Denník N

Situačná správa z čias porážky

Obaja, Albín Bagin a Ivan Kadlečík, a vlastne celá ich generácia, ale aj predchodcovia a nasledovníci, žijú celý život stigmatizovaní syndrómom porážky. To je Poste restante ich listov, uložené v knižke, píše Peter Zajac.

Listy majú medzi autobiografickou literatúrou osobitné miesto. Na rozdiel od monologických denníkov majú dialogickú povahu a na rozdiel od osobných svedectiev sú pôvodnou situačnou správou. Lebo listy sú prítomnosťou minulosti, na rozdiel od pamäti, ktorá je jej sprítomnením.

Čas Baginových a Kadlečíkových listov tvorí oblúk rokov 1958 – 1977. Keď prišiel Bagin v roku 1956 na Filozofickú fakultu v Bratislave, padli si s Kadlečíkom do oka podobne ako s Rudom Chmelom. Obaja vstúpili v 60. rokoch do komunistickej strany v nádeji, že budú účastníkmi jej obrody, a obaja z nej po auguste 1968 odišli. Mali vtedy len čosi vyše tridsať rokov a už boli vytesnení na okraj a za okraj, podobne ako okruh ich rovesníkov, Gusto Maťovčík, Július Vanovič, Milan Šútovec, Imrich Vaško, Ján Sabol, Stano Rakús. Boli o pol generácie starší ako Osamelí bežci, ktorým v spore s Danielom Okálim rozumel vo výmene listov z roku 1965 so svojím kritickým inštinktom lepšie Kadlečík ako Bagin.

Ústup zo seba

Generácie, ktoré vstupovali do slovenskej kultúry v 50. a začiatkom 60. rokov, sa nikdy nespamätali z dobových prehier. Ich celoživotným gestom sa stala kultúra porážky. Jedným z jej príznakov je apokryfnosť. Po roku 1968 nazýval Bagin komunistickú stranu „hnutím“, tých, čo boli ochotní podpísať texty proskribovaných autorov, „priateľmi“, o Mináčových veľkých nočných pohuľankách hovoril v inotajoch. Po roku 1989 videli kultúrni koryfeji viac skorumpovanosť ponovembrového sveta ako jeho zápas o slušnosť – viedla ich napokon celoživotná skúsenosť opakovaných porážok.

Listy Bagina a Kadlečíka sú okrem radostnej správy z polovice 60. rokov aj situačnou správou o dvoch odpovediach na porážku v roku 1968. Ukazujú, ako spoločnosť vyvracia všetky hodnoty, ktorým verili. Albín Bagin čelil tomuto rozvratu prácou v duchu Ladislava Hanusa – a v hľadaní dobového modu vivendi. Ivan Kadlečík riešil svoj problém s dobou disensom a odchodom do disentu. A Albín ostal napokon jediným, posledným Slovákom z vonkajšieho sveta, čo mu písal.

Listy sa končia rokom 1977, Baginovým odchodom na bratislavskú Filozofickú fakultu UK, keď sa už stalo preňho prešovské prostredie neznesiteľným, lebo sa tam „množili zlí ľudia“, ktorých deformovali funkcie. Pod priaznivým tútorstvom Jána Števčeka žil ešte päť rokov. Albín zo seba zľavil, ako ten ústup zo seba pomenoval Pavel Vilikovský. Ivan pritvrdil. Odišiel do Pukanca, kde robil až do roku 1989 kníhkupca a organistu. Albín však stihol ešte napísať svoje vrcholné dielo, knihu esejí Traja majstri o Flaubertovi, Čechovovi a Thomasovi Mannovi. Ivan publikoval už len v disente. Postupne metamorfoval z literárneho kritika na esejistu a autora autobiografických próz, ktorých vrcholom sú zrejme texty z prelomu 80. a 90. rokov.

Ďalšie rozdiely

To však nie sú jediné rozdiely. Obaja sa pohybovali v profánnom svete reálneho socializmu. Už prvé Ivanove listy z rokov 1958 sú aj svedectvom jeho živého záujmu o dievčatá a nočné posiedky, na rozdiel od Albínovej zaujatosti štúdiom a Lagerlöfovou. Albín píše, ako kúpil „pod rukou“ písací stroj, o trenčianskej módnej prehliadke, o vleklej chorobe, ktorá ho nakoniec usmrtila, a detských ochoreniach, ale jedným dychom aj o básňach Štrassera a ako narazil autom. Ivan zase píše v súvislosti so Štrasserom o literárnom Trabantovi, ktorého mu predal.

Zdrapy správ o dobovej spoločnosti nedostatku sa ocitajú v Baginových listoch vedľa Krčméryho, Matušku, Števčeka, Mika, Čepana a viet o tom, ako sa pokúšal uplatniť texty svojich žiakov. A o tom, čo v prípade Ivana Kadlečíka znamenalo po roku 1970 písať pod menom „priateľa“. A ako komentoval Albín neochotu Pavla Hrúza publikovať pod cudzím menom strohým „nuž nič“.

V listoch sú však aj radostnejšie veci. Ján Štrasser sa stal ako Baginov žiak a už aj priateľ v roku 1971 zodpovedným redaktorom jeho prvej literárnovednej knihy Priestory textu. Na záložku mu dal charakteristiku „kritika sympatie“. Možno mal práve preto Albín iný osud ako Ivan.

Obaja, Albín Bagin a Ivan Kadlečík patria medzi porazených. Obaja sa pokúšajú premeniť vonkajšiu porážku na vnútorné víťazstvo. Obaja, a vlastne celá ich generácia, ale aj predchodcovia a nasledovníci, žijú celý život stigmatizovaní syndrómom porážky. To je Poste restante ich listov, uložené v knižke. Treba si ich tam len vyzdvihnúť.

Kultúra

Teraz najčítanejšie