Ako vychovať dobrého hokejistu? V Trenčíne to vedia najlepšie

Všade počúvame, ako to nejde. Ako na hokej nie sú peniaze. Aký zlý máme mládežnícky systém. A ako bude náš hokej ďalej upadať.

Ani Trenčín, naše najhokejovejšie mesto, sa nevyhol útlmu. Veľké talenty v miestnej Dukle rokmi ubúdali, prvé mužstvo padalo a pred pár rokmi prišli veľké finančné problémy. Mesto už nechcelo platiť prevádzku štadióna, chýbali sponzori a v médiách sa začalo hovoriť o zániku klubu.

V ňom však v tom čase už naplno pracovali na tom, aby najmä v mládežníckom hokeji išli na Slovensku opäť príkladom. Klub napokon krízu prežil a vlani sa mu podaril málo vídaný úspech, keď triumfoval v troch najdôležitejších mládežníckych kategóriách – medzi staršími žiakmi, dorastencami aj juniormi. V tejto sezóne úspech zopakoval a všetky tituly obhájil.

„Nezisková organizácia, ktorá riadi mládež, je už 6-7 rokov finančne zabezpečená. V ťažkom období sme však všetci dúfali, že Dukla nezanikne, lebo by sa to určite premietlo aj do mládeže. Našťastie, je to už minulosť,“ hovorí dnes Viliam Čacho starší, šéf trenčianskej hokejovej mládeže.

Naštartoval to Švehla

Slovensko roky čaká na nového Hossu, Demitru, Cháru, čaká na ďalšieho svetového hokejistu, ktorý bude hviezdou NHL. Tak ako v minulosti, aj dnes je zrejme najväčšia šanca, že s hokejom bude začínať na klzisku trenčianskeho štadióna.

Práve hokejové vzory sú veľkou motiváciou pre deti v Trenčíne.

„Kým Marián Gáborík nepostavil štadión, chodili hviezdy jeho formátu pravidelne trénovať sem. Bol tu kopec malých detí okolo nich, sledovali ich s iskrami v očiach. Určite tu chlapci majú viac podnetov zlepšovať sa ako v iných mestách,“ vysvetľuje Patrik Zelenka, tréner starších žiakov Dukly. Veľký úspech v mládežníckych kategóriách však neprišiel len vďaka domácim vzorom z NHL.

Základ fungujúceho systému postavil niekdajší výborný obranca Róbert Švehla (655 zápasov v NHL), ktorý v Dukle šéfoval mládeži v rokoch 2009 – 2013 a stále sa angažuje nielen v klubových štruktúrach, ale aj v rámci výkonného výboru SZĽH.

„Švehla ako riaditeľ predo mnou nastavil pravidlá, ktoré fungovali. Začali sa robiť nábory a získalo sa viac hráčov,“ začína vysvetľovať hlavné príčiny úspechu jeho nástupca Čacho, podľa ktorého je práve početnosť hráčskej základne nesmierne dôležitá.

„Je to stále o veľkom počte hráčov. Čím viac detí dostaneme do prípravky, tým väčšia šanca je, že nám niekto vyskočí v ôsmom, respektíve deviatom ročníku ako talent. To je sľubný začiatok.“

Je hokej drahý šport?

O hokeji sa hovorí, že je to drahý šport, no podľa Čacha to dnes až tak neplatí. „Na začiatku je úplne jedno, či peniaze máte alebo nie. Prvých päť rokov môže váš chlapec hrať hokej v podstate zadarmo,“ hovorí.

„V prvých ročníkoch sa neplatia poplatky, výstroj dostanete. Ide len o to, či bývate sto kilometrov od štadióna, alebo desať. Či dokážete to dieťa doviezť, či si k tomu vytvoríte vzťah. Keď niekto chce pre svoje dieťa niečo spraviť, myslím si, že to nie je o peniazoch. Môže sa odviezť autobusom či vlakom a to dieťa sem priviesť za ruku,“ pokračuje.

Sám sa stretáva aj s názormi, že rodič dieťa na hokej radšej vôbec nedá, lebo keď bude ôsmak na základnej škole, už to neutiahne. „Ale taktiež máme prípady finančne slabších rodín, ktorým dokážeme cez rôzne nadácie pomôcť s výbavou. Vždy je to len o hľadaní cesty. Dá sa to aj inak. Určite to nie je jednoduché ani lacné, ale ani naopak,“ tvrdí.

Aj z jeho syna rastie v trenčianskom klube možná posila pre prvý tím, pravidelne reprezentuje Slovensko v kategórii do 16 rokov. Čacho, sám bývalý hráč Dukly, pritom bol proti tomu, aby syn išiel v jeho šľapajách.

„Doslova som s ním do desiatich rokov bojoval. Dával som ho na všetky možné športy. Chodil na futbal, na tenis, na florbal, na basketbal. No vždy mi utiekol späť na hokej. Spočiatku som bol silne proti tomu, aby ho hrával. Vedel som, že to nie je nič jednoduché. V tom období navyše na Slovensku hokej upadal. Pre chlapcov z juniorky, ktorí prechádzajú do áčka, to nie je jednoduché ani dnes. Platy išli dole a nie je ľahké uživiť sa,“ hovorí.

Mnohí rodičia naopak svoje deti často pretláčajú za každú cenu a myslia si, že do práce trénerov smú zasahovať. „Čím je hokejista mladší, tým je to horšie. Prvý zlom nastáva, keď prechádza z deviatky do dorastu. Vtedy je problémom oznámiť im, že tu zostať nemôžu a musia klub opustiť,“ vysvetľuje Čacho.

„Vtedy rodičia cítia krivdu. No nie všetci. Predsa len, chlapec v tom momente hráva hokej už 8 až 12 rokov, takže niektorí vedia odhadnúť, na čo ešte má a na čo nie,“ dodáva.

Daňa posunula tvrdá práca

Najnovším prírastkom na zozname úspešných odchovancov Dukly je 20-ročný Marko Daňo.

Už seniorský reprezentant Slovenska je v súčasnosti jedným z tucta slovenských hráčov v NHL. Do Columbusu odchádzal po dvoch sezónach strávených v KHL, kde zažiaril ako nováčik v drese Slovana Bratislava, a neminul ho tak v roku 2013 ani prestížny draft do NHL.

„Vždy bol pokorný, pracovitý. Samozrejme, mal ako každý mladý chlapec sem-tam aj nejaký ten úlet. Na Slovensku sa mu často vyčítalo, že sa nevie správať, že je lenivý. Ale ja som mu vždy brnkal na pozitívnu strunu. Videl som, že má neskutočnú predvídavosť a čítanie hry, že má veľký potenciál. Potom sa mi potvrdil predpoklad, že s vyšším vekom na sebe začne pracovať,“ spomína Patrik Zelenka, ktorý Daňa viedol do roku 2008.

„Trénoval som juniorku a ako najmladšieho dorastenca sme ho vzali k nám,“ pokračuje Čacho. „Za nejaké dva-tri mesiace spravil taký výkonnostný skok, že ako dorastenec sa dostal do Áčka.“

Síce tam nedostal veľa príležitostí a odohral len zopár zápasov, no ukázal sa. „Fyzicky bol veľmi slušne pripravený, mal dostatočnú výšku aj váhu, čo je prvým predpokladom na to, aby ste mohli talentovaného mladíka posunúť o dve kategórie vyššie,“ hovorí.

„Bolo to však pre neho určite ťažké. Keď s pätnásťročnou hlavou takto zamávate, prejaví sa to. Záver sezóny ho už nezachytil v takej forme, akú mal na jeseň. Stále pendloval medzi juniorkou a áčkom. Ale aj keď jeho výkonnosť poklesla, stále si ju udržal na solídnej úrovni,“ spomína.

„Myslím si, že v jeho vývoji mu veľmi pomohlo, keď jeho otec ukončil kariéru a začal ho individuálne pripravovať. Postupne prestal mať konflikty s rozhodcami, začal sa viac venovať hre. Potom už robil veľké kroky vpred a napredoval takým tempom, že sa dostal v drese Slovana do KHL,“ opisuje Daňov progres.

Budúci reprezentanti?

V mládežníckych tímoch Dukly je viacero talentovaných hráčov, ktorí by raz mohli preraziť v reprezentácii. Patrika Koyša, Matúša Holendu a Marca Hochela mohli diváci sledovať počas MS hráčov do 20 rokov, na ktorých si Slováci na prelome rokov vybojovali bronzové medaily.

Podľa trenčianskych trénerov patril Koyš k najlepším hráčom v slovenskom tíme a aj Holenda s Hochelom odohrali dobrý šampionát. No zároveň dodávajú, že to stále neznamená v podstate nič a budú musieť tvrdo pracovať, aby sa presadili medzi mužmi.

Koyš je príkladom hráča, ktorý neúspešne skúšal svoje šťastie za morom. Šikovný krídelník patrí vzrastom k nižším hokejistom, v sezóne 2012/2013 pôsobil v Shawinigane Cataractes v quebeckej QMJHL. Príliš sa však nepresadil.

Odchody mladých hráčov do zahraničia kluby a ich trénerov trápia. Čacho však zdôrazňuje, že klub je voči rodinám a agentom v zdravej miere ústretový.

„Určite sú aj situácie, keď sa postavíme proti odchodu hráča a hľadáme alternatívy. Najmä ak prídu s požiadavkou odchodu na poslednú chvíľu. Chceme si však hráčov udržať a vytvoriť im tu také podmienky, aby sa v prípade, že im angažmán nevyjde, chceli vrátiť späť sem. Aj Koyšovo rozhodnutie bolo sporné, keď po dvoch mesiacoch zdravotných problémov s chrbtom dostal ponuku z QMJHL a sezóna mu tam príliš nevyšla. Ak by bol zdravý, mohlo to dopadnúť inak. V tomto smere je to individuálne. Preto je dôležité poradiť sa, nie iba bezhlavo odísť,“ radí Čacho.

Pochvala dvadsiatke

Koyš sa po návrate z Kanady vrátil do Trenčína, aby znova nabral potrebnú zápasovú prax a získal späť sebavedomie.

V nasledujúcich dvoch ročníkoch – vrátane toho čerstvo ukončeného – pôsobil v projekte HK Orange 20, ktorý je základom tímu pre MS do 20 rokov a pôsobí v Tipsport extralige pod vedením uznávaného trénera Ernesta Bokroša.

Názory na dvadsiatku sa rôznia, no odkedy tím prebral Bokroš, zaznamenala juniorská reprezentácia postupný výsledkový vzostup.

„Ešte keď som hrával, nemal som zápasy proti dvadsiatke rád. Nepovažovali sme ich za významnú vec,“ spomína Čacho. „Za posledné tri-štyri roky však vidíme, aké výsledky dokážu urobiť a ako dobre pripravení sa chalani z projektu vracajú. Možno je to aj pánom Bokrošom, no projekt ako taký sa posunul správnym smerom. Nielen posledné majstrovstvá sveta, ale ani predchádzajúce výsledky neboli najhoršie.“

Zelenka by naopak uvítal väčšiu rovnosť šancí. „Podľa mňa by malo hrať prím viac chlapcov, ktorí sa stretnú v projekte (HK Orange 20), aj na svetovom šampionáte. Vytvorme im porovnateľné podmienky ako tým, ktorí prídu zo zahraničných líg. Potom prirodzene vznikajú reči typu ‚načo ten projekt vôbec je, aj tak to staviame na hráčoch, ktorí sú vonku‘. Projekt ako taký už má nejaké výsledky. Stále je však čo vylepšovať.“

SR18: zvláštny experiment

Kým juniori si vybojovali v Kanade bronz, reprezentanti do 18 rokov vedení trénerom Antonom Bartánusom sa nedávno vrátili z majstrovstiev sveta svojej vekovej kategórie so štvrťfinálovou prehrou s Fínskom.

SR 18 ako samostatný projekt funguje v prvej hokejovej lige už druhú sezónu, no zatiaľ zaznamenáva iba striedme úspechy. Ani mládežnícki tréneri Dukly Trenčín neprechovávajú voči tomuto experimentu sympatie.

„Osemnástka je krátky projekt. Myslím si, že dvadsať hráčov je pre ňu strašne málo. Skôr by som prijal, ak by bolo takých projektov v rámci kategórie osemnásťročných viac, alebo aby hráči hrali juniorskú súťaž a zvýšili tak jej úroveň. Tam by potom bolo potrebné, aby bol zo strany zväzu a reprezentačných trénerov vyvíjaný tlak na to, aby títo hráči hrávali v kluboch stabilne. Zväz podporuje jednotlivé kluby finančne, mal by sa nejakým spôsobom podieľať aj na verejnom záujme. Ide iba o to, či chce klub vychovávať reprezentantov, alebo sa potrebuje len udržať v extralige,“ hovorí Čacho.

Trenčianski tréneri pripomínajú, že mladíci zo SR 18 sú ešte dorastenci a fyzicky sú úplne inde ako muži hrajúci v prvej lige. Skok k mužom pritom niekedy nezvládajú ani lepší juniori, nieto ešte dorastenci.

„Celú sezónu hrali proti mužom, málo toho povyhrávali. Prišli späť psychicky ubití tým, že boli naozaj v zápasoch slabším mužstvom. Väčšina z nich vlani nehrala juniorku. Takže preskočili jednu celú kategóriu. Možno by aj tréningmi herne napredovali, no nemali na to priestor. Keď v osemnástich hráte proti mužom, z ktorých niektorí majú 200-300 odohraných zápasov v extralige a prakticky končia svoje kariéry, je to ohromný skok. Báli sa proti nim hrať otvorené zápasy. Bolo to zlé najmä po mentálnej stránke,“ dopĺňa Čacho.

Mnohí hráči po návrate do klubu prišli zdecimovaní a mali problém zaradiť sa do zostavy. Museli ich znova naučiť vyhrávať, dostávať sa do šancí, strieľať góly.

Lintnerova partia

Trenčianski tréneri si myslia, že sledovať zápasy šestnásť- až dvadsaťročných mladíkov sa oplatí. Hokej je podľa nich oproti seniorskému živelnejší, rýchlejší a s väčším množstvom šancí. „V extralige ide o veľa, hráči sú starší, hokej taktickejší. Ten, kto ho má rád vo svojej najčistejšej forme, na doraste a juniorke si príde na svoje. Často je vidno aj viac hry do tela,“ hovorí Čacho.

Kým v zahraničí – najmä v zámorí – sa ľudia chodia na mladé talenty pozerať radi, u nás sú na tribúnach zväčša len príbuzní a kamaráti hokejistov.

„Keď sa nám vlani podarilo vyhrať ‚treble‘, ozvalo sa nám päť-šesť denníkov a televízií. Každý sa o ten historický úspech zaujímal. Tento rok ste prví vy, v podstate sa nikto iný neozval, ani z regionálnych médií. Iba RTVS bola na zápasoch juniorov. Pred rokom to pre médiá bolo zaujímavé, teraz sa to zopakovalo, čo je ešte väčší unikát – a nič. Prirodzene, nečakám zázraky, ale propagácia tu chýba. Aspoň by to stálo za spomenutie,“ hovorí Čacho.

Tak, ako sa v Trenčíne snažia pozdvihnúť mládežnícky hokej, tak sa partia okolo Richarda Lintnera bude snažiť zmeniť smerovanie celého slovenského hokeja. Na júnovom kongrese postaví vlastného kandidáta na post prezidenta SZĽH.

„Počkal by som si, kým predstavia, čo majú v pláne. Na konkrétne vízie. Ťažko to hodnotiť, hoci som sa rozprával s niektorými z nich. Určite to nebude jednoduché,“ myslí si Čacho. „Dúfam, že sa k tomu nepostavia tak, že všetko, čo bolo doteraz, je zlé a treba to zrušiť. Azda budú stavať na tom, čo funguje, a pracovať na vylepšeniach,“ dodáva.

„Hlavné je, že sú odstrihnutí od akýchkoľvek vonkajších vplyvov a lobistických skupín,“ konštatuje zase Zelenka.

Čo od Lintnerovej partie očakávajú? „Výsledky. Nech to robia tak, ako hrali hokej.“