Zahraničná politika je o dosť zložitejšia ako spoločenská hra

S geopolitikou som sa zoznámil ešte ako dieťa pri hre Riskuj! V sedemdesiatych rokoch minulého storočia mala v našej domácnosti táto stolová hra uvedená na trh už v roku 1957 zvláštne postavenie. Na hracej doske je znázornená akási prerastená Ukrajina rozkladajúca sa od Arktídy po Strednú Áziu i oblasti nazvané Irkutsk, Kamčatka, Sibír, Ural a Jakutsk, ktoré boli v tom čase súčasťou Sovietskeho zväzu.

Hra a realita

Keď sme sa za dlhých daždivých popoludní s mojimi súrodencami ponáhľali rozhodiť kocky, rozmýšľal som nielen nad pravdepodobnosťou, s akou hodím šestku, aby som mal v hre výhodu, ale aj nad možnosťou, ktorá sa vtedy zdala nekonečne vzdialenou vidinou, totiž nad kolapsom Ríše zla.

Ale pohybovať armádami po doske ma časom začalo nudiť. Úspech jednotlivých veľmocí totiž nespočíval v myšlienkach, ale bol výsledkom šťastia a skúseností. Spojenectvá sa v hre uzatvárali nie na základe hodnôt, ale ako súčasť krátkodobej taktiky. A všetky konflikty boli hrou s nulovým súčtom. Mohli ste dobyť celý svet, ale nemohli ste ho zlepšiť.

Po čase som zistil, že zaujímavejšie otázky, ako čo ktorí ľudia chcú, prečo to chcú a kto im bráni, aby to dosiahli, sa nedajú zodpovedať hraním spoločenskej hry. Odpovede na tieto otázky som našiel v knihách a hneď ako som dosiahol dospelosť, tak aj počas ciest za vtedajšiu železnú oponu.

Krajiny ležiace medzi

Autorov novej štúdie o európskej geopolitike, ktorú zverejnil politický think tank RAND Corporation a ktorú editoval bývalý predstaviteľ amerického ministerstva zahraničia v čase Obamovej administratívy Samuel Charap, podozrievam z toho, že by boli perfektnými hráčmi Riskuj! Volajú totiž po novom prístupe k tomu, čo volajú „krajiny stojace medzi“, ako je napríklad Ukrajina. Tieto štáty opisujú tak, že sú uväznené v pasci medzi momentálne nedosiahnuteľnými európskymi a atlantickými ašpiráciami a bezpečnostnými záujmami Kremľa.

Aby sme boli spravodliví, autori štúdie – väčšina z nich sú Američania, Nemci a Rusi – akceptujú, že nie všetky „krajiny ležiace medzi“ patria do tej istej kategórie. Bielorusko a Arménsko sú viac-menej lojálnymi spojencami Kremľa, kým Gruzínsko a Ukrajina sú na tom opačne. Azerbajdžan sa líši ešte iným spôsobom a Moldavsko je tiež v inej kategórii. Autori tiež kritizujú myšlienku „veľkého obchodu“ medzi Východom a Západom: argumentujú hlavne v prospech malých krokov, opatrení, ktoré budujú dôveru, a snáh všetkých strán, aby sa situácia nezhoršovala.

Len figúrky bez názoru?

Lenže ich štúdia má ten istý problém ako hra Riskuj!