Denník N

Denník cestujúceho: Mesiac na železnici – meškanie, meškanie, meškanie

Stretávame sa cestou do práce, kamaráti sa z nás nestali.
Stretávame sa cestou do práce, kamaráti sa z nás nestali.

Viac ako mesiac sme si do cestovateľského denníka zaznamenávali, ako premávajú vlaky na trati medzi Galantou a Bratislavou. Je to záznam plný meškaní a smutno-veselých príhod.

Na úvod výborná správa – Slovensku vojna ani omylom nehrozí. To za predpokladu, ak uveríme bizarnej hypotéze anglického historika Alana Johna Percivala Taylora, ktorý tvrdil, že európske mocnosti do 1. svetovej vojny vohnala „nemenná presnosť cestovných poriadkov na železnici“.

S touto teóriou sa dá viac či menej účinne polemizovať, ale faktom je, že presnosť robí železničiarom na Slovensku vážne problémy. Niečo o tom viem, vlakmi pravidelne a intenzívne cestujem už dvadsať rokov.

Bezmocný náklad

Posledných deväť rokov takmer denne medzi Galantou a Bratislavou. V práci som si za ten čas vyslúžil povesť toho, čo vždy mešká. Výluky, poruchy či na pohľad bezdôvodné meškania sú takmer dennou praxou.

Nepokúšal som sa zistiť, či mi niekto verí, keď sa za vynechanú poradu ospravedlňujem slovami: „Horel rušeň.“ A tuším, že nesmelému citovaniu sprievodcu, ktorý z takmer hodinu meškajúceho vlaku v Galante vystúpil s ospravedlnením „začala nám horieť jednotka, museli sme ju odpojiť“, veril len málokto. Minimálne na kolegu Mareka Chorvatoviča to však dojem spravilo a 25. novembra mi po rokoch zhovievavého mlčania položil otázku: „Prečo o tom nenapíšeš?“

Možno to dnes pôjde načas. Foto N - Tomáš Benedikovič
Možno to dnes pôjde načas. Foto N – Tomáš Benedikovič

Nikdy by mi nenapadlo, že by niekoho mohli zaujímať moje cestovateľské útrapy, ale potom som si spomenul na manželský pár, ktorý pred rokmi v poli pri Senci zúfalo po hodine státia zháňal taxík. Manželia s dvoma veľkými kuframi vedeli, že ich lietadlo smer more a dovolenka na rýchlik štátnych železníc nepočká.

Slovom, keď sa povie – mešká vlak, nie je to o kope pokazeného železa, ale najmä o jeho zväčša bezmocnom náklade. Keďže ho od novembra výrazne pribudlo, tak si aj noví spolucestujúci, teda dôchodcovia a študenti, zaslúžia upozornenie, aký ten bezplatný dar od vlády môže byť.

Tento cestovateľský denník vznikal mesiac a nerobí si nárok na vytvorenie úplného obrazu o  železniciach u nás. Kolega dochádzajúci zo Záhoria osobným vlakom chodí načas a aj známa z Galanty, ktorá do Bratislavy donedávna vyrážala pred šiestou ráno, bola spokojná. No moja skúsenosť je celkom iná a môže za to najmä Rýchlik 830 Tajov. Plánovaný odchod z Galanty 9:25, príchod do Bratislavy 9:59.

Údaje o meškaniach čerpám z internetových aplikácií sledujúcich polohu vlakov a zo staničných hodín na bratislavskej hlavnej stanici.

26. november

So spisovaním skúseností začínam na konci asi dvojtýždňovej výluky, ktorá prišla bezprostredne po inej, približne rovnako dlhej. Hneď prvý deň mám smolu na ukážkové takmer trištvrtehodinové meškanie a šťastie na mimoriadne milého sprievodcu, ktorý prezradil, že výluka je tentoraz v zákrute pred Palárikovom, kde opravujú trať. Po mojej otázke, prečo tak často meškáme, sa rozkročil vo dverách môjho kupé a zoširoka spustil:

„Kalná (nad Hronom) – Levice, tam vždy niečo opravujú. Už si neviem predstaviť, čo tam robia. Či zlaté podvaly dávajú, alebo čo.“

„A robia aj cez víkendy?“ pýtam sa.

„Kto by tu robil cez víkend? Od ôsmej do štvrtej a padla. To nie je ako v Nemecku, tam v noci príde súprava, vpredu vytrháva staré podvaly, vzadu necháva nové (hoci to znie čudne, niečo podobné mi o Nemecku pred niekoľkými týždňami tvrdil aj iný sprievodca) a ráno tam vlaky frčia 120. U nás týždeň po skončení opravy musíme jazdiť tridsiatkou, aby sa to usadilo. Potom sme zlí my sprievodcovia, lebo my môžeme za to, že vlaky meškajú.“

Sprievodca plynule prejde k novým zákazníkom, ktorí pribudli po spustení bezplatného cestovania. Hovorí, že len vo vedľajšom vagóne je 18 dôchodcov, ktorí vyrazili na výlet do Bratislavy. Viac ho však zaujímajú študenti:

„Premávajú sa hore-dole, len ich zabudli naučiť čítať. Aj minule mi jeden v Bratislave nastúpil do vlaku, ktorý išiel do Košíc. Lenže ten môj išiel spodnou trasou cez Zvolen a on mal ísť vrchom do Spišskej Novej Vsi. Ani v Galante si nevšimol, že niečo nie je v poriadku. Sedí, pozerá sa a pokojne ide ďalej. Mal šťastie, že som ho kontroloval pred Šaľou. Keby sa previezol až do Šurian, mal by to horšie. Potom sa nešťastne pýtal, kde je. No, doteraz si bol v zlom vlaku a teraz budeš na stanici, vravím mu.“

Po chvíli vykukne na uličku, kde vidí stredoškoláka. Zalomí rukami a oči vyvráti dohora: „Ďalší moták, mal vystúpiť v Galante, teraz mu budú slzy tiecť. No, idem mu to povedať.

Boj o miesto je občas napínavý. foto N - Tomáš Benedikovič
Boj o miesto je občas napínavý. Foto N – Tomáš Benedikovič

27. november

Výluka v palárikovskom oblúku sa skončila, ale internet oznamuje, že Tajov už z Levíc odišiel s 23-minútovým meškaním. Po Galantu to narástlo presne na 30 minút. „Dlho sme stáli vo Zvolene, nevieme prečo,“ vysvetlila pani z Bystrice.

Večer o 19:24 od hasičov tesne pred odchodom z práce prichádza na redakčný e-mail zaujímavá správa:

„Hasiči zo Žiaru nad Hronom zasahujú pred Bzenicou (okres Žiar n. Hronom), kde začal horieť rušeň osobného vlaku. Na mieste udalosti vykonávajú hasebné práce, zároveň boli všetci cestujúci bezpečne evakuovaní z vlaku. Pri udalosti sa nikto nezranil.

S pozdravom, npor. Mgr. Zuzana Farkasová.“

Veľa šťastia do Bzenice.

1. december

Tri dni som necestoval, to by mohol byť dosť dlhý čas na to, aby začalo platiť, že trať bez výluky znamená jazdu bez meškania. No ešte predtým príhoda, ktorá ma prinútila zamyslieť sa, či mám vôbec právo kritizovať nedochvíľnosť iných. Ráno sme zaspali. Manželka zmeškala do práce, ja som len tak-tak stihol staršiu dcéru autom vysadiť pred školou o päť minút osem. Spokojnosť trvá len chvíľu, kým nezistím, že jej aktovka zostala doma. Tak znova. Hodnotiace sebavedomie mi po zopakovaní kolotoča vrátil pohľad na internet – pripravil ma na desaťminútový sklz. Tentoraz sa nezväčšil a v Bratislave sme o jedenásť minút neskôr.

Sprievodcu ešte predtým zarazila moja otázka, či meškáme pre výluku. Úprimne ho prekvapilo, že niekto vôbec rieši desaťminútovú stratu. „Trošku meškáme, križovali sme.“ Pojem križovanie je v slovníku sprievodcov dôležitý – označuje stav, keď vlak musí zastaviť, pustiť významnejší spoj a naberá tak stratu.

2. december

Opäť križovanie. Internet už pri Podhájskej hlási 14 minút, do Šurian vlak naberie ďalších päť, po bratislavskú hlavnú stanicu dve z nich skreše. Výsledok – 17 minút.

Dnes som si dobre sadol. Natrafil som na dve pekné študentky od Bystrice s ešte krajšou slovenčinou. Bolo príjemné vypočuť si po čase originálne stredoslovenské de, te, ne, le, di, ti, ni, li.

3. december

Už to začína byť nuda, peklu menom rýchlik Tajov som sa síce vyhol vďaka čistému a presnému osobnému vlaku zo Šale, ale podľa internetu v Leviciach meškal 16 minút, v Sládkovičove 13. Ďalej som ho už nesledoval.

Radšej niečo o cestujúcich. Je ich veľa a veľké priateľstvá nevznikajú ani medzi tými, čo každý deň cestujú rovnakým spojom. Jednu z najpríjemnejších ciest som zažil vlani v lete, keď sa do Bratislavy vydala trojčlenná skupina strojárov na stretávku po 50 rokoch. Bavili sme sa o Tatrách a ochranároch, v ničom sme si nerozumeli, ale rozišli sme sa ako dobrí známi.

To je však skôr výnimka. Vzťahy vo vagónoch výstižnejšie ilustruje nešťastná pani zo Šale, ktorá sa najskôr nervózne hmýrila a hľadala niečo medzi sedačkami. Keď neuspela, išla na štyri a hľadala aj pod nimi. Trvalo to hádam aj tri minúty a ľudia naokolo vrátane mňa neurobili nič, len premýšľali, čo asi nevie nájsť.

Napokon mi to nedalo a pod sedačkami som skončil aj ja. Stratenú SIM kartu som našiel zabalenú vo vrstve špiny, ale radosť som spôsobil ohromnú.

Skrátka, ľudia sú si vo vlakoch navzájom dosť ukradnutí. Navyše (možno už aj ja podlieham spomienkovému optimizmu) sa na cestách prestali zdraviť. Normou sa stalo odísť bez rozlúčenia. Pri príchode sa väčšina nanajvýš opýta, či je voľné miesto, dobrý deň sa nekoná. Nepokúšajte sa to vysvetľovať skazenou mladšou generáciou. Platí to o všetkých bez výnimky.

Revolúciu v správaní spôsobili mobily. Najotravnejší sú tí, čo strávia pol hodinu s telefónom pri uchu a celý vagón počúva intímne detaily.

Dvakrát som to nevydržal a presadol som si, raz som príliš aktívnu dámu upozornil, nech je tichšie, pretože ma nezaujíma, či ju Jožo naozaj ľúbi. Za neslušného som bol ja.

V pamäti mi obzvlášť utkvel telefonát od bratislavskej hlavnej stanice po Senec – asi dvadsať minút. Tridsiatnička cestujúca do Nových Zámkov neustále opakovala: „A pôjdeme do Tesca? Aj do Lidla pôjdeme?“ Osoba na druhej strane linky sa zjavne snažila navrhnúť aj Kaufland či Billu, ale hlučná tmavovláska vytrvalo kontrovala: „A pôjdeme do Tesca? Aj do Lidla pôjdeme?“ A to celé prinajmenšom pätnásťkrát dokola.

No čo, ľudia na seba síce kašlú, ale nebyť toho, asi by v takýchto prípadoch tiekla krv.

S mobilnými telefónmi cesta ubehne rýchlejšie. foto N - Tomáš Benedikovič
S mobilnými telefónmi cesta ubehne rýchlejšie. Foto N – Tomáš Benedikovič

4. december

Behal som po lekároch, preto som Tajov sledoval len na internete v čakárni u chirurga, ktorý si už na mňa brúsil skalpel. V Šuranoch mal meškanie 18 minút, viac som sa mu pre trasúci žalúdok a roztrasené kolená nevenoval.

Náhradou sa stal Rýchlik 810 Gemeran z Košíc. Ukázalo sa, že je to ešte ťažší pacient než Tajov. Meškanie z Galanty – 24 minút. Dôvod – výluka pri Novej Bani.

Prívetivý sprievodca povedal, že potrvá do konca týždňa. „Aj nás to trápi, jazdím tu už tridsať rokov a desať mesiacov v roku je výluka.“

Výluka nie je nič príjemné pre cestujúcich, ale ani pre vlakový personál. Vyhnať z plného vlaku do pristavených autobusov stovky ľudí a potom ich na ďalšej stanici dostať späť, na nikoho nezabudnúť a počúvať ich frflanie nie je povznášajúci zážitok.

5. december

Človek musí byť skromný a tešiť sa aj z mála. Do Bratislavy sme dorazili s meškaním šesť minút. Po trase sa nič nedialo, no meškanie sa aj tak kdesi nazbieralo. Aspoň sa nepotvrdila predpoveď zo včera, že výluka potrvá do konca týždňa.

Zážitok som mal cestou späť. Večerný rýchlik bol plný. Prešiel som celý vagón, ktorý býva najvoľnejší, ale chtiac-nechtiac som sa vrátil k potetovanej hlavohrudi rozvalenej cez dve sedadlá v druhej štvorke od vchodu. Bola to hlavohruď, ale minimálne o hlavu nižšia ako ja, preto som usúdil, že mám predpoklady vysvetliť jej, že jeden lístok znamená jedno miesto.

Hlavohruď to pobúrilo. Pohľad na moju postavu ju utvrdil, že aj napriek výškovému deficitu má dostatočné predpoklady vysvetliť mi, že som zlý človek, keď ju oberám o životný priestor. „Veď mám stodesať kíl…“
Snažil som sa ju presvedčiť, že keby sedela spôsobne, pohodlne by sme sa zmestili. Hlavohruď sa ostro opýtala, či som si k nej „sadol práve kvôli tomuto“. Asi tým myslela hádanie, neviem. Odpovedal som, že som si sadol preto, aby som sedel.

Celú cestu sme sa o seba zapierali nohami. Bolo to nepríjemné, ale za Sencom stiahla nohu, ja som jej zbabelo prenechal hornú časť, kde mala očividne navrch. Nekriticky si vravím, že som to uhral na remízu.

Prečo také dlhé rozprávanie? Ako ukážka, že v nových vagónoch nie je miesta nazvyš. Najmä ak sa tvrdohlavá hlavohruď stretne s bezmála dvojmetrovým novinárom.

8. december

Čože?! Iba jediná minúta po termíne!

9. december

Aha, tak nič. Desať minút. Len tak.

12. december

Dva dni sa mi Tajov vyhol. Podľa kolegu z Galanty to boli práve tie dva dni, keď išiel presne. Dnes však internet hlási v Trnovci nad Váhom 18 minút. No do galantskej stanice sa rýchlik prirútil akosi skoro a odchádza už len 13 minút po.

„Ďalšia výluka?“ pýtam sa sprievodkyne, kým mi kontroluje mesačník.

Veľmi sa zamyslí, aby si spomenula, kde strata vznikla.

„Tam sme križovali, zo Zvolena sme odišli o šesť minút neskôr, ale o žiadnej výluke neviem. Nazbieralo sa.“

Nie je dôležité, kde je tam, podstatné je, že križovanie je opäť na scéne. A s ním aj jedenásťminútové manko v Bratislave.

Koženková klasika. foto N - Tomáš Benedikovič
Koženková klasika. Foto N – Tomáš Benedikovič

15. december

Šurany hlásia 18 minút, Tvrdošovce 19, ale v Galante je to už len trinásť. Radosť je predčasná. Sedem minút stojíme na stanici, až kým sa po piatej koľaji nepreženie EC z Budapešti.

Už je mi to trápne, ale predsa len sa vlakvedúcej v modrej flaušovej bunde pýtam: „Dobrý deň, zas je nejaká výluka?“ Myslím pritom na meškanie, ktoré vzniklo ešte pred Galantou. „Prečóóó?“ zatiahne tým najzačudovanejším prečo, aké som kedy počul. Nedám sa a popudený odpovedám: „Pretože meškáme 20 minút.“

„Tam sme križovali, tu sme križovali, kým ľudia nastúpia a vystúpia, to sa nazbiera, ani neviete ako.“ Konečne niekto, kto medzi páchateľov zaradil aj cestujúcich.

Na druhé nástupisko bratislavskej hlavnej stanice vchádzame, keď staničné hodiny preskakujú na 10:18. To máme 19 minút.

17. decembra

Včera práca z domu, dnes práca z práce a s ňou šesťminútové meškanie. S tým sa dá žiť, ale žiadna dochvíľnosť to teda nie je. Cestoval som neobľúbeným typom vagóna. Je síce zmodernizovaný a aj v druhej triede sa veziete v šesťmiestnom kupé, ale sedadlá potiahli hrubou, kedysi vínovočervenou látkou, ktorú nie je možné udržať v prijateľnom stave.

Opierky hlavy sú len zriedka chránené bielou dečkou. Ťažko povedať, či sú len ošúchané alebo aj špinavé, ale nikdy by som si o ne neoprel hlavu. Ak cítim, že na mňa ide spánok, položím ju neprirodzene vykrútený na sklo.

Treba však priznať, že vybavenie vlakov sa zlepšuje. Ešte vždy sa nájdu aj muzeálne exempláre, ale väčšina súprav na tratiach v okolí Bratislavy je nová. Alebo aspoň zmodernizovaná. Nielen to, mám pocit, že sa železnice o vlaky aj lepšie starajú.

Toaleta však stále zostáva poslednou možnosťou len pre prípad krajnej núdze. Sú pritom očividne čistejšie, než bývali, voda takmer určite tečie a vždy sa nájde aj nejaký papier. Ale stále je to miesto, ktoré vzbudzuje nedôveru.

V modernejších súpravách je aj funkčný rozhlas. V niektorých hlásia názvy staníc sprevádzajúci železničiari, v iných automat. Ten v rýchliku Tajov už aspoň rok v modernejších vagónoch hlási v slovenčine, angličtine a nemčine každú stanicu a na záver aj poďakovanie za využitie služieb ŽSR.

K dokonalosti v nemeckej verzii chýba už iba “drobnosť” – tesne pred hlavnou stanicou v Bratislave sa nešťastní Rakúšania a Nemci dozvedia, že práve dorazili do Košíc.

18. december

A máme tu rekord. Už Levice hlásia 57 minút, Šurany 63. Po Bratislavu už žiadna zásadná zmena. Dôvod? Pokazená lokomotíva. Ale pozor, nie na trati Zvolen – Bratislava. Meškanie vzniklo už medzi Žilinou a Zvolenom.

Ako je to možné? Veľmi skoro ráno zo Žiliny vychádza súprava do Zvolena. Z tej istej súpravy sa po pridaní zopár vozňov a prečíslovaní vo Zvolene stane rýchlik s hrdým názvom Tajov. Zrada je v tom, že Tajov pomerne často mešká ešte skôr, než vôbec vyrazí na trať. Stačí, aby sa čosi prihodilo medzi Žilinou a Zvolenom.

Tu sa zíde citát ďalšieho historika. Christian Wolmar v knihe Vlaky a vojny obšírne opisoval pôsobenie istého Hermana Haupta, ktorý počas americkej občianskej vojny v 19. storočí dozeral na to, aby vlaky Únie jazdili spoľahlivo.

Pre nás kľúčová veta znie: „Haupt už vtedy pochopil, na čo následne prišli prevádzkovatelia železníc po celom svete, že meškanie v jednej časti siete takmer bez výnimky vedie k zdržaniu iných. Železnice musia byť riadené s vojenskou presnosťou, inak riskujú, že sa prepadnú do chaosu.

19. december

Krásne štyri minúty. Po včerajšku veľký úspech.

Keď už nemôžem kritizovať meškanie, všímam si inú drobnosť. Odkedy začal medzi Bratislavou a Košicami jazdiť RegioJet, zmenili sa hlásenia aj na staniciach, kde na súkromníka nenatrafíte.

Kým predtým rozhlas ohlásil len typ vlaku a jeho smer, dnes už pred každým spojom ohlásia, že patrí Železničnej spoločnosti Slovensko.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Sprievodca. Foto N – Tomáš Benedikovič

21. december

Vianoce tento rok na trati z Galanty do Bratislavy prišli už v nedeľu 21. decembra – meškanie nula minút. Ďalšie dva dni, našťastie, pracujem z domu.

29. december

Vianoce stále trvajú, nula minút.

Blíži sa koniec tohto krátkeho skúmania dodržiavania grafikonu, preto pár slov o železničiaroch. Nájdu sa takí, čo sa nad vás bez slova postavia a namosúrene čakajú, kým si domyslíte, čo chcú. Vy to, samozrejme, viete, preto im podáte lístok a oni vám ho po chvíli bez hlesnutia vrátia. Len sa presunú o kúsok ďalej a hrajú svoju pantomímu ďalej.

Väčšinou sú to však ochotní a milí ľudia, ktorých nedostatky železníc úprimne mrzia. Za dvadsať rokov som mal naozaj nepríjemný zážitok len s jedným z nich. A len raz.

Oveľa radšej spomínam na staršieho pána s rozhlasovým hlasom, ktorý vždy prišiel, prívetivo sa pozdravil, usmial a šiel ďalej. Raz som si zabudol predĺžiť mesačník, nerobil z toho drámu. Len poradil, aby som revízorovi (to je ten, čo veľmi príležitostne kontroluje sprievodcu) tvrdil, že po vlaku hľadá drobné, aby mi mohol vydať za pokutu. Už ho nevídam, dúfam, že má pekný dôchodok.

Čo sa železničiarom dá vyčítať, je neschopnosť reagovať pri neočakávaných situáciách a železniciam ako celku nevôľa dať cestujúcim potrebné informácie.

Ak je niekde kratšia či dlhšia výluka, staničný rozhlas vám nepovie, dokedy bude trvať. Neupozorní vás, dokedy sa máte pripraviť na meškania atď. Niekde na nástenke možno nájdete papierik, z ktorého sa dozviete základné údaje, ale kto ho už bude hľadať?

Ak sa niečo stalo na trati, dlhé roky bol veľký problém zistiť, čo sa bude diať ďalej. Len máloktorý sprievodca šiel po vlaku a vysvetľoval. V nových súpravách sa to vďaka rozhlasu zlepšilo. Lenže stále to nie je dokonalé. Prípad z augusta či zo septembra minulého roka ukazuje, aké nebezpečné môže byť, keď ľuďom nepoviete, čo robiť.

Vracal som sa skorším rýchlikom s odchodom o piatej. Asi pol kilometra za Vajnormi sa pokazila lokomotíva. Vlakvedúci pomerne skoro ohlásil, že je problém s rušňom, ale ďalej nič.

Vždy sa však nájde niekto, kto chce vedieť viac, a aj teraz jeden pán zistil, že lokomotíva sa už nepohne a čaká sa na ďalšiu. Správa sa začala šíriť a ľudia hromadne vystupovali z vlaku.

Sprievodca pri vagóne by im možno aj povedal viac, ale ani jemu nikto neoznámil, ako rýchlo príde náhrada. To bol jasný signál, aby sa takmer celý vlak húfne vydal tých päťsto metrov späť do Vajnor, odkiaľ mal o desať minút odchod osobný vlak smer Nové Zámky.

Predstavte si stovky cestujúcich, ako obsadili dve koľaje a vydali sa v ústrety prichádzajúcemu vlaku. Nik sa ich nesnažil zastaviť, nikto nič nevysvetlil. Vyštartoval som až medzi poslednými, ale rýchlo som sa dostal do polovice pelotónu.

Už z diaľky bolo vidieť uviaznutý osobný vlak, ktorý sa pre upchatú koľaj nemohol pohnúť ďalej. Výsledok – aj táto spása mala takmer polhodinové meškanie. Nie všetci totiž majú taký rýchly finiš ako ja a rušňovodič bol dobrák, ktorý počkal aj na posledného váhavca.

30. december

Naposledy cestujem do práce Tajovom. Od januára začínam v N, porady budeme mať v inom čase, preto musím zmeniť vlak. Náš náruživý vzťah sme ukončili jedenásťminútovým meškaním. Dúfam, že ma s novým spojom nečaká nič podobné.

Rada na záver. Ak necestujete priďaleko či pravidelne a ak vám neprekáža o čosi dlhší pobyt vo vagónoch, zvoľte osobný vlak. Je predvídateľnejší, pretože na krátkej trati nemá veľmi kde nabrať meškanie.

Ak musíte ísť rýchlikom, prudko rastie pravdepodobnosť, že sa váš pobyt na železnici skomplikuje. Prinajmenšom na trati Galanta – Bratislava.

foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

 

Teraz najčítanejšie