Trump prehral imigračnú bitku, no prehrá aj celú imigračnú vojnu?
Bill Clinton ani Barack Obama nikdy nezabudli na symbolickú hodnotu imigrácie, čo bol dôvod, prečo boli ich rétorika i opatrenia v tejto veci oveľa centristickejšie ako názory a politika súčasných predákov ich strany.
Autor je americký analytik
Článok uverejňujeme so súhlasom The Washington Post
Americkí demokrati jasajú, že prezident Donald Trump musel otočiť svoju politiku rozdeľovania rodín prisťahovalcov. Je to dobrý dôvod na oslavu, pretože toto opatrenie vzišlo zo zlého úmyslu a bolo nepotrebné. Lenže ja skutočne pochybujem o tom, že táto epizóda bude pre prezidenta taká zničujúca, ako si myslia liberáli. Touto bitkou vyslal Trump jasný odkaz svojim podporovateľom. Ide o jednoduchú vec, a to, že v otázke imigrácie je ochotný zastávať tvrdé stanovisko.
Deti ako zbraň
Prezidentova krutosť spôsobila, že sa proti jeho politike ľahko oponuje. Ale tým, že sa tak tešia z najnovšieho prešľapu Trumpovej vlády, sa môžu demokrati dostať do pasce. Širšia otázka celkom iste znie: mala by krajina vynucovať svoje imigračné zákony alebo by sme sa ich v prípade porušovania mali vzdať?
Podľa správy Organizácie Spojených národov sa minulý rok stali USA hlavným svetovým cieľom žiadateľov o azyl. Do krajiny prišlo o 44 percent viac Stredoameričanov a ich celkový počet sa odhaduje na takmer polovicu zo 140-tisíc všetkých žiadateľov. Ako v časopise The Atlantic píše David Frum, väčšina týchto ľudí prichádza skôr preto, aby unikla chudobe, než preto, aby utekala pred násilím, ktoré v ich krajinách klesá, a mnohí so sebou berú deti len preto, aby sa vyhli trestu. To je dôvod, prečo v roku 2014 na otázku o desaťtisícoch nikým nesprevádzaných detí, ktoré došli k americkej hranici, Hillary Clintonová odpovedala: „Máme pre nich jasný odkaz: to, že sa vaše dieťa dostalo cez hranicu, ešte neznamená, že tu aj zostane. Nechceme vysielať žiadny signál, ktorý je proti našim zákonom alebo povzbudí viac detí, aby sa vydali na túto nebezpečnú cestu.“
Sila nacionalizmu
Imigrácia sa stala azda viac ako akákoľvek iná téma oblasťou, ktorá dokáže rozvášniť veľké skupiny Američanov. Časť týchto vášní môže mať svoje korene v rasizme. Lenže takisto môže ísť aj o stupňujúci sa nacionalizmus. V dobe rýchlej globalizácie chcú ľudia veriť, že si stále udržiavajú rovnaký pocit stability a kontroly ako kedysi.
Nacionalizmus je tu s nami už stáročia a dnes zostáva poslednou veľkou doktrínou, ktorá si zachováva svoju niekdajšiu príťažlivosť. Veľkým príbehom uplynulého storočia bola strata viery. Popri nástupe vedy, socializmu a sekularizmu ľudia stratili dôveru v dogmy a povinnosti náboženstva. Lenže to nijako nezmenilo realitu, že stále chceli niečo, v čo môžu veriť, niečo, k čomu ich môže viazať pevné emocionálne puto.
Pre mnohých ľudí na pravici sa nacionalizmus stále viac stával náhradným riešením vyvolávajúcim pocit silného a takmer mystického spojenia. Naopak, pre mnohých ľudí ľavice predstavuje nacionalizmus skôr neracionálnu afinitu k skupine ľudí, s ktorými človek žije v rámci ľubovoľne stanovených hraníc. Prečo by mal, povedzme, oddaný katolík zo štátu New Hampshire cítiť väčšie puto k radikálnemu ateistovi žijúcemu 2500 míľ ďaleko v Kalifornii než k inému katolíkovi žijúcemu len o pár stoviek míľ od neho v Kanade? Lenže taká je sila nacionalizmu, ktorý naďalej núti ľudí robiť veľké skutky – či už ich nazveme odvahou, lojalitou, krutosťou, alebo nenávisťou.
