Pred 27 rokmi prišla z USA na Slovensko a odvtedy tu učí: Ľudia ma stále berú ako cudzinku, ale ja sa tu cítim ako doma

Lynda Steyne učila angličtinu na základných, stredných aj vysokých školách. V rozhovore hovorí, ako vidí Slovensko, USA a ako sa jej tu žije.

Foto N – Peter Kováč

Narodila sa v Juhoafrickej republike, kde bývala osem rokov. Jej mama bola Kanaďanka, otec je z Juhoafrickej republiky. Potom sa aj s rodinou presťahovala do USA, vyrastala v Pensylvánii, v New Jersey aj Južnej Karolíne. Keď mala 26 rokov, chcela ísť učiť angličtinu do Číny, ale nakoniec ostala na Slovensku. Lynda Steyne učila na základných, stredných aj vysokých školách v Bratislave a Trnave, a vedie aj Slovenskú komoru angličtinárov.

V rozhovore hovorí:

  • Ako sa Slovensko a USA zmenili za 27 rokov
  • V čom sú Slováci a Američania iní
  • Čím si Trump získal jej príbuznych
  • Akí sú študenti v Bratislave a v čom sa zmenili
  • Prečo by v USA nedokázala učiť
  • Aké ťažké je naučiť sa po slovensky a ako na angličtinu

Prišli ste na Slovensko v roku 1991, mali ste 26 rokov. Aké bolo pre mladú Američanku prísť v 90. rokoch na Slovensko? Čo si pamätáte ako prvé?

Bol február a prvá spomienka je sneh, a ako to tu smrdelo z toho, ako ľudia kúrili uhlím. Na Dunajskej to bolo najhoršie. Všetko bolo tmavé a staré. A rovnaké. Pamätám si, ako som prvýkrát prišla do potravín Teta, a na jednej poličke bol len kečup. V jednom rade po celej poličke len jeden druh kečupu, na druhej poličke tak bola poukladaná horčica – tiež len jeden druh. Ale ľudia boli super.

Nemali ste problém, že nevedeli po anglicky?

Snažila som sa nehovoriť po anglicky, bojovala som so slovenčinou. Na Slovensku som bývala v rodine a v byte sme mali kópiu malého červeno-modro-bieleho slovníka v každej miestnosti okrem toalety.

Učili ste sa ju už v Amerike?

Nie celkom. Zo slovenskej rodiny mi do USA poslali tenkú knihu od Jozefa Mistríka Basic Slovak. Prvé slovo, ktoré si pamätám, bolo plot. Ale výslovnosť mi vôbec nešla. Nepočujem rozdiel medzi krátkymi a dlhými samohláskami.

Čo ste vedeli o Bratislave?

Nič, ani o Slovensku. V knižnici nemali žiadnu knihu, všetky boli len o Prahe a Československu. Nevedela som pochopiť, ako mohli byť dva rozličné jazyky v tej istej krajine.

Vnímali vás ako cudzinku?

Áno. Najhoršie bolo, že som prišla ako vyštudovaná učiteľka angličtiny, mala som skúsenosti aj diplom, ale vnímali ma ako tie stovky cudzincov, ktorí prišli po páde komunizmu, aby videli svet, a pritom nejak učili angličtinu, ale nemali na to vzdelanie. Kolegovia na škole, kde som učila prvýkrát na plný úväzok, ma nebrali vážne. Potom som učila tri roky na gymnáziu a bolo to ešte horšie – nebola som učiteľka, ale len Američanka, ktorá na Slovensko prišla učiť angličtinu. Bolo to veľmi frustrujúce. Neskôr, na ďalšej škole, kolegyne z prvého stupňa nechceli odo mňa počuť žiadnu radu. Trvalo to roky, kým ma začali brať ako kolegyňu. Riaditeľka bola úžasná, lebo ma podporovala a vždy ma brala ako učiteľku.

Zmenilo sa to za tie roky?

Moja situácia sa zlepšila, ale mnohí známi s tým majú ešte stále problém. Rešpektujú nás, keď majú otázku okolo gramatiky, ale často nechcú počuť naše názory k výučbe.

Na Slovensku ste 27 rokov. Ako sa krajina zmenila?

V minulosti

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom