Osem domácností sa učilo žiť bez odpadu, plast vymenili za sklo, nakupujú na trhu a z druhej ruky

Papierové vreckovky vymenili za textilné, pečivo nakupujú do vlastných vreciek, vyrobili si kompostér, zeleninu a ovocie častejšie nakupujú na trhu… Toto je niekoľko vecí, ktoré sa asi desiatim rodinám podarilo zmeniť.

Nepáčilo sa im, koľko produkujú odpadu, a prihlásili sa do projektu bezobalového mentoringu, ktorý im sľuboval zmenu.

Kurz vedie Žofia Kutlíková Jakubová, ktorá si ovocie a zeleninu objednáva od slovenských farmárov, pije sypaný čaj a kozmetiku si chodí načapovať do bezobalových obchodov. Donedávna nemala ani mobilný telefón s fotoaparátom, nenájdete ju na sociálnych sieťach a notebook jej slúži už desať rokov.

„V spoločnosti to ľudia vnímajú ako askézu, že si niečo odopierame alebo nedoprajeme. Nie je to ale tak. Môžete mať veselý, bohatý a naplnený život, akurát v ňom hľadáte alternatívy bežného konzumu,“ vysvetľuje Žofia. „Dáte si pivo, akurát ho nemáte v plechovke, ale v skle. Máte šunku, ale vo vlastnej nádobe. Máte šampón, ale je tuhý. Knižky tiež nemusíte vlastniť, môžete si ich požičiavať. Darujete kurz lezenia namiesto tridsiatej sviečky.  Nie je to tak, že sa neumývame a žijeme len z klíčkov.“

Žofia svoj život zmenila po tom, čo vycestovala do Číny. „Tam sa mi zdalo, že to, čo žijeme, je istým spôsobom prázdne a že sa na všetko pozeráme cez peniaze. Nemyslíme na tých, čo prídu po nás. Náš blahobyt nie je obkolesený nejakým múrom. Je to o nás všetkých, aby nám tu spolu bolo dobre,“ povie Žofia a zasmeje sa, že sa z nej v Číne stala hipisáčka.

Vyštudovala medzinárodné vzťahy vo francúzskom Štrasburgu, no dnes robí niečo iné. Učí angličtinu a francúzštinu, šije a popri tom sa venuje ekológii.

Ako študentka Sokratovho inštitútu vypracovala projekt, v ktorom štyri mesiace učila osem domácností, ako žiť bez odpadu.

Tu sú príbehy dvoch z nich.

Veronika Kohautová a Manu Temmerman-Uyttenbroeck

Veronika je Bratislavčanka, Manu pochádza z Belgicka. Na Slovensko prišiel, keď mal 24 rokov. Ako študent informatiky dostal so spolužiakom ponuku pracovať na Slovensku. „Povedali sme si, že to skúsime, veď sme ešte mladí a potom uvidíme,“ hovorí Manu plynulou slovenčinou.

Zarazilo ho, že tam, kde býval, neboli žiadne kontajnery na sklo alebo papier. „Belgicko v tom bolo veľmi ďaleko, ale tu už sa to rozbehlo tiež.“ Jeho mama ho ako malého posielala po chlieb s vlastným papierovým vreckom. „Vtedy som to ešte celkom nechápal, aj som sa hanbil. Ale teraz to už chápem.“

Dnes má 37 rokov, jeho priateľka Veronika 32 a práve čakajú dieťa. Za najväčšiu výzvu považujú používanie látkových plienok namiesto jednorazových. Oblečenie pre dieťa sa im podarilo zohnať z druhej ruky.

Už keď sa do projektu hlásili, snažili sa triediť odpad, žiť ekologickejšie a svojpomocne si na balkóne vyrobili kompostér. Ten dokáže znížiť množstvo odpadu v domácnosti okamžite o štyridsať až šesťdesiat percent.

Na veľkom balkóne majú množstvo kvetináčov a nádob, v ktorých začínajú rásť rôzne rastlinky. Reďkovky už pojedli, no okrem nich im tu rastie aj petržlenová vňať, špenát, rajčiny, oregano, amarant, baranie rohy, čili papričky, tymián, mäta a citrónovník.

V supermarkete bez obalu nenakúpime

Občas sa stáva, že im niečo zachutí, no nekúpia si to, pretože to v obchode predávajú len v plastových obaloch. Napríklad syry alebo brokolicu.

„Čo je lepšie? Slovenské rajčiny v plaste alebo španielske bez plastu?“ pýta sa Manu. Žofia hovorí, že sú to veľké dilemy. Stovky kilometrov, ktoré rajčiny putujú z plantáží na juhu Európy až na Slovensko, nie sú pre prírodu to najlepšie. „My sme s mužom vegáni, plus sa snažíme jesť biopotraviny, najlepšie lokálne, sezónne a bez obalu. Niekedy je to veľmi ťažké,“ hovorí Žofia.

Manu aj Veronika sa snažia nakupovať viac na trhoch. Hovoria, že je to drahšie. Do supermarketu si nosia vlastné nádobky a pri pulte s mäsom a syrmi predavačky žiadajú, aby im to navážili do misky. Viackrát sa im už stalo, že odmietli.

„Chápem prečo, vedia si to odôvodniť. Boja sa hygienických noriem,“ vysvetľuje Žofia.

V niektorých supermarketoch alebo menších potravinách jej olivy alebo syry do vlastnej misky naložia. Podľa nej je dobré nákupy plánovať, pretože potom nenakupuje to, na čo má v danej chvíli chuť, ale to, čo naozaj potrebuje. Šetrí to peniaze aj čas, pretože po väčšom nákupe nemusia ísť do obchodu viac dní. „Na nakupovanie máme vyhradený štvrtok, lebo tam, kam chodíme nakupovať, vtedy dostávajú čerstvú zeleninu. Vezmeme si všetky vrecká aj nádoby a vďaka tomu máme aj menej odpadu,“ hovorí Žofia.

„Nové plastové vrecko sme z obchodu nevzali už asi rok, stále používame tie, čo sme si domov doniesli dovtedy,“ hovorí Veronika, ktorá prestala používať aj šampón a začala si vlasy umývať len čistou vodou. Spočiatku sa jej vlasy mastili viac, teraz však hovorí, že jej stačí umyť si ich raz týždenne. Manu sa pridá a hovorí, že sa tiež občas osprchuje len vodou a smeje sa, že zatiaľ sa nikto nesťažoval.

V práci rozvešal uteráky a vynášal papier

Manu bol prekvapený, keď po príchode do novej práce zistil, že vo všetkých kuchynkách používajú len papierové utierky. Vzal teda z domu niekoľko uterákov a rozvešal ich v práci. Každé dva týždne ich zoberie domov oprať. „V robote podľa mňa ani nevedia, od koho sú tie uteráky,“ hovorí Manu.

Najbližšie chce v práci nahradiť malé mliečka do kávy krabicovým mliekom.

V predchádzajúcej práci začal aj s triedením odpadu. Kolegom napísal, do ktorej krabice môžu dávať papier, a po práci to nosil do kontajnera.

Žofia verí, že práve takto by mala zmena v spoločnosti vyzerať. „Mnohí čakajú, že niekto príde a urobí to za nás, ale nie, musí s tým začať jednotlivec. Ak vás niečo v tej robote hnevá, tak to zmeňte.“

Manu aj Veronika chcú takto žiť dlhodobo. Napriek tomu je niekoľko vecí, ktoré meniť nechcú.

„Fajčenia sa zatiaľ nechcem vzdať, ani pivo nechcem prestať piť. A občas si chcem kúpiť grapefruit, ktorý prišiel odneviemkadiaľ,“ hovorí Manu. „Človek pri tom môže ísť do extrému, ale ja si chcem sem-tam kúpiť čipsy alebo si objednať donášku.“

Počas celého obdobia si zapisovali, ako často vynášajú kôš a koľko ich odpad váži. Dnes vynášajú malé igelitové vrecko odpadu každé tri týždne.

Na zozname majú ešte niekoľko výziev, ktoré by chceli splniť. Napríklad viac variť doma, kúpiť sypaný čaj, menej používať papierové vreckovky a nájsť si náhradu za žuvačky.

Lenka Lopatková

Život bez odpadu na internáte? Tam je to trocha zložitejšie a chce to odhodlanie. Lenka Lopatková študuje chémiu a býva na bratislavskom internáte Mladá garda. V malom priestore si nemôže nakúpiť väčšie balenia potravín, varenie je tiež zložitejšie a kompostér neprichádza do úvahy.

Na bioodpad však predsa miesto našla – má ho v mrazničke. Raz za mesiac potom šupy zo zeleniny a ovocia či nedojedené jedlo nosí domov, kde kompost majú.

O odpady sa začala zaujímať, keď si uvedomila, koľko ho zostáva na skládkach a koľko plastov pláva v mori. „Raz som videla, ako korytnačke vyberali slamku z nosa. Také niečo ťa o tom prinúti premýšľať,“ hovorí Lenka. „Predtým som si všímala najmä zloženie výrobku, teraz už aj obaly. Nepoužívam takmer žiadne jednorazové nádoby, poháriky na kávu, slamky.“

Postupne začala meniť aj svoju kozmetiku. Čoraz viac drogérie má v skle, v recyklovateľnom obale alebo vo vratných plastových nádobkách.

„Tie veci sú drahšie. Ale keď som si uvedomila, koľko vecí som predtým kupovala, tak to vyjde zhruba rovnako,“ hovorí Lenka.

Žofia, ktorá sedí blízko nej, len prikývne, že je to tak, ako hovorí jej kamarátka. „Dnes má doma každý desať rôznych šampónov a desať rôznych sprcháčov. Všelijaké kondicionéry, mastičky na pravú pätu a ľavý lakeť, ktoré nám nakoniec vôbec nechýbajú,“ vysvetľuje Žofia. Hlavnú otázku, ktorú by sme si podľa nej mali položiť pri každom nákupe, je: Naozaj to potrebujem?

Jogurt radšej v skle ako v kelímku

Aj Lenka nakupuje pečivo do vlastného látkového vrecka. Ak si ho náhodou zabudne, vezme si v obchode igelitové, no potom ho použije viackrát. Zabalí si doň napríklad desiatu do školy.

V obchode sa najviac potrápi, keď nakupuje mliečne výrobky. Mlieko v skle sa totiž dá kúpiť len v jednej sieti supermarketov a ani tam ho vždy nemajú. A jogurty sa zatiaľ Lenka neodhodlala vyrábať sama, ako to robí Veronika s Manu.

Aj jogurty sa síce dajú kúpiť v skle, ale sú drahšie. Tak ako aj mnohé biopotraviny či kvalitné sirupy. Žofia hovorí, že táto investícia sa ľuďom oplatí a ak vieme, že je nejaká potravina kvalitná, nemali by sme prísne pozerať len na cenu.

„Ľudia sú stále ochotní dať za telefón a auto stovky eur, ale na potravinách šetria. Jedlo je pritom prevencia budúcich možných ochorení. Myslím si, že v deväťdesiatich percentách je tá cena opodstatnená. Ak pijete mlieko a  jogurt je hustý, kvalitný, je z dobrého chovu a k tým ovciam sa pekne správajú, je to stále lepšie, než nejaký asexuálny jogurt v kelímku,“ hovorí Žofia.

Ak začneme všetko nakupovať v skle, môžu sa nám doma začať množiť poháriky a fľašky. Žofia hovorí, že do nich množstvo ľudí zavára alebo ich daruje tým, ktorí zavárajú. Sama takto posúva svoje nádoby cez rôzne bazáre.

Počítač nie je ekologickejší než papierový zošit

Ak sa vám niečo podarí, odmeňte sa, radila Žofia ľuďom, ktorí sa zapojili do jej kurzu.

Ako sa však odmeniť, keď je také ťažké niečo si kúpiť? „Ja som si urobila radosť kolobežkou, alebo si robím radosť tým, že si kúpim hrozne veľa ovocia,“ hovorí Lenka.

Priznáva, že aj darčeky pre rodinu či priateľov sa jej teraz kupujú ťažšie. „Našťastie viem odhadnúť, čo ľudia využijú. Prípadne niekedy podarujem vec, o ktorej viem, že ju nevyužijem, alebo im darujem zážitok, niečo, čo ich poteší.“

Lenka by si ako študentka rada kúpila aj pekný zošit alebo iné veci do školy, ale má ich toľko, že vie, že ďalšie nepotrebuje. Do zošitov sa snaží zmestiť viac poznámok, aby zbytočne neplytvala papierom. Hovorí, že z počítača sa nedokáže učiť, a stále používa papierové zošity. Žofia tvrdí, že počítač síce môže znížiť množstvo odpadu, ale pre prírodu to nemusí byť najlepšie riešenie.

„Zošity sa zrecyklujú, to nie je až taký problém. Horšie je, že keď používame stále nové a nové smartfóny a notebooky, myslíme si, že sme ekologickí, no nie sme. V prvom rade, tie kovy, ktoré sa v nich používajú, sa ťažia najmä v Kongu v hrozných podmienkach. Na druhej strane je to ohromný zdroj energie, ktorý sa na ich fungovanie míňa. Existujú obrovské servery, tie sa musia chladiť vo veľkých halách a vôbec to nie je také ekologické.“

Aspoň čiastočným riešením je kupovať si elektroniku z druhej ruky alebo notebooky, ktoré sú repasované.

Žofia urobila niekoľko prednášok o bezodpadovej domácnosti a ľudia z celého Slovenska jej doteraz píšu otázky, čo majú robiť s niektorými druhmi odpadu. „Ľudia o to majú záujem,“ hovorí.

Zároveň však upozorňuje, že ich nadšenie by nemalo prerásť do nakupovania rôznych ekologických vecí, ktoré nepotrebujú. „Nemáme si kupovať nové tričko len preto, lebo je vyrobené z organickej bavlny. Ekológia nie je o tom, že doma máte tri obedáre, ale kúpime si nový, ktorý je eko a dá sa potom skompostovať. Ekologický trh zažíva boom, no v podstate je to tiež konzum. Ekologický prístup je taký, že používam to, čo mám doma.“