Česi, Slováci a rok 1968

Autor je šéfredaktorom týždenníka Respekt

Už len dva mesiace nás delia od smutného výročia vstupu vojsk do Československa. Je to neuveriteľné, ale je to pol storočia od chvíle, keď tanky ukončili takzvanú Pražskú jar.

V Česku sa tejto téme venuje pomerne veľká pozornosť. Nie som expertom na slovenské vnímanie týchto udalostí, ale slovenskí priatelia mi v debatách rozprávajú, že tu to taká veľká téma nie je. Trochu odlišné vnímanie udalostí nakoniec naznačujú aj výskumy. Podľa zistení českého Centra pre výskum verejnej mienky a slovenského Inštitútu pre verejné otázky vnímajú Pražskú jar pozitívnejšie Česi (47 percent) ako Slováci (30 percent). Záporne ju potom ohodnotilo 13 percent Čechov a 20 percent Slovákov. Samotný príchod okupantov označilo záporne 76 percent Čechov a 61 percent Slovákov.

Zaujalo ma, ako málo sa v Česku pripomína, že celý obrodný proces vznikol v roku 1968 tak trochu náhodou. A síce kvôli mimoriadne arogantnej politike vtedajšieho prezidenta Antonína Novotného voči Slovákom. To bol jeden z dôvodov, prečo musel následne odísť a nastal takzvaný odmäk. V tom istom roku potom vznikla aj federácia, čo bol dlho nemysliteľný čin.

Keď sme v Respekte pripravovali špeciálne vydanie k roku 1968, prechádzali sme vtedajšiu tlač, aby sme nasali atmosféru a zistili detaily, na ktoré sa v historických knihách veľakrát zabudne. A zaujalo ma, ako sa vo vtedajšej českej tlači písalo takmer výhradne o českom príbehu. Pochopiteľne sa používal termín Československo, ale slovenská linka tu takmer neexistovala. Dokonca aj Alexander Dubček ako keby bol vyňatý zo slovenskej linky a bol spojený s tou českou.

V Literárnych listoch vyšiel 7. marca 1968 zaujímavý stĺpček Milana Šimečku, ktorý má titulok Už Vládnu Konečne Slováci Čechom (veľké písmená nie sú jazykovou chybou, Dubček sa stal šéfom ÚV KSČ). V ňom okrem iného píše o jednej neblahej tradícii: „Prinajmenšom neúprimnou sa stala hra, pri ktorej sa s jednotou Čechov a Slovákov zaobchádzalo tak ohľaduplne, že u osôb v čelných funkciách sa ich národnosť akosi nepripomínala, akoby nebola, akoby sa s postupom po politickom rebríčku vytrácala. Bola to neblahá hra.“

Šimečka tiež uviedol, že až ďalší osud Dubčeka ukáže, do akej miery dokázal svoju historickú úlohu zvládnuť. Odpoveď už poznáme, rovnako ako to, že ho čoskoro nahradil iný Slovák Gustáv Husák.

Rozdelenie Československa v roku 1993 „český“ príbeh potvrdilo. Rozprávame ho po svojom, pretože ho rozprávame pre seba. Už nie pre Slovákov, Maďarov či Nemcov, ktorí tu kedysi s nami žili. A preto podľa mňa máme problém spätne chápať dôležité momenty vlastných dejín. Ako som tu už spomenul napríklad impulz k Pražskej jari (už to meno), ale aj to, ako sa mohlo stať, že sa Husák dostal k moci a udržal si ju.

Problematické je, že sa dejiny často stávajú politickým nástrojom. Český historik Josef Pekař v roku 1928 napísal: „V dobách snahou neb obavou rozechvělých je dějin vědomě užito jako zbraně bitevní… Bylo, je a bude umělé, agitační tvoření ,smyslu‘ dějin.“ A je to tak. História sa často prepisuje, aby niekomu ublížila či niekoho urobila lepším. Malý záujem o dejiny týmto manipulátorom uľahčuje cestu. Napríklad v Česku teraz s obľubou tvrdia, že Tomáš G. Masaryk bol nacionalista, pritom prišiel s jedným z prvých návrhov na vznik zjednotenej Európy.

Moja skúsenosť je, že históriu máme využívať na poznávanie, nie na nasledovanie alebo vzývanie. To vždy hrozí sebaklamom a malérom. Dejiny Československa ma vždy veľmi zaujímali a zaujímajú, mám pocit, že som načítal naozaj veľa kníh. Lenže potom stačilo pár stretnutí a rozhovorov s mojimi slovenských či maďarskými priateľmi, aby som si uvedomil, že sa vo svojom bádaní vlastne vraciam na začiatok.