Denník N

MS 2014: O tom, ako Brazília bojuje sama so sebou. A prehráva

Ilustračné foto – TASR/AP
Ilustračné foto – TASR/AP

Keď Brazília prehrala vo finále MS 1950, bola to národná tragédia. Keď sa to v roku 2014 pokúsila odčiniť, skončilo sa to ešte väčšou tragédiou.

„Ráno sa kurič zobúdza s takou nenávisťou v duši, že mu ani jesť nechutí.“ Tak znie jedna z najlepších prvých viet v knihe. A tu je druhá: „O veľa rokov neskôr, zoči-voči popravnej čate, plukovník Aureliano Buendía si spomenul na to dávne popoludnie, keď ho otec vzal so sebou a on po prvý raz videl ľad.“

Prvá pochádza od Petra Pišťánka, druhá od Gabriela Garciu Marquéza. A Nick Hornby svoju knihu Futbalová horúčka otvára takto: „Do futbalu som sa zamiloval rovnako, ako som sa neskôr zamilovával do žien: náhle, nevysvetliteľne, nekriticky, bez toho, aby som rozmýšľal nad bolesťou a zúfalstvom, ktoré mi prinesú.“

Nick Hornby, veľký fanúšik Arsenalu, v nej hovorí, že život futbalového fanúšika je z princípu nešťastný. Vyhrať môže vždy iba jedno mužstvo, ostatní sú sklamaní; trofejí je navyše príliš veľa, nikdy ich nemôže vyhrať všetky. Futbal, to sú prehry, je to bolesť a zúfalstvo. Aj keď sa vyhráva, radosť trvá krátko; prehra – a s ňou aj sklamanie – je vždy za rohom. Futbal je utrpenie.

Nič z toho však nevystihuje Brazíliu. Existujú totiž prehry aj sklamania, existujú šoky, ba aj tragédie; na opísanie toho, čo sa stalo v Brazílii v roku 1950, však neexistujú slová. Vlastne existuje jediné: maracanazo.

Čo sa stalo v roku 1950

Bolo to  zahanbujúce: krajina, ktorá hrá najkrajší futbal na svete a lopta je v nej dôležitejšia ako politika, je v roku 1950 stále bez titulu. A tak Brazília hostila prvé povojnové majstrovstvá sveta vo futbale preto, aby ich vyhrala.

Tomuto cieľu podriadila absolútne všetko. Obrovské peniaze išli do stavby najväčšieho štadióna na svete, betónového kolosu odvtedy známeho ako Maracana. Brazília majstrovstvá zorganizovala nielen preto, aby ich vyhrala, ale aj preto, aby ich navyše vyhrala doma, na svojej pôde, na najväčšom štadióne, pred dvestotisíc divákmi. Aby potvrdila, že je najlepšia, a nielen najlepšia, ale že aj hrá najkrajší futbal a má najlepších fanúšikov.

Bez väčších problémov sa vtedy dostala až do posledného zápasu, v ktorom mala nastúpiť proti Uruguaju. Bola to formalita: Brazília naozaj hrala najlepší futbal, Uruguaj sa potrápil ešte aj so Švédmi, navyše na titul stačila remíza. Fanúšikovia už oslavovali, noviny mali ešte pred zápasom pripravené oslavné titulky.

Údaje o počte divákov na onom zápase sa rôznia, ale vo všeobecnosti sa zhodujú, že ich mohlo byť okolo 210-tisíc. Štadión pred majstrovstvami nestihli dokončiť, ešte stále na ňom stálo lešenie, a aj na ňom teraz sedeli ľudia. V 47. minúte dal Friaça gól, všetko išlo podľa plánu. Potom však Schiaffino vyrovnal, a hoci Brazílii stačila aj remíza, rozsypala sa. Doľahla na ňu ťažoba očakávaní, na toto nebola zvyknutá. Desať minút pred koncom dostala ďalší. Prehrala 1:2.

Všetci prítomní – hráči, rozhodcovia, fanúšikovia – spomínajú na to ticho, ktoré na štadióne po poslednom hvizde zavládlo. 210-tisíc ľudí mlčalo a nebolo to obyčajné mlčanie: Brazília mala vyhrať, neexistoval žiaden plán B, celá krajina sa teraz ocitla v prázdnote. Práve zistila, že všetka snaha vyšla nazmar, všetko bolo márne.

Prezidenta FIFA Julesa Rimeta na ihrisko priviedli plačúci policajti, on trofej majstrov sveta rýchlo odovzdal uruguajským hráčom, tí príliš neoslavovali. Niekoľkí fanúšikovia utrpeli priamo na štadióne infarkty, štyria údajne spáchali samovraždy skokmi z obrovských betónových tribún. Noviny na druhý deň vyšli s pripravenými titulkami a len nasypali ďalšiu soľ do rany.

Nebola to prehra, tragédia, ani koniec sveta, bolo to čosi viac, čosi, čo je možné iba v Brazílii: stratil sa zmysel existencie, ostala len čiernočierna ničota.

Maracanazo sa do brazílskeho povedomia zapísalo ako hrozná škvrna, ktorú sa krajina po celý zvyšok svojej existencie snažila zmazať. Každý ďalší neúspech – a že ich bolo dosť – jej ju pripomenul, každý ďalší úspech – a že ich bolo dosť – bol len úbohou náplasťou. Na maracanazo sa dalo zabudnúť jedine tak, že Brazília opäť zorganizuje majstrovstvá sveta a vyhrá ich. Už nie preto, aby dokázala svetu, že je najlepšia, ale preto, aby našla vlastný pokoj.

No a tak zorganizovala majstrovstvá sveta v roku 2014.

Nadľudská úloha: vyliečiť krajinu

Lenže Brazília bola pred štyrmi rokmi na ihrisku hrozná.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

História MS vo futbale

MS vo futbale

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie