Denník N

Dvetisíc slov očami pani Madly

„Vedel, že z jeho textu bude zle, ale netušil, že až tak zle,“ spomína pani Madla Vaculíková. Foto N - Tomáš Benedikovič
„Vedel, že z jeho textu bude zle, ale netušil, že až tak zle,“ spomína pani Madla Vaculíková. Foto N – Tomáš Benedikovič

Dnes je päťdesiat rokov od zverejnenia najvýznamnejšieho dokumentu Pražskej jari, ktorý napísal Ludvík Vaculík.

Táto spomienka je asi dva roky stará, no pre mňa nezabudnuteľná, a práve teraz, pri polstoročnom výročí manifestu Dvetisíc slov, najvýznamnejšieho dokumentu Pražskej jari, sa k nej opäť rád vraciam.

Sedíme v dobřichovickej vile pri Prahe a dlho sa rozprávame o domácom pánovi. Naša hostiteľka Madla Vaculíková občas obráti zrak k izbičke, kde je ešte po jej Ludvíkovi v písacom stroji natočený čistý papier. „Ja myšlienku mám, len ju už nedokážem sformulovať,“ cituje manželove slová z jeho posledných dní. No rovnako presne si pamätá všetko, čo prežila s mužom, o ktorom nehovorí inak ako o Vaculíkovi.

„Manifest vznikol na podnet českých vedcov, ktorí sa obávali o ďalší osud obrodného procesu. Oslovili Vaculíka, aby to napísal za nich, a on si tam, samozrejme, napísal, čo chcel. A hoci to písal za vedcov, sám sa podpísal,“ hovorí pani Madla. Pôvodne to malo mať tisíc slov, no to sa veľmi rýchlo ukázalo ako málo, a dnes môže takmer kuriózne pôsobiť neustále manuálne

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie