Matej Ondrišek
Od chvíle, keď mladí chlapci prvýkrát vykorčuľujú na ľad a učaruje im hokej, je snom väčšiny z nich hrať v NHL. Spomedzi tisícov detí však len malá časť dostane šancu, potrebujú mať buď talent, alebo schopnosť poriadne drieť a niekedy aj šťastie.
Množstvo úspešných hokejových príbehov je o osobných obetách detí a ich rodín. 18-ročný Miloš Roman, ktorý bude cez víkend netrpezlivo sledovať draft do NHL, spolu s bratom Michalom denne dochádzal z Kysuckého Nového Mesta do českého Třinca.
„Nebolo to jednoduché. Práve naopak, keď si na to spätne spomínam, bolo to veľmi náročné obdobie. Rodičia, starí rodičia a starší brat pre nás obetovali všetko. Čas, peniaze, voľný čas. Jednoducho všetko, a vďaka nim sme to zvládli,“ hovorí pre Denník N.
Dívali sa na nás ako na bláznov
Romanovci začínali s hokejom na žilinskom štadióne, no keď mal starší Michal nastúpiť do piatej triedy, žilinský klub trval na tom, aby odišiel do hokejovej školy. „Rodičia s tým nesúhlasili, pretože chceli, aby sme mali popri športe aj kvalitné vzdelanie, tak sme museli obaja odísť,“ spomína Miloš Roman.
S čím mali problém na Slovensku, to neprekážalo v českom Třinci, vzdialenom hodinu cesty autom. Pre bratov a ich rodinu sa začalo hektické obdobie. Do školy chodili v Kysuckom Novom Meste, za hokejom každý deň cestovali cez hranice.
„Tréningové dni vyzerali približne rovnako. Po škole sme hneď išli do Čiech a mali sme tréning. Často sme sa prezliekali v aute, pretože sme nestíhali, a prišli sme rovno oblečení z auta. Niekedy sa na nás dívali ako na bláznov, ale my sme inú možnosť nemali.“
Ešte náročnejší program mali Romanovci počas dní, keď v Třinci trénovali ráno. „Keď sme mali tréning ráno, vstávali sme o štvrtej, išli sme na tréning a po ňom rovno do školy. Veľakrát sa však stalo, že sme išli do Čiech pred školou aj hneď po nej, takže dvakrát do dňa. Pri poobedných tréningoch sme sa často čakali s bratom, keďže sme trénovali v rozličných časoch. Chodili sme behávať schody a trénovali sme navyše. Zápasové dni boli väčšinou cez víkend, prišli sme vždy dve hodiny pred zápasom,“ hovorí Roman.
Na veľký zhon si museli zvyknúť aj rodičia a starí rodičia chlapcov, ktorí ich po práci každý deň vozili do Česka a potom domov. „Rodičia, starí rodičia a najstarší brat nám dali všetko, čo mohli. Prispôsobovali sa nám, aby sme mohli hrať. Obetovali nám všetko.“
Učili sa po večeroch
Osobná obeta samotných hokejistov spočívala najmä v tom, že nemali klasické detstvo a väčšinu nehokejového času im vypĺňala škola. „Málokedy sme mali čas ísť si s kamarátmi zahrať na ihrisko. Oni behali povonku a pozerali večer film. My sme mali tréning a večer sme sa do noci učili,“ opisuje Miloš Roman.
Rodičia hokejistov odmalička dbali aj na vzdelanie. Miloš momentálne študuje na gymnáziu, Michal popri hokeji skúšal aj štúdium na Žilinskej univerzite, no pre časovú náročnosť sa neskôr zameral len na hokej. „Keď sme chceli hrať hokej, museli sme sa aj učiť. Za zlé známky v škole sme nikdy nedostali zaracha na hranie hokeja, ale museli sme si ich opraviť.“
Obaja bratia patrili v posledných rokoch k oporám slovenských juniorských reprezentácií, obranca Michal sa presadil v slovenskej lige a v jednom zápase si vyskúšal aj seniorskú reprezentáciu. Útočník Miloš teraz pôsobí v kanadskej juniorskej lige a cez víkend bude netrpezlivo čakať, kedy zaznie jeho meno na drafte do NHL.
Romanovci majú slušne rozbehnuté hokejové kariéry, no po príchode do Česka im kedysi príliš neverili. „Mne osobne sa smiali, že neviem korčuľovať, že som tučný a že nebudem hrať hokej,“ spomína Miloš Roman, no dodáva, že hokej nikdy nehrali, aby niekomu niečo dokázali.
„Nie, pre nás nikdy nebol hokej o tom, aby sme dokazovali, že vieme hrať. Bavilo nás to a napĺňalo. Keď nás pustili na ľad, nevnímali sme nič a len sme hrali, až kým neodpískali koniec. Chceli sme sa posúvať vpred a byť lepší a lepší. Chceli sme byť pre tím najlepší v tom, čo sme vedeli najlepšie. Čo nám nešlo, sme zlepšovali. Posúvali sme svoje limity pre samých seba.“
Prvý gól na juniorských MS dal dorážkou bratovej strely:
Začínali s krasokorčuľovaním
Zaujímavosťou na príbehu bratskej dvojice je, že spočiatku začínali ako krasokorčuliari. „Rodičia dali Michala na krasokorčuľovanie, pretože doktorka mu povedala, že by mu pomohlo, keby sa viac nachádzal v chladnom prostredí. Mňa brali so sebou na štadión, a keď som mal štyri roky, prihlásili aj mňa,“ hovorí Miloš Roman.
Michal dosahoval v krasokorčuľovaní výborné výsledky, vo svojej kategórii bol majstrom Slovenska a vyhral aj Slovenský pohár. Napokon však u oboch bratov vyhral hokej.
„Keď mal Michal sedem alebo osem rokov, mal možnosť ísť trénovať na Nový Zéland s Rusmi a musel sa rozhodnúť, či ostane pri hokeji alebo krasokorčuľovaní. Rozhodli sme sa obaja pre hokej, ktorý nás napĺňal viac.“
Aj krátka krasokorčuliarska skúsenosť bratom pomohla v hokejovej kariére. „Určite mi to pomohlo, v jednotlivých obratoch a polobratoch som bol práve vďaka tomu sebavedomejší, už keď som bol mladší. Nikdy som však nedosiahol takú korčuliarsku úroveň ako brat. Bol perfektný korčuliar a na jeho korčuľovaní to vidieť dodnes,“ uzatvára talentovaný hokejista.
Ako dopadne draft pre Slovensko?
Vlani prešli draftom do NHL dvaja Slováci – Adam Ružička a Marián Studenič. Podľa európskeho skauta Montrealu Michala Krúpu má tento rok šancu približne osem Slovákov, ale reálne draftom môže prejsť pätica. „Osobne si myslím, že prvé slovenské meno padne do konca druhého kola,“ napísal Denníku N. Kluby môžu podľa neho siahnuť aj po menej známych hráčoch z tohtoročných tímov osemnástky a dvadsiatky, ktoré zanechali na MS dobrý dojem.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
