Denník N

Sme kultúrnou krajinou?

Akoby snahy stoviek ľudí, ktorí od roku 1989 budujú kultúrny sektor a pomaly ho posúvajú k európskym štandardom, vychádzali neustále navnivoč.

Autorka je podpredsedníčka Progresívneho Slovenska, filmová producentka

„Každý národ, hoci stojí na akomkoľvek nízkom stupni vývinu, má svoju osobitú kultúru. To je fakt, ktorý poprieť nijakými teóriami nemožno. Národ, ktorý sa dopracoval vyššieho stupňa kultúry, môže síce hľadieť s istou ľútosťou na národ stojaci na nižšom stupni, no predsa u neho nemôže odtajiť isté kultúrne výdobytky. My, Slováci, si uvedomujeme, že sme národ síce malý, ale že máme svoju kultúru.“

„Otázka umenia je v živote Slovenska veľmi zanedbaná. Dozaista frapantný dôkaz kultúrnej zaostalosti Slovenska. Tým nechcem ani zďaleka tvrdiť, že by slovenský národ nemal zmysel pre umenie, ba práve sa pousilujem dokázať, že áno, slovenský ľud má dosť vnímavosti pre umenie a dosť fantázie pre umeleckú tvorbu, ale ide o to, že na Slovensku sa otázke umenia venuje prachatrná pozornosť.“

Ján Lajčiak: Slovensko a kultúra, okolo roku 1910

Akýkoľvek článok o kultúre a Slovensku by v podstate mohol dodnes celý pozostávať z citátov z tejto fenomenálnej, sto rokov starej a dodnes dostatočne nedocenenej štúdie Jána Lajčiaka. Je až zarážajúce, ako veľmi sú kultúrne problémy Slovákov na sklonku Rakúsko-Uhorska podobné tým dnešným. Čo však zaráža oveľa viac, je fakt, že v roku 2018 sa v debate o kultúre a jej vzťahu k verejným politikám opätovne vraciame do bodu nula, a to na všetkých politických frontoch.

Len si tak zrekapitulujme udalosti posledných mesiacov. Po dlhých rokoch postupných a neľahkých reforiem v kultúre, keď sa zdalo, že tento rezort konečne prestáva byť nechcenou popoluškou vládnych politík, sa ministerkou kultúry stala Ľubica Laššáková. Po tom, ako sa manažmentu RTVS podarilo resuscitovať smrteľne chorú inštitúciu z fázy klinickej smrti a priniesť novú kvalitu spravodajstva i pôvodnej tvorby, si poslanci neomylne zvolili generálneho riaditeľa z predošlej éry, ktorému sa za pár mesiacov podaril úspešný návrat o pár dekád dozadu.

Členom Rady pre vysielanie a retransmisiu, ktorá kontroluje médiá, sa stal autor oslavných básní o Tisovi. Predseda Národnej rady blúzni o „zoštátnení televízie“ a poslanec Číž – evidentne v mentálnom tripe do päťdesiatych rokov – o tom, že kultúru majú riadiť politici, pretože sme si, súdruhovia, nechali bohapusto odštátniť kultúru.

Niekomu v SaS bolo zrejme ľúto za nedávnymi časmi, keď bolo Slovensko európskym unikátom ako krajina bez kinematografie, a tak sa poslankyňa Kaščáková rozhodla chrániť film pred filmármi a navrhla zopár šikovných opatrení, ktoré by znamenali zánik takmer všetkého, čo sa v audiovízii podarilo v posledných rokoch vybudovať.

A ako čerešnička na tejto kultúrnym jemnocitom prekypujúcej torte na nás vyskočili vizualizácie vládnej rekonštrukcie rusovského kaštieľa len za 75 miliónov eur, ktoré vznikli síce bez verejnej súťaže a za vyhrážok nespokojným architektom, ale zato nám pripomenuli všetky tie architektonické hrôzy, na ktoré sme sa od deväťdesiatych rokov pokúšali zabudnúť.

Nuž tak. Nejedného z toho v poslednom čase prepadá zúfalstvo. Zdá sa totiž, akoby snahy stoviek ľudí, ktorí od roku 1989 budujú kultúrny sektor a pomaly ho posúvajú k európskym štandardom, vychádzali neustále navnivoč, a sotva sa podarí dosiahnuť, že ťažko vydobyté moderné kultúrne politiky začínajú prinášať výsledky, stanú sa terčom útokov nekultúrnych politikov zo všetkých strán. Zdá sa, že tvorba kultúrnej identity a hodnôt je ešte oveľa komplikovanejšia vec, ako sa Lajčiakovi na sklonku minulého storočia alebo nám v eufórii nežnej revolúcie zdalo, a že zásadné spoločenské trendy a črty sú dlhodobé a nemenia sa ani zďaleka tak rýchlo, ako by sme si v dnešnej smrteľne rýchlej dobe želali. Zdá sa, akoby to staré, prežité a zatuchnuté neustále prerážalo do súčasnosti a my sme si museli znovu a znovu vybojovať svoj márny boj o kultúrnu krajinu.

Asi sa treba zmieriť s tým, že ani v čase optických káblov, ktoré prenášajú dáta rýchlosťou svetla, či urýchľovačov tých najmenších častíc hmoty nevieme zásadným spôsobom urýchliť vyvíjanie, dozrievanie, kultiváciu národa. Napriek tomu to má zmysel vždy znovu a znovu skúšať, pretože diskusia o kultúre je diskusiou o identite, a jej charakter ukazuje veľmi presne to, kým vlastne sme. Zápas starého a nového prebieha v celej spoločnosti a kultúra je jej výkladnou skriňou. „Vnútorné, psychické impulzy, ktoré kultúryschopnosť jedného národa charakterizujú, javia sa ako ‚morálna energia‘. Kde táto energia chýba, nemôže byť reči o kultúrnej schopnosti, kde jestvuje, tam je nádej na kultúrne výdobytky,“ hovorí Lajčiak. Položme si teda otázku: o čom má zmysel v kultúre diskutovať a o aké kultúrne výdobytky sa usilovať?

Predovšetkým by sme si už raz a navždy mali uvedomiť, že politika a politiky nie sú to isté a že kultúrne politiky neznamenajú politicko-ideologické zásahy do kultúry a umenia. Nič také sa jednoducho v štandardnej demokracii nerobí a nemalo by vyjsť z úst akéhokoľvek politika ani v rovine úvah, pokiaľ sa vzápätí nechystá odstúpiť a odsťahovať sa do Severnej Kórey. Práve preto sa na celom svete osvedčil pri financovaní a správe kultúry takzvaný model arm’s length, čiže vzdialenie rozhodovania o podpore kultúrnych projektov od politických inštitúcií a jeho zverenie do rúk odborným komisiám a radám. Čiže presne to, čo sa po dlhých diskusiách a rokovaniach podarilo na Slovensku zriadiť v podobe Audiovizuálneho fondu a Fondu na podporu umenia, ktorých pôsobenie malo na rozvoj slovenskej kultúry výrazný vplyv už po niekoľkých rokoch.

To, že si dnes v snahách tieto inštitúcie zrušiť alebo zásadne zasiahnuť do ich fungovania v prospech politického ovplyvňovania svorne hrkútajú Miroslav Číž a Richard Sulík, naznačuje, že démoni, ktorých sme považovali za mŕtvych, sú späť a posadnú kdekoho. O politikách a politických postojoch ku kultúre je možné diskutovať a zastávať rôzne názory, ale existuje jasná deliaca čiara, za ktorou sú už len autokratické režimy a Sovietsky zväz.

Tou druhou diskusiou, ktorej sa pri kultúre, umení a ich význame pre spoločnosť zrejme opäť nevyhneme, je otázka, koľko to stojí, kto to zaplatí a prečo. Je faktom, že v čase, keď Európa a svet už dávno hovorili o kultúrnych a kreatívnych priemysloch, kreatívnom hospodárstve a hospodárskom prínose kultúry, na Slovensku sa verejná, ale aj odborná diskusia o tejto problematike stále viedla v rovine „Prečo by sme mali platiť umelcov zo svojich daní?“ na jednej strane versus „Kultúra sa nedá merať peniazmi“ na strane druhej.

To, že kultúra významne generuje pracovné miesta, HDP a ekonomické príležitosti, je dnes už jasné mnohým. To, že kultúrna kreativita je základom hospodárstva 21. storočia, chápu aspoň niektorí. Je iste dôležité vedieť vyčísliť hospodárske ukazovatele v oblasti kultúry a návratnosť verejných investícií do kultúry pre štát, a to najmä preto, že tie čísla sú často pre mnohých ekonómov veľmi prekvapivé. Je potrebné rozumieť zákonitostiam kultúrnych a kreatívnych priemyslov a zmyslu verejných dotácií v oblastiach, kde sa umenie prelína s podnikateľskou činnosťou.

Na konci tejto debaty však stojí otázka, či takéto meranie naozaj ukáže skutočnú hodnotu kultúry pre spoločnosť či dokonca pre hospodárstvo. Ako totiž hovorí známy britský ekonóm John Kay, aktivity, ktoré sú dobré samy osebe, sú dobré aj pre hospodárstvo a naopak. A jediným zmysluplným kritériom prínosu nejakej aktivity pre hospodárstvo je jej schopnosť prispieť priamo alebo nepriamo k blahu bežných ľudí. (A good economist knows the true value of arts.)

Nuž a tým sa dostávame k tej najdôležitejšej diskusii, ktorú ešte len musíme začať. Diskusii o tom, prečo je kultúra dôležitá a priam nevyhnutná na rozvoj a zlepšovanie spoločnosti a aká je logika verejných investícií do kultúry a umenia. Diskusii o tom, do akej miery kultúra a umenie prispieva k obohateniu a skvalitneniu života, zlepšeniu kvality verejného priestoru, ako ovplyvňuje zdravie a kvalitu vzdelávania, ako buduje kritické myslenie, sociálnu súdržnosť a najmä identitu jednotlivca a spoločnosti. Ako kultúra pomáha prekonávať strach, nenávisť a hrôzu z inakosti, ako dokáže pomáhať sociálnej integrácii a prekonávaniu rozdielov. Budeme musieť debatovať aj o vzťahu medzi kvalitou a participáciou, či podmienkach demokratickej dostupnosti kultúry pre všetkých občanov. Čaká nás debata o tom, ako vniesť umenie a kultúru do každodenného života obyvateľov Slovenska a ako dosiahnuť, aby krása bola súčasťou verejných politík. A tiež o tom, že bez kultúry, tejto neviditeľnej ruky komunity, nie sme nikým a ničím. Budú to komplikované diskusie, na ktoré nepostačia ani excelovské tabuľky, ani štetec a plátno. Budú to vypäté diskusie, v ktorých môže prísť k prekvapivým zvratom a poznaniam o samých sebe, ale bez nich sa neposunieme ďalej.

Ak nebudeme cielene a systematicky vnášať tieto témy do verejnej debaty, nemôžeme sa tak celkom čudovať tomu, že ministrom kultúry môže byť prakticky ktokoľvek a že odborníkov v kultúre nahrádzajú „tímlídri“.

Myslím si však, že zápas o kultúrnu krajinu napriek všetkému vyhráme. Okrem iného aj preto, lebo „… všetky naše boje a utrpenia nie sú nič iné ako kultúrny boj“ (J. L.).

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Politici píšu

Komentáre

Teraz najčítanejšie