Aj Lučenec už je mesto, kam sa oplatí vracať a žiť

Ten názov ste už iste počuli, dokonca celkom nedávno. Lošonc. Metropola juhu. „Mýtické miesto, kde sa prelieva prítomnosť s minulosťou, realita so snom a život so smrťou,“ ako píše vo svojom mimoriadne vydarenom debute Peter Balko. „Lošonc ako bodka za slovensko-maďarskou vetou, Lošonc ako historické pomenovanie Lučenca, Lošonc ako miesto, kde sme sa narodili a kam sa neustále vraciame, moje postavy i ja.“

A o to presne ide. O Lošonc, o jeho zvláštnu, čudesnú atmosféru, ktorú postrehnete v priebehu niekoľkých minút, hoci aj uprostred týždňa pred poludním, postávajúc niekde medzi ohromnou chátrajúcou synagógou, panelákmi a „babylonskou vežou“ – odpoveďou miestneho developera na budúcnosť bývania v raných 90. rokoch. A ešte ide o to, že sa síce mnohým z Lučenca podarilo úspešne ujsť, ale niektorí z nich sa predsa len vracajú, a dokonca radi.

„Neviem, možno je to moja patetická charakterová črta, alebo akási romantizácia celej veci – ale cítim, že takto je mi to prirodzené,“ hovorí Dávid Koronczi. Na výstavy chodieval s mamou do Budapešti, potom býval v Prahe, teraz je v Bratislave, študuje v Opave, ale Lučenec je len jeden. Lošonc. Domov.

Pred piatimi rokmi tu založil s kamarátmi Martinou Szabóovou, Martinom Malachovským a Zuzkou Jakubovou Priestor – platformu pre súčasné umenie.

Znie to honosne, hoci je to vlastne iba jedna veľká miestnosť, malý „bar“ s časopismi a knižkami, hodnými prečítania, a pomaly sa rozrastajúca záhrada, kde sa dá posedieť. Štvorcové metre však vôbec nie sú dôležité. Dôležité je, že sa to stalo. Dôležité je, že sa to deje. Že po Žiline, Banskej Štiavnici či Topoľčanoch pribúdajú miesta, kam sa oplatí ísť za súčasným umením. Mestá, do ktorých sa oplatí vracať a v ktorých sa dá žiť, nielen preto, že doma je dobre, ale najmä kvôli ľuďom, ktorí sú ochotní vymýšľať, ako by tam mohlo byť ešte lepšie.

Ako sa z ničoho robí niečo

Niežeby v Lučenci dovtedy nebolo celkom nič. „Je tu jeden kultový podnik – Slimák, kam sa dá ísť na pivo a na koncerty,“ zhodujú sa Dávid s Martinom. Je rovno cez cestu, kúsok od ich galérie, lebo Priestor je zatiaľ najmä galéria súčasného umenia, v ktorej sa však dejú aj iné veci: od filmov po literatúru. Celkom nedávno tu krstil knižku Vtedy v Lošonci aj spomínaný Peter Balko –„najväčšia súčasná lučenecká legenda“.

Kedysi to tu bolo inak. „Začiatkom 90. rokov vznikali v Lučenci úžasné veci. Kníhkupectvo Phoenix, kam už vtedy vodil Kali Bagala slovenských spisovateľov a kde Egon Bondy prednášal. Hostinec Orol, kde si posedel napríklad aj Karel Kryl, M-klub, kde koncertovali Psí vojáci, a kultúrny dom v neďalekej Mýtnej, kde hrali Plastic People of the Universe. V Klubuse frčali elektronické párty a džezové koncerty. Novohradskú galériu v tom čase viedla Kinga Szabóová a mala dobrú úroveň. Potom sa však prepojila s múzeom a začala stagnovať,“ spomína Dávid. Ľudia rýchlo vytriezveli a roky mečiarizmu vraj v Lučenci stále cítiť.

„Dodnes tým mesto trpí, lebo veľa vecí bolo rozkradnutých, rozbúraných, ľudia prišli o prácu, a z komunít, ktoré tieto dobré veci rozbiehali, mnohí odišli za hranice. „Nemali tu čo robiť, ale dnes cítiť, že sa čosi mení. To, čo robíme my, už nie je také živelné a punkové ako v 90. rokoch, ale keď sa rozprávame s tými, čo tu ostali, rozumieme si. Mám pocit, že robíme to isté, akurát dvadsať rokov po nich,“ hovorí Dávid.

Nič nie je náhoda

Priestor sídli v malom domčeku, ktorý je súčasťou dvora Novohradskej knižnice. Vyhliadli si ho ešte ako gymnazisti, lebo viacero kamarátov malo práve v tomto dvore skúšobne kapiel. Nájom dodnes platia banskobystrickej župe. Svojpomocne si to tu opravili, vymaľovali, vymenili svetlá a vybudovali záhradu.

„Nie sme neziskovka, ale stratovka,“ hovorí so smiechom Martin Malachovský. Väčšinu nákladov zatiaľ platí Dávid Koronczi, niečo málo sa podarí vyzbierať prostredníctvom ich občianskeho združenia. „Beriem to ako investíciu – nie z pohľadu biznisu, samozrejme. Vnímam to ako čosi, čo má význam. Niekedy to nie je ľahké, ale napokon sa vždy nejako poskladáme a zaplatíme. Je to síce záväzok, no paradoxne aj veľmi oslobodzujúci pocit, že máme veci vo vlastných rukách,“ hovorí Dávid.

V budúcnosti ráta najmä s možnosťou získavať dve percentá z daní od miestnych firiem, zdá sa mu to lepšia voľba, ako písať granty. „Necítim sa v tom svete dobre,“ hovorí jednoducho.

Ich program sa v priebehu rokov mení, vyvíja, najprv vystavovali sami, potom sa ocitli v úlohe kurátorov, teraz už kurátorov aj oslovujú. Tak to bolo aj v prípade aktuálnej výstavy Tapeta u Winklera, ktorú kurátoroval umelec Juraj Gábor.

„Bola to skvelá skúsenosť,“ vraví maliarka Erika Miklóšová. Vraj sa tu naozaj podarilo čosi, čo nikde predtým, čím potvrdzuje Dávidovu teóriu, že v malom Lučenci sa umelci neboja experimentovať. Erikine maľby tu nadobudli podobu akejsi tapety či priam valčekovej maľovky, takej príznačnej pre dom, v ktorom vyrastala a v ktorom dodnes maľuje. V ktorom dodnes „tapetuje“ steny stále novými plátnami. Ten dom navrhol jej otec, na výstave sú aj jeho ručne kreslené návrhy, také čisté, účelné a vzdialené od výrazu malieb jeho dcéry. A nie je náhoda, že študoval práve tu – v Lučenci, u známeho architekta Oskara Winklera.

Prečo sa vrátiť

Pred piatimi rokmi začínal Priestor s jednoduchou chuťou reagovať na veci, ktoré sa diali okolo. Dnes už cíti aj zodpovednosť. „Chceme prinášať dobrý program, veľkým vzorom je pre nás žilinská Stanica,“ hovorí Dávid. Začali premietať dokumentárne filmy, a keď onedlho v meste postavia nové nákupné centrum s multiplexom, presťahuje sa k nim aj celý filmový klub s Radom Vojenčákom a Petrom Kollárom, ktorý by inak zrejme zanikol.

„Fakt je ten, že okresné múzeum s galériou fungujú skôr v konzervatívnom duchu, neťahajú ľudí, aby so súčasným umením žili – a to je to, o čo nám ide: aby bolo normálnou súčasťou ich života, aby sa o ňom rozprávali a dostávali nové podnety,“ hovorí Martin.

Na výstavy sa vracajú stáli diváci, ale prichádzajú aj noví, rôzne generácie, a hľadajú si cestu. „Možnože sme mohli robiť niečo pre umenie v Bratislave, Prahe alebo na iných miestach, ale zdá sa nám, že tu je to väčšia výzva, dobrodružstvo. Veď tu je množstvo ľudí, ktorí vlastne nikdy poriadne nemali možnosť zažiť súčasné umenie. A my sme pri tom, keď sa s ním zoznamujú. Je to skvelý pocit,“ hovorí Dávid.

Po piatich rokoch už v Priestore poznajú ľudí, ktorí si návraty do Lučenca zlaďujú s ich kalendárom. A napokon sa vraj s najväčšou pravdepodobnosťou vrátia aj oni – a nastálo. Mesto im vychádza v ústrety a dokonca ich oslovilo s pomocou pri napĺňaní programu Divadla Boženy Slančíkovej Timravy alebo synagógy, ktorá sa má onedlho rekonštruovať.

„Zatiaľ pomáhame iba zvonka, je to práca na plný úväzok, a na to sme sa zatiaľ neodhodlali, ale asi je to len otázka času,“ hovorí Dávid. „Mnohí ľudia stratili nádej v toto mesto, v to, že im môže niečo dať. Stratilo identitu. A mne sa zdá, že má zmysel vrátiť mu ju.“