krotiť a držať pri zemi.

Nie všetky jeho nápady pritom boli zlé. Podpora domáceho odboja v okupovaných krajinách či presadzovanie operácií špeciálnych jednotiek napriek odporu konzervatívnejších vojenských veliteľov (a za cenu chýb
a mnohých obetí) výrazne prispeli k porážke nacizmu.

Vojna si žiada ťažké, bolestné a riskantné rozhodnutia a lídra, ktorý je takýchto rozhodnutí schopný aj pri vedomí, že sa môže mýliť a že za jeho rozhodnutia zaplatia iní ľudia svojimi životmi. To posledné navyše platí aj pre správne rozhodnutia, len pri nich v lepšom prípade obetí bude menej a nebudú zbytočné.

Takýmto ťažkým a riskantným rozhodnutím, ktoré mu dodnes nie úplne právom vyčítajú, bol aj pokus zničiť francúzsku vojnovú flotilu v júli 1940.

Útok na Francúzov

Churchill po nemeckom útoku na Francúzsko urobil všetko, čo bolo v jeho silách, aby Parížu pomohol a zabránil jeho kapitulácii. Po nej však čelil reálnej hrozbe, že kolaborantský vichystický režim odovzdá nedotknutú francúzsku vojenskú flotilu Nemecku, a tým minimálne zdvojnásobí jeho námorné sily. Vyslal preto britské lode, aby francúzsku flotilu na jej základniach presvedčili, nech sa pridá k Británii, alebo sa nechá odzbrojiť v bezpečných prístavoch. A nech ju zničia, ak odmietne.

Útok na nedávneho spojenca nebol príliš úspešný a Francúzi ho dodnes považujú za zradu. Neberú ohľad na oprávnenosť britských obáv po ich vlastnom zlyhaní. Britský útok však mal ešte jeden motív. Británia na svoje prežitie a ďalší boj s nacizmom potrebovala pomoc Spojených štátov. Tie váhali i pre obavy, že Británia aj tak nevydrží, kapituluje alebo uzatvorí s Hitlerom mier.

Takéto názory boli v USA veľmi rozšírené, priživoval ich aj americký veľvyslanec v Londýne Joseph Kennedy (otec neskoršieho prezidenta JFK), ktorý vytrvalo bagatelizoval hrozbu nacizmu.

Churchillov riskantný krok pomohol Američanov presvedčiť, že je Británia ochotná urobiť všetko, aby mohla pokračovať v boji, a za žiadnych okolností sa nevzdá ani neuzatvorí mier. A že sa preto oplatí Britom pomôcť.

Kompromisy

Čo je zďaleka najdôležitejšie, Churchil rozpoznal podstatu dvoch najväčších hrozieb, nacizmu a komunizmu, oveľa skôr než väčšina jeho súčasníkov. Vďaka svojmu vzdelaniu a dobrodružným sklonom, a cestám v mladosti tiež oproti nim vedel viac o svete mimo vlastnej krajiny. Rozpoznal nutnosť zastaviť obe totalitárne ideológie a režimy už v zárodku, nepodarilo sa mu však, žiaľ, presvedčiť ostatných.

Mal jasné predstavy o tom, kam by mal svet smerovať, a o hodnotách, ktoré treba brániť. Mal tiež jasno v kompromisoch, na ktoré nemožno pristúpiť, a rovnako v kompromisoch, ktoré treba uzatvoriť, aby sa aspoň zachránilo čo najviac z toho podstatného.

K takýmto kompromisom patrilo jeho vynútené zblíženie sa so Stalinom po tom, ako Hitler napadol Sovietsky zväz a vypovedal tým dovtedajšie spojenectvo dvoch totalitných vládcov.

Churchill nemal ilúzie o Stalinových cieľoch a počítal s tým, že víťazstvo nad nacistom využije na to, aby si sám podriadil veľký kus Európy. Druhou alternatívou v tej chvíli bolo, že Nemecko samo ovládne celú Európu. Polovica Európy je stále lepšie ako nič, opisuje historik John Lukács Churchillovo uvažovanie v tejto situácii.

Zachrániť aspoň niečo

Vytýkajú mu Jaltu a takzvanú percentovú dohodu so Stalinom. Rozdelenie Európy veľmocami v Jalte je však mýtus. Churchillov pokus o kompromis so Stalinom, keď mu počas rokovaní v októbri 1944 na kúsku papiera navrhol percentuálne rozdelenie vplyvu Moskvy a Západu v niektorých krajinách východnej Európy, bolo taktiež len prejavom politického realizmu a pokusom zachrániť aspoň niečo z toho, o čo demokratický svet tak či tak príde.

Churchill vtedy už mal skúsenosť s iluzórnymi predstavami prezidenta Roosevelta o možnostiach povojnovej spolupráce so Sovietskym zväzom, s americkou neochotou vojensky postupovať ďalej do strednej Európy a, naopak, s odhodlaním ruského diktátora získať čo najviac územia čo najskôr, bez ohľadu na množstvo vlastných vojakov, čo pritom padnú.

Podobne ako pri dohode uzatvorenej proti Hitlerovi vedel, že nezachráni všetko, a chcel zachovať v Sovietmi obsadených krajinách aspoň niečo z demokracie a vplyvu Západu. Navyše celkom presne odhadol aj to, že komunistická vláda bude dočasná a potrvá „len“ niekoľko desaťročí.