Manažér Richarda Müllera: Slováci si nevedia predstaviť, ako veľmi sa majú dobre, žijú si úžasne

Foto N – Tomáš Benedikovič

Čo presne robí osobný manažér speváckej hviezdy a koľkokrát sám padol na dno? Adnan Hamzič, ktorý ako 16-ročný utiekol z Bosny, hovorí aj o tom, čo ho naučila vojna.

ADNAN HAMZIČ sa narodil v roku 1975 v Bosne a Hercegovine, vyštudoval réžiu na VŠMU v Bratislave. V šestnástich rokoch aj s rodičmi utiekol pred vojnou na Slovensko. Nakrúcal hudobné klipy, pracoval v reklamných agentúrach. Dlhé roky pôsobí ako osobný manažér speváka Richarda Müllera, vlastní PR agentúru Propaganda House. Je ženatý, má dve deti, žije v Bratislave.

Narodili ste sa v Bosne a Hercegovine. V akých pomeroch ste vyrastali?

Vo veľmi dobrých. Som z majetnej rodiny. Mama bola učiteľka, otec biznismen, v bývalej Juhoslávii to bolo povolené. Zastupoval štátnu firmu s oblečením. V roku 1980 si otvoril aj kaviareň, potom potraviny, obchod s taškami a podobne. Mal som komerčne príjemné detstvo.

To trvalo do roku 1992, keď ste mali šestnásť rokov. Vtedy prišla tragédia.

Začala sa vojna. Pamätám si to presne – v priebehu jediného dňa, 12. mája, sme stratili úplne všetko. Kompletne. Boli sme radi, že sme vôbec mohli utiecť, lebo občianska vojna je čosi strašné – včera sme boli susedia a kamoši, dnes sa zabíjame.

Vtedy sa tie peniaze ukázali ako dobrá vec. Otec za strašné prachy uplatil kamaráta, ktorý nás vo vojenskom vozidle dopravil na letisko do mesta Banja Luka, odkiaľ sme posledným lietadlom odleteli do Belehradu. Dodnes mi to pripomína paralelu, ako keby Žid počas druhej svetovej vojny odletel do Berlína. Inú možnosť sme však nemali.

Odtiaľ sme cestovali autobusom do Viedne, a tým, že moja sestra od roku 1988 študovala na VŠMU na Slovensku, prišli sme za ňou. Okrem pár stoviek mariek sme nemali nič. Môj celý majetok tvorila jedna taška. Boli sme však radi, že sa nám podarilo utiecť.

Pamätáte si na emóciu, ktorá prišla s vojnou?

Samozrejme. Stále sme neverili, že príde až k nám. Bol to zvláštny stav mysle, lebo tridsať kilometrov od nás sa bojovalo a bolo to počuť. Stalo sa nám to, čo Židom – už roky pred vojnou bolo jasné, že Hitler sa ich bude chcieť zbaviť, ale tiež do poslednej chvíle verili, že sa to nestane. Kto by veril, že čosi také je možné v 90. rokoch, dokonca v srdci Európy?

Odmietali sme uveriť, že svet by mohol niečo také dopustiť, že tomu nezabráni. Z nášho regiónu nastal exodus moslimov, ostalo iba pár rodín, tie však čakalo šialené peklo. Bolo to hrozné.

Tušili ste, že príde skutočná vojna?

Tlak, že sa niečo vážne deje, sme začali pociťovať už začiatkom roka 1992. Človek cítil zvláštne dusno, napätie. Neverili by ste, ako sa ľudia zrazu začali meniť. Z kamaráta sa stal nepriateľ.

Žili ste v moslimskej komunite?

Nie, pokope u nás žili moslimovia aj kresťania, ale predovšetkým sa to nijako neriešilo. Nebol dôvod, nikoho nezaujímalo, akú máte vieru. Môj krstný otec bol napríklad Srb, bol na každej našej rodinnej fotografii, na každej rodinnej oslave. A zrazu nás hodil cez palubu.

Rovnaké to bolo na strednej škole. Zrazu som cítil, že som decko, ktoré nemá rovnaké práva ako spolužiaci. Keď potom prišiel zákaz nočného vychádzania od desiatej večera do rána do šiestej, prestali sme spávať doma.

Prečo?

Báli sme sa, že nám na dom hodia bombu. Aj sa tak stalo. Akurát nevybuchla. Našťastie sme tam neboli.

Trápilo vás, že z majetného tínedžera ste boli zrazu chudák na úteku?

Nie, lebo majetky v takej chvíli strácajú význam. Človek je rád, že sa odtiaľ dostane, že vôbec prežije.

Otec to však niesol ťažko.

Hrozne. V podstate ho to zabilo, mal len päťdesiat rokov. Predtým bol zdravý, ale toto ho zničilo. Nijako sa s tým nevedel zmieriť. Bol mimoriadne dobrým a rodinne založeným človekom. Nedokázal prehryznúť, že zrazu sme sa rozdelili – niekto bol v USA, iný vo Švédsku, v Dánsku či Austrálii.

Nakoniec ho to položilo. Pre mňa to bol smutný pohľad. Predtým bol veľkým „čávom“, mal dobrú rodinu, úspešnú kariéru, a zrazu nebol nikým. Nevedel sa už chopiť žiadnej príležitosti.

Vyplynulo z toho pre vás nejaké ponaučenie?

Obrovské. Odvtedy mám v hlave vždy aspoň šesť scenárov toho, čo by som mohol robiť, keby zase vypukla vojna a musel by som utiecť. Znie to zvláštne, ale z tohto dôvodu som sa vedome naučil rôzne jazyky a vyštudoval réžiu, takže by ma iný režisér nechal ťahať aspoň káble. Podstatné je vedieť uživiť rodinu. Vojna ma naučila najmä to, že sa nesmiem spoliehať na okolie, ale na seba.

Na Slovensku ste začínali ako utečenec?

Nie, sestra ma hneď zapísala na gymnázium, inak by som skončil v tábore v Gabčíkove a štúdium by bolo nemožné. Takto ma nahlásila ako zahraničného študenta a bol pokoj. Rodičia odišli do Nemecka.

Vrátili ste sa niekedy pozrieť do rodného domu?

Až po roku 2000, keď mama vybojovala, aby nám ho vrátili. Po našom odchode to tam totiž okamžite celé rozkradli, niekto sa tam nasťahoval. Mama to riešila cez medzinárodnú organizáciu. Keďže dom bol v dezolátnom stave, opravila ho a nakoniec predala.

Kde žije mama dnes?

V roku 1995 sa vrátila do Sarajeva. Keď sa skončila vojna, nebol dôvod, aby ako utečenka ostávala v Nemecku. Zdá sa mi to korektné – Nemecko ju prichýlilo, dalo jej podporu, a keď sa vojna skončila, odišla domov. Tam si našla prácu a až do dôchodku pracovala.

Dnes cestuje medzi Sarajevom a Sencom, kde som jej kúpil byt. Je to už dáma v rokoch, takže som rád, že ju tu mám. Sestra žije v Nemecku.

Dnes je na Slovensku rozšírená averzia voči utečencom, najmä moslimom. Ako to bolo v 90. rokoch?

Presne naopak, cudzinci sa Slovákom zdali zaujímaví. Nemal som žiadny problém a nemám ho dodnes. Mojou výhodou je výzor – vyzerám ako biely a pochádzam z Európy. Že miesto Vianoc oslavujem ramadán, nikoho nezaujíma, je to moja vec. Keby som však bol moslim z Afriky alebo Ázie, asi by som tu mal problém.

Je pravda, že manželka vás požiadala, aby ste ako správny moslim úplne prestali piť alkohol, a vy ste tak urobili?

Bolo to trochu inak. Síce ma o to poprosila, ale s vierou to nesúviselo. Povedal som, že s tým nemám problém, a tak nepijem. Manželka skôr chcela, aby som sekal dobrotu, lebo zamlada som bol divoch a kombinácia alkoholu s mladými slovenskými devami mi neprospievala.

Ako po rokoch vnímate Slovensko?

Je to krajina, ktorej obyvatelia si ani nevedia predstaviť, ako veľmi sa majú dobre. Nech mi odpustia všetci

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |