Pokiaľ sme tu my, spisovatelia, diktátori nebudú mať pokoj
V seriáli esejí tureckých spisovateľov, ktorý vyvrcholí letným autorským čítaním v Košiciach, pokračujeme textom Murata Uyurkulaka: Literatúra zvíťazí!
Ľudstvo má dve možnosti. Buď slobodný a spravodlivý život alebo barbarstvo. Buď svet bez hraníc a triednych rozdielov alebo záhuba všetkého ľudstva i prírody.
Dňa 12. septembra 1980, v dobe vojenského prevratu v Turecku, som mal osem rokov. Moji rodičia boli učitelia a patrili k opozičným socialistom. Keď som sa onoho 12. septembra ráno prebudil, prvé, čo som zahliadol, boli tanky prechádzajúce ulicami. Niekoľko vojakov so samopalom v ruke hliadkovalo na roku ulice. Ľudia, ktorí počuli, že bol vyhlásený zákaz vychádzania, sa postavili do radu na chlieb v obavách, že by mohli dôjsť potraviny a nastať hlad. Po zakúpení chleba sa plní strachu vracali do svojich domovov, zamkli za sebou dvere a zatiahli závesy.
O niečo neskôr som ucítil ťažký pach spáleniny. Vstal som a vyšiel do malej záhrady za naším domom. Môj otec vo vyhĺbenej jame pálil svoje knihy. Rozsiahla knižnica, ktorú roky usilovne budoval z platu učiteľa, mizla v plameňoch.
Roky podobné peklu
Môj otec totiž rovnako dobre ako oni vedel, že knihy sú omnoho nebezpečnejšie než zbrane. Títo fašisti, ktorí si boli vedomí skutočnosti, že nikto nemá na to zastaviť tank pripravený na streľbu, sa nebáli zbraní – báli sa kníh.
Naša rodina v tomto nebola výnimkou. V dobe po 12. septembri sa v mnohých domoch pálili tisíce kníh. Nedocenené slová veľkých svetových i miestnych literátov a mysliteľov, týchto jedinečných osobností, sa menili na popol a miešali sa so vzduchom. Tento popol zatemnil oblohu a otvoril bránu absolútnej beznádeji.
Po vojenskom prevrate zatkli desaťtisíce ľudí a postavili ich pred súd, ďalšie desaťtisíce ich ušli za hranice. Došlo k desiatkam popráv, stovky ľudí zahynuli pri mučení. Kultúra a umenie prestali existovať. Nádej na svetlú a skvelú budúcnosť bola preč. Bolo to roky nie nepodobné peklu.
Priateľstvo so slovami
Moji rodičia mali celkom šťastie. Nezavreli ich, nemučili, nemuseli emigrovať a neprišli o prácu. Ako problematickí učitelia boli vystavení iba vyhnanstvu. Dlhé roky sme sa sťahovali z miesta na miesto. Rodičia s myšlienkou, že kedykoľvek môže dojsť na ďalšie sťahovanie, už škatule s vecami ani neotvárali.
Preto som musel každú triedu základnej školy absolvovať inde. Bez pevných priateľstiev, bez hrania sa s kamarátmi som v noci nemohol zaspať v neustálom strachu, že môjho otca a matku môžu kedykoľvek zatknúť. Avšak otec všetky knihy nespálil a
