Šéf útulku pre ľudí bez domova: Po príchode zažívajú šok, majú kľúče od všetkých dverí vrátane hlavnej brány

Foto N – Tomáš Benedikovič

Michal Oláh prevzal vedenie útulku po Antonovi Srholcovi. Medzi klientmi sú aj kňazi, docent, architekt či vysokoškolský učiteľ. Prečo odmietajú peniaze od štátu aj personál? Prečo neberú ženy? Kedy musí ísť klient preč? A aké vlastne majú výsledky?

MICHAL OLÁH sa narodil v roku 1977 v Bratislave, vyštudoval Trnavskú univerzitu. Pomáhal na viacerých krátkodobých misiách v Keni. Po kňazovi Antonovi Srholcovi prevzal a dodnes vedie útulok pre ľudí bez domova Resoty, externe prednáša sociálnu prácu aj na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Je ženatý, má tri deti, žije v Bratislave.

Pôvodne ste chceli byť františkánom, aj ste to medzi nimi skúsili, ale v rozhovore pre časopis .týždeň ste priznali, že dievčatá sa vám páčili viac.

Rodičia ma k viere príliš neviedli, ale švagor, s ktorým som žil v jednom byte, bol narkoman. Zrejme aj to ma priviedlo k sociálnej práci. Mám vzťah k menšinám a ľuďom vo vylúčených komunitách, keďže sám mám rómskych predkov.

Niekedy ma preto mrzí, keď aj od mnohých cirkevných predstaviteľov a aktivistov počujem, že ak ide o dobrú vec, treba hlasovať s kotlebovcami. O ľuďoch, čo zľahčujú a ospravedlňujú vyvražďovanie mojich predkov, viem, že s nimi nikdy v ničom hlasovať nebudem.

To som však odbočil. Raz som šiel po meste, vošiel som do františkánskeho kostola a oslovila ma Božia prítomnosť. Začal som chodiť do kostola pravidelne a po maturite som skúsil rok žiť medzi františkánmi.

Už po pár mesiacoch som však zistil, že to nie je pre mňa, hoci život svätého Františka sa mi veľmi páčil. Pokúsil sa totiž prekonať predstavu, ktorá sa do kresťanstva vniesla ešte z judaizmu, že chudoba je prekliatím. Naopak, chudobu začal žiť ako štýl života, vďaka ktorému sa človek vie ľahšie priblížiť k Bohu.

Od františkánov som odišiel nielen pre dievčatá, oveľa viac mi prekážala vynucovaná poslušnosť. Cítil som, že žijem s ľuďmi, kde sa musím do detailov prispôsobovať, navyše som sa nechcel vzdať rodiny ani detí.

A to ste mohli byť cukrár, keďže váš dedo ním bol priamo v Carltone.

To je pravda, lenže po vojne ho ako Nemca vyhnali. Rok sa schovával vo Vysokých Tatrách, potom sa zamestnal v Grande, až skončil v budmerickom kaštieli, kde pracoval až do dôchodku. A hoci som si naozaj dal tajne prihlášku na cukrára, mal som smolu – nevzali ma pre moju astmu.

Ľuďom bez domova ste začali pomáhať už počas strednej školy. Prečo?

V Lamači bol jeden z prvých útulkov pre ľudí bez domova v Bratislave. Keď sa po revolúcii začali objavovať, začal som im nosiť stravu, rodičia s tým aj mali trochu problém. Už som však spomínal, že rolu asi zohrala švagrova závislosť od heroínu. Intuitívne som vedel, že takým ľuďom jednoducho treba pomôcť.

Pomáhali ste aj v Keni. Čo si z toho človek odnesie okrem dobrého pocitu?

Objavil som tam dve veci. V prvom rade som zistil, že tamojší ľudia nie sú až takí nadšení našou prítomnosťou. Boli by radšej, keby sa vedeli posunúť dopredu sami. My, bieli, ktorí tam pôsobíme charitatívne, sme tam vnímaní neraz ako ľudia, ktorí im skôr škodia.

Oveľa radšej majú tých, čo im pomáhajú samým sa stavať na nohy. Iným faktorom je, že pomoc je tam mnohými nesmierne zneužívaná.

Ďalší postreh – tým, že na tamojších chudobných ľuďoch v slumoch neboli robené sociálne experimenty ako trebárs na našich Rómoch, využijú fakt každú pomoc, ktorá sa im ponúkne. U nás sa to až tak nedarí.

Spomínali ste, že chudobní Keňania tam nás, bielych, až tak nevítajú. Nesúvisí to s tým, že niektoré kresťanské organizácie majú počas misií tendenciu obracať tamojších ľudí na svoju vieru? Že niekedy je pomoc, hoci len podprahovo, podmienená práve týmto?

Rozumiem, čo sa pýtate. Naša vysoká škola, hoci má v názve sv. Alžbetu, nie je konfesijná a s cirkvou nemá nič spoločné. Takúto ambíciu preto ani nemáme a v našich projektoch podobné podmienky necítiť.

Na druhej strane, aj slovenskí kňazi, ktorých som tam stretol, už pochopili, že niekoho viesť k našej viere, čo len podprahovo, nie je cesta. Keď je totiž podmienkou pomoci to, že sa stanete napríklad katolíkom, ľudia, ktorým pomáhate, sa začnú správať účelovo. Veriacimi sú len vtedy, keď im dávate jedlo.

Je to podobné, ako keď k nám do útulku Resoty príde nový človek bez domova a rovno sa predo mnou začne prežehnávať. Myslí si, že tým na mňa zapôsobí. V skutočnosti ma toto umelé brnkanie na náboženskú strunu odpudzuje, lebo viem, že ma tým chce manipulovať.

Koniec koncov, aj preto Anton Srholec v útulku zaviedol pravidlo, že tam nebudú žiadne omše, pravidelné spoločné modlitby, ani nič podobné. Každý nech si praktizuje vieru, ktorú úprimne cíti, my však do toho nikoho nútiť nebudeme.

Prevziať úlohu šéfa útulku Resoty po legende a morálnom vzore Antonovi Srholcovi je odvážne. Nebáli ste sa porovnávania? A dá sa vôbec vyrovnať takému predchodcovi?

Našťastie som sa na to vtedy takto nepozeral. Resoty som prevzal v čase, keď Antonio ešte nevedel, že má rakovinu, už mu však rapídne ubúdali sily. Vtedy oslovil profesora Krčméryho, či nepozná niekoho, kto by to po ňom prevzal.

Prví dvaja záujemcovia sa mu nepozdávali, potom som prišiel ja a sadli sme si. Onedlho nato zistil, že je vážne chorý, čo nám s humorom sebe vlastným oznámil nasledovne – prišiel za mnou lekár a povedal mi, že jeden z nás musí zomrieť, a on to nebude.

Ja sa za pokračovateľa Antonia nepovažujem. Ani nemôžem. Bol nenapodobiteľný nielen vlastným životným príbehom, takže v jeho diele sa nedá pokračovať tak, že budeme násilne kopírovať to, čo robil on. My sa len pokúšame aplikovať to, čo nás naučil.

Koľko ste s ním pracovali pred jeho smrťou?

Ako jeho podriadený som v útulku pracoval len rok, sestra Rita, ktorá ho aj doopatrovala, oveľa dlhšie. Poznali sme sa však už od roku 2010, keď sme začali spolupracovať na rôznych diskusiách, podujatiach a študentských omšiach, bol som aj pri organizovaní oslavy jeho 85-ky v Primaciálnom paláci.

Zarazil vám niektoré nápady?

Pamätám si, ako som za ním prišiel s návrhom, že zabezpečím, aby útulok financoval aj štát s tým, že budeme poskytovať registrované sociálne služby.

Antonio ma z toho rýchlo prebral a peniaze od štátu mi zakázal. Trval na tom, aby sme ostali rodinou a komunitou slobodných a chudobných mužov. Chcel, aby mal každý klient kľúče od každých dverí a aby sme každého učili vlastnej zodpovednosti s tým, že každý môže kedykoľvek prísť aj odísť.

Neodstrihol sa tým od možnosti pomôcť viacerým ľuďom?

Peniaze od štátu nechcel, lebo vnímal, ako veľmi mu štát kedysi ublížil, keď ho poslal do uránových baní. Chcel, aby sme žili výhradne z peňazí, ktoré si zoženieme sami, pošlú nám ľudia cez dve percentá daní, a ktoré nám zaplatia samotní klienti.

Od roku 1992 sme teda nevzali ani jediný cent od štátu, hoci máme štyridsať lôžok a iné zariadenia plačú, že nemajú peniaze.

V čom spočívalo tajomstvo jeho charizmy?

Antonio vášnivo miloval slobodu. Vyznal sa v ľuďoch a vedel rozlíšiť, kto je úprimný kresťan a kto sa len ženie za mocou a peniazmi. Vedel rozoznať liberálov, ktorí ho chceli zneužiť na pošpinenie cirkvi, a aj konzervatívcov, ktorí z neho účelovo robili proticirkevného liberála.

V skutočnosti bol mostom medzi obomi brehmi. Ľudia ho milovali z banálneho dôvodu – videli, že on úprimne miluje ľudí. Zažíval som s ním neuveriteľné veci – keď robil študentskú omšu, zastavili sa tam aj nepokrstené a neveriace študentky. Keď počuli jeho kázeň, zašli za ním po omši a chceli sa uňho vyspovedať, hoci to nebolo možné. Jeho svetlo, akokoľvek pateticky to nie, svietilo mnohým.

Bol neúprosne pravdivý, pričom ním vyslovovaná pravda bola neraz až zraňujúca. Sám na sebe som cítil, ako jeho slová vynášali na svetlo moje negatívne vlastnosti, aby som bol donútený s nimi pracovať. Faktom je, že pre tú jeho neskutočnú pravdivosť som sa pri ňom niekedy cítil nepríjemne. Pred ničím neuhol, nedalo sa pred ním na nič hrať. A byť sám sebou je neraz bolestivé.

Raz mi rozprával, že naozaj je osvietený, ale z uránu.

Jeho typický humor. Nepochybne však disponoval viacerými osvieteniami. Nedávno by sa dožil 89 rokov. Na jeho myšlienky nesmieme zabudnúť. Nezanevrel na ľudí, slobodu ani pravdu, hoci ho zo svojich radov vylučovala spoločnosť aj cirkev. Je to jedna z najvýraznejších slovenských osobností a mali by byť po ňom pomenované minimálne napríklad námestia.

Ste riaditeľ aj sociálny pracovník, ktorý robí krízovú intervenciu aj sociálne poradenstvo. Ako útulok Resoty vlastne funguje?

Odborní pracovníci sme tam dvaja – ja a sestra Rita, ktorá má na starosti duchovné poradenstvo aj kuchyňu. Právne veci, často trestnoprávne, nám pomáha riešiť právnička z Ligy za ľudské práva, údržbára nám robí jeden klient – moslim Ibrahim.

Sestra Rita prichádza o ôsmej ráno, ja o pol deviatej. Debatujeme s klientmi, môžu si u nás kúpiť cigarety, aby nemali dôvod ísť po ne kamsi do potravín či do krčmy, kde by ich pokúšal aj alkohol. Individuálne idem za každým chlapom a snažím sa s ním porozprávať o problémoch. Samozrejme, nestretnem vždy všetkých, lebo niektorí sú už v práci, na brigáde alebo u lekára.

Nasledujú terapeutické aktivity, spoločné práce v záhrade, pri prerábaní izieb, prípadne si niekoho vytiahnem von na prechádzku, do reštaurácie či kaviarne v meste, aby som s ním doriešil väčší problém. Mimo zariadenia sa tí ľudia niekedy viac otvoria.

Zvyšok času vybavujeme veci na úradoch, napríklad dôchodky, a snažíme sa pomôcť lepiť ich životy, ktoré majú po 15 či 20 rokoch na ulici zničené nielen po zdravotnej, ale aj vzťahovej stránke. Skúšame ich spojiť s rodinou, prípadne doriešiť majetkové usporiadania, ktoré sami ignorovali. Často sa totiž stáva, že po rozvode nechali dom či byt manželke s deťmi a odišli na ulicu bez toho, aby si vymáhali svoje nároky.

Čo v tomto dokážete urobiť?

Ich deti sú už často dospelé, tak sa snažíme dohodnúť s manželkami, aby si so svojimi bývalými partnermi usporiadali aj majetkové vzťahy. Majú na to právo. Je to náročné, ale občas sa to podarí.

Môže klient celý deň preležať v posteli?

Nie. Ak nie je vážne chorý a nechodí do práce, musí robiť aspoň rajóny, pomáhať v záhrade, upratovať, prerábať a podobne. Musí byť aktívny. Výnimku má asi 15 klientov, ktorí sú na tom naozaj zdravotne zle – chýba im nejaká končatina, prípadne sú v takom stave, že nezvládajú ani bežné činnosti. Tí si cez deň posedia, vypijú kávu, pozrú televíziu, prípadne robia ľahké práce, napríklad čistia jahody.

Čo je pointa fungovania? Umožniť im dôstojný život, alebo snaha vrátiť ich do bežného života tak, aby sa raz o seba dokázali postarať sami?

Do normálneho života sa už vracia malé percento našich obyvateľov. Ide o ľudí, ktorí majú na krku obrovské exekúcie, takže sú prakticky bez šance, navyše, u nás sú najmä starší ľudia s vekovým priemerom 63 rokov. Ich mentálny a zdravotný stav je po dlhých rokoch na ulici na úrovni bežných 75-ročných ľudí. Máme inú filozofiu ako v súčasnosti moderný koncept Housing First – tvrdíme, že domov netvoria múry bytu, ale sú za ním vzťahy medzi ľuďmi.

Našou pointou teda je vytváranie medziľudských vzťahov, ktoré by nahrádzali rodinné vzťahy. Preto sú na izbách po troch, pričom ich kombinujeme – starších s mladšími, zdravých s chorými, zamestnaných s nezamestnanými. Takto sa vyvažujú, vzájomne motivujú, pričom si musia aj pomáhať.

Ako je to s alkoholom?

Nezakazujeme ho, trochu si vypiť mimo útulku môžu. Podmienkou je budovať dobré medziľudské vzťahy. Aj preto má každý kľúče od všetkých dverí vrátane hlavnej brány. Dávame im dôveru a očakávame zodpovednosť, čím prebúdzame ich vyššie city, ktoré majú otupené. Ich rodinou sme my a ostatní klienti.

Treba si uvedomiť, že od niektorých ľudí je nereálne požadovať, aby sa vôbec nedotkli alkoholu. Pre ľudí na ulici sa alkohol a drogy stávajú akýmsi životným anestetikom. Ak je niekto bez domova, má strach a je mu zima, logicky si vypije.

Vypiť si teda môžu, ale musia sa vedieť ovládať. Máme tu aj starých alkoholikov, osemdesiatnikov, ktorí prepili 50 či 60 rokov svojho života. Tých už naozaj od alkoholu odúčať nebudem. Ak majú abstinenčné príznaky, nepošlem ich do krčmy, radšej im

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |